VLADIMÍR MEČIAR: VZOSTUPY A PÁDY (1. časť)

Neviem, koľkých novinárov pozval Vladimír Mečiar domov a dlhé hodiny sa s nimi rozprával na veľmi citlivé témy o samotnej podstate existencie Slovenska, dokonca s nimi viedol partnerský dialóg, v ktorom povedal doposiaľ nevyslovené a uznal aj svoje chyby. Je ľahké pridať sa vždy k väčšine a na základe dobre premasírovaného názoru mienkotvorných médií vedieť zdravo a nekompromisne súdiť – samozrejme, v rámci „kritického myslenia“. Kedysi som si – podobne ako drvivá väčšina mladých – myslel, že bývalý trojnásobný premiér Mečiar je iba démon, stelesnenie zla a privádza Slovensko do záhuby. Lenže už vieme, že démonov vyrábajú predovšetkým médiá a cudzie záujmy. Je ľahké a pohodlné kohokoľvek odsúdiť a poslať do horúcich pekiel. Oveľa ťažšie je vedieť počúvať a viesť dialóg. Aj preto som sa s Vladimírom Mečiarom rozprával v jeho dome v Trenčianskych Tepliciach bezmála šesť hodín. Vždy sa mi totiž hnusilo podľahnúť tlaku verejnej mienky a hovoriť len to, čo chcú ľudia počuť. Presne toto je totiž dôvodom marazmu aj slovenskej politiky. A tak sme sa rozprávali, ale aj počúvali. Tém je mnoho. O minulosti a budúcnosti Slovenska, Európy, o amnestiách, o utečencoch, ale aj o celkovom geopolitickom rozložení síl. O úspechoch, ale aj chybách jeho vládnutia, o privatizácii a o tom, kto za ňou v skutočnosti stál, o hrozivej pravde pozadia Václava Havla, o Rusku a Amerike, o Ukrajine, mimovládnom sektore, o príprave ozbrojeného riešenia situácie pri delení republík, o Bilderbergu a svetovláde, o bombardovaní Srbska, o Kiskovi aj Ficovi, o všeslovanstve a ďalších témach. Vladimír Mečiar vraví: „Vidím, že po vás idú. Nebojte sa, títo diktátori čoskoro zmiznú zo scény.“ Nech máte na tohto muža akýkoľvek názor, nič to nezmení na skutočnosti, že sa nezmazateľne zapísal do novodobých dejín Slovenska ako jeho spoluzakladateľ a kľúčová postava. V nasledujúcich číslach vám prinášame mimoriadny a rozsiahly trojdielny rozhovor.

 
Článok pokračuje pod reklamou.


 

VELEBENÝ A NENÁVIDENÝ

Vašu postavu nenávidia a zbožne uctievajú – to druhé predovšetkým v minulosti. Boli časy, keď popularita Vladimíra Mečiara dosahovala bezprecedentné výsledky pripomínajúce dnešnú podporu Putina obyvateľmi Ruska. Vo februári 1991 dosiahla svoj absolútny vrchol – prieskumy verejnej mienky hlásili, že vám dôveruje takmer 80 percent respondentov. Ako si vy sám vysvetľujete túto obrovskú disproporciu?

Keď si zoberiete november 1989 a otázky demokratického socializmu, prebudovania spoločnosti, ani prebudovania demokracie, ani prebudovania ekonomiky nemali východiská. To boli veci, na ktoré neboli odpovede. Samozrejme, v tom čase s rastúcim nadšením rástli nálady na radikálne zmeny, najmä v pražskom prostredí, ktoré boli navodené radikálne ukončiť jedno a na troskách toho starého postaviť svet. Ako minister vnútra som prebudoval celú miestnu správu; tie zákony platia dodnes, vysoko prekročili európsky štandard, prebudoval som verejnú bezpečnosť na políciu. V tom období vznikali rozhodnutia federálnych orgánov, ktoré boli pre Slovensko veľmi nešťastné. To bola tá radikalizácia, zrušenie zbrojného priemyslu, čo malo byť takým ústretovým krokom pred návštevou Václava Havla v Spojených štátoch amerických, a na to Slovensko strašne doplatilo. Boli tam otázky rušenia ťažkého priemyslu; to znamená zastavená výstavba v Žiari nad Hronom, ohrozené Košice, ohrozené ďalšie hutné závody, podniky a iné. Likvidácia investícií, ktoré boli rozrobené v energetike, v infraštruktúre. To všetko zostalo stáť. A to bolo treba dynamizovať. Na to bolo treba obrovskú iniciatívu, obrovskú silu. Ďalej sa vyhrotili isté sociálne systémy, takže sa nedalo zlepšovať okamžite všetko, lebo v priebehu dvoch rokov sme mali na Slovensku naraz takmer 30 % nezamestnaných. V niektorých oblastiach aj viac. A tí ľudia hľadali istotu a potrebovali ju niekde nájsť. Keď sme rozoberali samotný demokratický proces, tam som išiel s iniciatívou, že demokracia politiky nemôže byť bez demokratizácie štátnej správy, ktorá je súčasťou politického systému. Navrhol som projekt, ktorý Slováci prijali dobre, ale zle ho prijala federálna vláda, veľmi zle. To je demontáž federácie, čo vyvrcholilo pádom mojej vlády v apríli toho roku za dosť nešťastných okolností. Bolo to dielo Václava Havla, ktorý prišiel s týmto projektom na Slovensko. Avšak ľudia s mojím programom solidarizovali a cítili, že to je ochrana a pomoc, a podporovali ma. Prišlo obdobie odvolávania – to odvolanie bolo treba niečím vysvetliť. Vysvetľovali to tým istým, čo sa robí dnes – to je klišé, ktoré platí roky – agent KGB. Bez akéhokoľvek dôkazu, obvinenie bolo na stole, aj keď mi bolo smiešne, pretože som bol tvrdo proti udalostiam v 1968. Ďalšie obvinenia prišli potom z „nedemokratickosti“ v rozhodovaní. Česká politika sa s nami veľmi nebavila. Vyzdvihli sa otázky o postavení Slovákov, takže nebude žiadna komora národov, bude sa rozhodovať v jednej snemovni, kde bude jedna tretina Slovákov – a rozhodovať sa bude väčšinou. To znamená, že sme tam boli v podstate ničím. To isté bolo v zahranično-politických otázkach, kde sme sa dožadovali, aby vláda Slovenskej republiky mala aspoň postavenie mesta, môže mať vonkajšie vzťahy, lebo to neexistovalo. Urobili sa mnohé kroky, ktoré boli osudové, napríklad rezort životného prostredia patril Slovenskej republike, ale Václav Havel na základe osobného sľubu Vavrouškovi povedal: A bude federatívne. Bez zmeny ústavy, bez zmeny zákonov, okamžite prešiel na Slovensko a išiel stavať Gabčíkovo-Nagymaros a riešiť tieto otázky. Takže, samozrejme, niekto musel to Slovensko brániť. Čiže to boli spory o tom, ako má vyzerať ekonomika, ako sa má slovenská ekonomika transformovať. Boli to spory o to, ako má vyzerať politické usporiadanie vzťahov Čechov a Slovákov. V tých prvopočiatkoch sme tomu hovorili rovný s rovným. Nehovorilo sa hneď o zániku federácie. Povedali sme: keď federácia, tak zdola; republiky povedia, čo chcú, aby federácia robila. Na základe týchto rozporov, ktoré boli v politike evidentné a mali konkrétne tváre, sa rozhodlo, že Mečiar padá ako nedemokrat, ako proruský politik. Vychádzali z toho, že som bol rokovať v Sovietskom zväze o obnovení platieb za dodávky z Moskvy, lebo musíme vychádzať aj z toho, že keď sa RVHP rozpadlo, nebolo čím platiť. Dovtedy sa všetko robilo v prevoditeľných rubľoch – a to padlo. Samozrejme, že sa dodávalo aj na spisky; to znamená súpis dodávok medzištátne, ktoré sa započítali – a kto mal dlh, tomu sa zúčtoval dlh, kto mal prebytok, tomu sa to zúčtovalo do aktív. Vtedy sme sa dostali do strašne hlúpej situácie, keď tieto mechanizmy prestali pracovať vo vonkajšom prostredí. Až 80 % z toho, čo bolo na Slovensku, sme produkovali do tohto prostredia. Aj na ruskej strane prevládol pocit zrady a nenávisti a nechceli s nami robiť. Keď som tam bol po tých prvých rozhovoroch, bolo ťažké naladiť ich, aby vôbec v týchto vzťahoch pokračovali.

 

V čom cítili zradu?

Práve v tom, že keď sa rozpadal socialistický tábor, okamžite sme sa postavili do pozície antiruskej.

 

To pretrváva.

Tá pozícia dnes dominuje v politike pre celý svet, nielen pre nás. Ale oni to vtedy pociťovali, že sa k nám správali inak; nejde len o rok 1968, ale bol aj Mníchov, aj Viedeň – všeličo musíme vo svojej histórii prehltnúť. História nás učí, prehrešky voči nám ako národu a štátu mali takmer všetky štáty Európy. Nepoznám štát, ktorý by sa do našej histórie nepodpísal negatívne. Čiže nemôžeme žiť v nenávisti so všetkými. Musíme si vzťahy usporiadať.

 

POČIATKY

Vaša politická kariéra začala v roku 1990, keď ste na návrh Alexandra Dubčeka uspeli v konkurze VPN na post ministra vnútra a životného prostredia. Čo viedlo Dubčeka k vašej nominácii? Aký bol podnet? Lebo toto bol prelomový medzník vo vašom živote, keď ste sa dostali do vysokej politiky.

Moja túžba ísť do politiky nebola veľmi ovplyvnená nejakou túžbou po politickej kariére, ale po odplate. Dvadsať rokov som sa niečo učil, a preto som si hovoril: Bude rozpustená aj strana, zrušená aj Štátna bezpečnosť, s čím som, mimochodom, išiel do Prahy niekoľko dní po nástupe do funkcie ministra. Prijali to veľmi dobre a hodnotili to tak, že vôbec má niekto odvahu povedať to. Pritom nešlo o likvidáciu všetkých zložiek štátnej bezpečnosti, ale vnútorných nepriateľov. Pokiaľ išlo o toto odhodlanie. Existovalo obdobie, keď sa hľadali nejaké riešenia. Bolo treba dávať a zbierať ľudí, ktorí by mohli niečo urobiť. Dostal som sa do hľadáčika skupiny v Trenčíne a okolí, kde bol šéfom tejto skupiny švagor Alexandra Dubčeka. A tak ešte v období pred novembrom došlo k dohodám, že sa stretneme a budeme uvažovať o založení mladej sociálnej demokracie alebo vôbec o sociálnej demokracii na Slovensku, a zoberiem to na seba. Toto stretnutie sa nikdy neuskutočnilo, ale tento kontakt zostal. A informácia šla odo mňa k Dubčekovi a od Dubčeka ku mne. V Bratislave som mal niekoľko priateľov, ktorí tiež patrili k účastníkom 68, a s tými som sa stretol, časť z nich sa angažovala vo VPN, časť inde. A, samozrejme, keď videli, že som tam, bolo treba riešiť niektoré veci, povedali: Ty na to budeš dobrý. Lebo na vnútro nikto nechcel ísť, vždy sa to bralo ako nejaká špinavá práca už od 50. rokov.

 

Sme v roku 1991. V tomto období ste sa dostali do konfliktu s vedením Verejnosti proti násiliu. Vtedy ste kritizovali vtedajšiu ekonomickú reformu, ktorej sa inde hovorí šoková terapia alebo terapia chicagských chlapcov školy Miltona Friedmana, ako cestu do tmy. Tkvel ten rozpor v tomto?

Podozrievať vtedajšie vedenie VPN, že malo nejaký názor, by bolo zložité. Skôr išlo do samolikvidácie a nechceli veľmi robiť politiku. Tie zápasy sa preniesli na úroveň vlád. Verejnosť proti násiliu mala zastúpenie vo Federálnom zhromaždení, federálnej vláde, národnej vláde a mala akosi vylaďovať toto prostredie. Ale nás ako slovenskú vládu mal na starosti Peter Zajac ako literárny vedec. On mal rozhodovať, o čom budeme rokovať na vláde, aké závery máme prijať. Tak sme pred každým rokovaním vlády s ministrami z VPN prichádzali za Petrom Zajacom. Ale on nevedel, aký máme program, o čom máme rokovať, mal len takú ideologickú prednášku. Takže to nebolo žiadne usmerňovanie.

 

Keď hovoríme o určitých rozporoch vo VPN, prvá väčšia roztržka bola narastajúca animozita medzi vtedajším prezidentom Kováčom a vami. Vznikla v období okolo rokov 1991 a 1992 s obrovskou popularitou a podporou ľudí sporom Mečiar verzus Kňažko. Čo sa stalo? Kvôli čomu sa táto veľmi pozitívna dvojka rozhádala?

V roku 1992 sa konštruovali orgány. Prišiel za mnou Michal Kováč a Milan Čič, že predseda parlamentu bude Milan Kňažko. Môj rozhovor s nimi aj s Milanom bol veľmi úprimný.
Milan nie je zlý človek. Je veľký egocentrik a radikál, ale… Kedykoľvek si išiel zahrať tenis, odišiel z roboty alebo nechal témy rokovania a išiel si po svojom. Hovorím, že toto predseda parlamentu nemôže byť. Musí to byť právnik, a právnik, ktorý sa do toho vloží tak, že budeme schvaľovať normy, držať tento kurz. Ale bola ponuka niekde za podpredsedu vlády, začal robiť Ministerstvo medzinárodných vzťahov, z ktorého ho vyhodili – nech je ministrom zahraničných vecí, čo Milan prijal. Ale súčasne so vznikom Ministerstva zahraničných vecí sa riešila otázka zahraničného obchodu a zverili ju do kompetencií Ministerstva zahraničných vecí. Čiže Milanovi, ktorý nemal skúsenosti, v politike už vôbec nie, a v zahraničnej tobôž. Bol vynikajúci francúzštinár, a naraz mu pripadlo riešiť zahraničný obchod a  zahraničnú politiku. Pochopiteľne, nemal skúsenosť, mal tam 8 diplomatov, ktorí prišli z Prahy s posudkami, že by v Prahe nemohli zostať. U nás sme boli radi, že prišiel vôbec niekto, pracoval a odovzdal akú-takú skúsenosť. Začali si ho formovať a on potreboval takmer dennú konzultáciu. To som robiť nemohol. No a na štátneho tajomníka prišiel istý pán Rakický, ktorý začal veľmi pracovať na koncentrácii svojej firmy. Chcel si stiahnuť pod seba niektoré iné odvetvia, podniky zahraničného obchodu, čo, samozrejme, vyvolalo môj veľký rozpor s ním. Ale Milan Kňažko sa s ním medzičasom veľmi spriatelil. Čiže ich vzťah bol hlbší. Podobne mal dlhodobý vzťah s Kováčom. A Milan strácal v orientácii tých problémov istotu. Veľké ambície stať sa ministrom zahraničných vecí mal Zelenay. A stalo sa, že na rokovaní politických orgánov HZDS permanentne vstupoval do konfliktu s Kňažkom a vytýkal mu veľa chýb. Aj také, za ktoré Kňažko nemohol. Boli chyby, za ktoré mohol, a boli také, za ktoré nemohol. Rokovaní vlády sa však nezúčastňoval, rokovali sme o vážnych veciach, zobral noviny a čítal alebo odišiel. Ostatní členovia vlády mi začali vytýkať, ako to, že máte dva metre? Nás tu ženiete, nedáte nám dýchať a toto? Keď sa stal Kováč prezidentom, prišiel sa na rokovanie do vlády spýtať: Čo Milan Kňažko? Nehovoril som nič, všetci ostatní hovorili, každý k tomu niečo povedal. A Kováč nato povedal: Rozhodol som sa, že Kňažka odvolám, doneste mi návrh.
V médiách sa to interpretovalo tak, že vy ste dali návrh na odvolanie Kňažka.
Formálne áno. Ale v skutočnosti ten návrh doniesol Kováč. Ale ja som zaniesol návrh písomne Kováčovi.

 

Áno, to už je procedurálna záležitosť.

Áno, to už je moja záležitosť, bola to moja povinnosť. Bolo to pre mňa ťažké, lebo som vedel, že si ho dávam do parlamentu. Milan je výbojný človek a jeho ego bude veľké a zaručene mi tam bude robiť paseku. Toto bude ešte horšie. Máme síce väčšinu v parlamente, ale ako sa to bude vyvíjať ďalej, neviem. A ozaj, robil tú paseku, hľadal ľudí na svoju podporu a brojil poslancov do postoja proti vláde. Jeho pozícia v médiách rástla, čím viac nadával, lebo to patrilo k tej réžii. Priateľstvo s Kováčom tento incident nenarušil, naopak, bral ho stále ako svojho najbližšieho človeka.

 

Paradox. Kováč na jednej strane chcel, aby odišiel z Ministerstva zahraničných vecí, z vlády, a na druhej ho priateľsky podporoval.

Ten osobný vzťah medzi nimi nebol týmto dot­knutý a ešte rástol. Mali spoločného nepriateľa. Ale aj spoločné záujmy, musím povedať. Takže to potom prerastalo do niečoho iného, no a v parlamente sme začali mať problémy. Problémy sa zväčšili ešte o to, v čom bola príčina narušenia vzťahov s Michalom Kováčom. Bolo to niečo mimoriadne veľké, nie osobné, o čom hovoriť nemôžem. Ale bolo to z jeho strany veľké svinstvo. Musel som mu povedať, že to viem. Musel som mu povedať, že keby som o týchto veciach vedel pred jeho prísahou, stiahnem mu ruku a vyženiem ho z tej miestnosti. To som mu všetko vyčítal – a to sa prezidentom zle počúva. On sa, samozrejme, cítil ohrozený, hľadal niekde pomoc, išiel do Čiech, požiadal Václava Havla o pomoc pri zvrhnutí vlády na Slovensku. A túto pomoc dostal. V decembri 1993 sa presunuli väčšie balíky peňazí cez Budapešť na Slovensko na pád vlády. Samozrejme, o tom, čo sa robí v Čechách, cez koho to ide a ako je to organizované, som sa dozvedel od pána Klausa. Klaus osobne navštívil Kováča kvôli tomu, čo robí. Okrem toho mu povedal: Pane prezidente, jste politický diletant.

 

Petr Pithart a riaditeľ rozviedky SIS Igor Cibula (v rokoch 1993 – 95) tvrdia, že ste sa chválili prístupom k archívom ŠtB a využívali ich na politický súboj s oponentmi.

Nikdy som nemal prístup k materiálom ŠtB, to vysvetlím osobitne. S Igorom Cibulom sa poznám od roku 1968, vtedy pôsobil ako príslušník ŠtB v legalizácii. Prišiel rok 1992 a Igor Cibula si dal svoju osobnú požiadavku, že chce byť riaditeľom Spravodajskej služby na Slovensku. Táto jeho žiadosť bola zamietnutá a nevyšiel som mu v ústrety, lebo bolo preukázané, že v Prahe podpísal spoluprácu voči Slovenskej republike. Boli podozrenia, že takéto spolupráce má aj inde. Tak som mu to na rovinu povedal. On mi vytkol, že som zneužil tieto informácie voči nemu. Vraj som niektoré mal od neho, on mi úprimne povedal, čo je v zahraničí, kde sú väzby a prečo to používam. Moja odpoveď bola: Nemôžeš byť šéfom Slovenskej spravodajskej služby, keď nevieme, akému pánovi budeš slúžiť. Neskoršie si ho potom pán prezident vybral za námestníka riaditeľa Spravodajskej služby a dával mi to patrične pocítiť. Čo sa týka materiálov Štátnej bezpečnosti a to podobné, ako minister vnútra Slovenskej republiky som nemal prístup do archívov, ktoré patrili slovenskej správe Štátnej bezpečnosti, dokonca bol prísny zákaz akéhokoľvek vstupu alebo odovzdávania si dokumentov. Všetko, čo som dostal, bol námestník federálneho ministra, ktorý mi po lustráciách poslal materiály na štyroch členov slovenskej vlády a podpredsedu Národnej  rady, že sú aktívni spolupracovníci Štátnej bezpečnosti. Tieto materiály priniesol v dobe mojej neprítomnosti do kancelárie a nechal tak Ciklamini, ktorý ma urgoval, že s tým nič nerobím. Samozrejme, že bola moja povinnosť oboznámiť s tým predsedu parlamentu, pretože sme ako vláda boli menovaní a odvolávaní parlamentom. Navrhol som všetkých týchto ľudí odvolať. Návrh bol zamietnutý. Ale tým, že som dával tento návrh a vyzval tých ľudí, aby odstúpili sami dobrovoľne, vtedajší minister spravodlivosti sa rozplakal a povedal, že tyranizujem ľudí, lebo predo mnou plačú. On neplakal predo mnou, on plakal, lebo musel odísť z funkcie (Laco Koštál). To bolo celé zneužívanie materiálov Štátnej bezpečnosti. Čo sa týka archívov na Slovensku, viem, že keď sa stal Palko námestníkom spravodajskej služby v Čechách, toho úradu na ochranu ústavy, mal na starosti aj slovenskú problematiku. Všetky archívy odniesli z Bratislavy do zástavky do Brna. Po ceste sa veľa vecí stratilo a veľa vecí nevrátilo. A čo sa týka mojej osoby, v apríli alebo marci v roku 1990 bola porada ministrov vnútra s prezidentom, čo s týmito archívmi robiť, pretože sa materiály z týchto archívov začali strácať. Mimo iných aj materiály pána prezidenta. A tak sa potom začalo rokovať o tom, ako zabrániť zneužívaniu tých materiálov; či to odkryť masovo, alebo založiť a nechať tak, neriešiť tú vec teraz. Bol som za to, aby sa to odložilo a neriešilo. Napriek tomu sa na tej porade prijala zásada, že sa bude robiť lustrácia všetkých ústavných činiteľov, ktorí boli vtedy vo funkciách, a neskoršie aj poslancov, ktorí budú kandidovať vo voľbách v roku 1990. Takže keď sa vravelo, že môj dokument zmizol z Bratislavy, zmizol na základe lustrácie, ktorá sa robila u nás, a bol založený v Prahe. Aj zadokumentované pre spoluprácu so ŠtB nevhodnou. To je celý môj hriech. A to, že som predsedovi parlamentu povedal, že tieto materiály mám, tých päť kusov, to je pravda. Ale pravda je aj to, že o tom vedelo aj vedenie VPN. Keď sa robila lustrácia kandidátov na poslancov v roku 1990, mnohí vypadli. Medzi nimi aj Ján Budaj. Otázka Jána Budaja bola vtedy boľavá vec VPN, pretože bol na tých námestiach, hovoril, aj sme viacerí zastávali názor, že by sa mu to malo prepáčiť. Ale vtedy vystúpil Šimečka a Kusý a povedali, že Budaj ich pred týmto rokovaním navštívil a požiadal, aby mu potvrdili, že oni ho poverili, aby išiel spolupracovať so Štátnou bezpečnosťou. A čo robil, robil len na základe ich poverenia. Kto chcel byť politikom, nemôže mať takúto morálnu úroveň. Na základe toho sa to celé zvrtlo a Budaj z politiky vypadol. Neskôr pred voľbami 1992 a v prípade mojej vlády sa opäť vytvorila hlúpa situácia vo vnútri Verejnosti proti násiliu. Fedor Gál oznámil, že už necíti vnútornú motiváciu a nechce byť ďalej predsedom VPN. Keď išlo o otázky vyrovnania s federáciou, postavil sa aj v Prahe a povedal: Mečiar je môj predseda vlády. Ale potom sa stalo, že si ho pozvali do Prahy na dva týždne a bolo dohodnuté, že pomôže toho Mečiara zvaliť, odíde do Prahy, dostane bývanie vo vládnej vile, dostane podiely na akciách a hmotné zabezpečenie na celý život. Čo sa stalo. Takže on tú pozíciu obrátil a išiel potom doslova do zrady.

 

Kým to bolo zosnované? Viete to nejako dešifrovať?

Dohodnuté to bolo priamo s prezidentom Československej republiky Václavom Havlom. Tam boli priame rokovania, tam sa to aj napĺňalo. No a keď sa blížili voľby, hľadali sa, samozrejme, kompromitujúce materiály a iné veci, ako tú časť naštrbiť. Urobili zo mňa agenta Štátnej bezpečnosti. Dokonca večer pred voľbami vysielali film Utajená minulosť Vladimíra Mečiara, natočený na pokyn hradu, odvysielaný večer pred voľbami, kde ma vykresľujú ako špičkového agenta. Nikdy som nebol. Ani spolupracovník, ani agent. Bol som osoba preverovaná a osoba, ktorá bola nepriateľská socializmu od roku 1969, keď sa začali tí nepriatelia evidovať. Federácia nepracovala s nejakými lahodnými metódami. Napriek tomu všetkému sme voľby vyhrali, lebo inej alternatívy na Slovensku nebolo. Bolo treba začať radikálne riešiť veci, ktoré dozreli. Mimochodom, v roku 1991 mi uznesením Verejnosti proti násiliu zakázali pracovať na Ústave Slovenskej republiky. Musel som tie dokumenty stiahnuť a odovzdať na VPN.

 

Dôvod?

Tlmočil mi ho Ferko Mikloško. Kresťanov obvinili z rozpadu Československa a nezoberú si na zodpovednosť aj tento druhý rozpad. To bol blbý dôvod. Ale problém nebol u veriacich. Zakázali mi vystúpenia v televízii, ktoré som mal ako predseda vlády. Raz za týždeň som sa ľuďom prihováral na témy, na ktoré sa redaktori pýtali. Témy som neurčoval ja. Ale šli sme vždy priamo. Pred voľbami v roku 1991, keď som bol poslanec Federálneho zhromaždenia, sa ma pokúsili zatknúť a bol vydaný zatykač, no vo Federálnom zhromaždení v predsedníctve neprešiel. Za pomoci pána Dubčeka, lebo nebol uvedený dôvod väzby. Ale bol okamžitý. Pán Dubček mi hovoril, že ak to dám do pléna, prejde to aj tak. Buď sa to zastaví v predsedníctve, alebo… Hovorím: počkajte do volieb. Hovorí, že sa nedá, musí to ísť. A predsedníctvo potom väčšinou hlasov neschválilo vydanie zatykača na moju osobu. Takže to bol moment, keď sa to pokúšali riešiť aj trošku extrémnymi prípadmi.

 

Aký mali dôvod na zatykač?

Žiaden. Len to, že ma majú ísť zatknúť. Aj podnikli kroky, keď som bol v Košiciach. Najprv bola úvaha, že mňa a Kňažka, potom bolo rozhodnutie, že len mňa. Prokuratúra dala návrh zatykača, dôvod neuviedli, ale žiadali okamžitý súhlas so zatknutím od predsedníctva federácie.

 

Na mňa pre zmenu podali súčasné demokratické sily trestné oznámenie za to, že som citoval štúrovcov.

Ja som nemal byť trestne stíhaný, mal som byť zatknutý, ani neviem, za čo. Ale, samozrejme, že sa čakalo, že sa slovenské povedomie týmto zlomí. To je to stalinské: Jesť čelovek, jesť problemov. Net čeloveka, net problemov… Čiže to bola snaha nejako ma odstrániť z politickej scény vopred, čo som neprijal dobre. A toto spomínam aj preto, lebo keď som po voľbách išiel na návštevu Václava Havla, už pri dverách čakal jeho vedúci sekretariátu. A ako sme išli točitým schodišťom k jeho pracovni, hovorí mi, že mi Václav Havel vzkazuje, že si můžete říct o cokoliv a bude vám splněno. Nereagoval som, tak ponuku zopakoval asi v strede schodišťa: Můžete si říct o cokoliv. Reku: O cokoliv? Tak budem chcieť veľa. A boli sme už navrchu schodištia, keď hovorí: Promiňte, ale můžu vědet, co to bude, abych mu to řekl? Hovorím: Môžete vedieť. Chcem jeho hlavu. No a tým sa malo začať moje rokovanie s Václavom Havlom, na ktoré došiel veľmi roztrasený a chcel vedieť, prečo chcem jeho hlavu, prečo nechcem, aby bol prezident Československa. To som mu vysvetlil veľmi podrobne, detailne, aj na veciach, kde išiel za hrubé porušenie zákonov, kde prostredníctvom bezpečnostnej päťky pripravovali rôzne provokácie, robili sledovačky. Celá služba bola orientovaná na boj so slovenským nacionalizmom a každý sme boli nacionalista. Šéfom nacionalistov som bol akože ja, hoci si tak nepripadám. Argumentovalo sa, že akonáhle sa Slovensko pokúsi osamostatniť, zopakuje sa proces Juhoslávie a bude vojna. O ľuďoch, ktorí o tom uvažovali, sme mali detailné informácie.

 

A kto mal podľa vašich informácií rozpracovávať túto ideologickú vlnu zastrašovania? Západ? USA? Nemecko?

Nie, toto bola česká záležitosť. Mali sme informácie. A druhá téza, ktorá neustále odznievala, bola, že to ekonomicky nezvládneme, lebo česká koruna bude stáť najprv 30 slovenských. Keď sme dokázali, že je to nezmysel, povedali tri koruny slovenské. Klesnete ekonomicky na dno, nebudete vedieť zabezpečiť nič. Tretia argumentácia: Slovensko nemá tradíciu demokratického zriadenia, bol to len fašistický štát, čo budete robiť? Bude fašizmus a nikto to nebude akceptovať. Práve pre ono fašistické pozadie. A štvrtá argumentácia bola, že Slovensko nemá vybudovanú štruktúru správy, stáročia nebolo samostatné, nebude schopné vládnuť si, a preto musí skrachovať – tak je lepšie radšej ten experiment nerobiť. Toto bola propaganda, ktorú ste mohli počuť na vlnách rozhlasu, televízie nepretržite. Oproti tomu som mal jedinú zbraň: veľké zhromaždenie a tábory ľudí.

 

ROZDELENIE ČESKOSLOVENSKA

Bývalý český premiér Petr Pithart tvrdí, že ste kedysi boli silný federalista a orientácia na slovenské záujmy bola až potom, keď ste s Klausom nenašli spoločnú reč. Dá sa to takto vysvetliť?

Naše postoje s Pithartom boli rovnaké. A povedali sme si, že ideme do reformy federácie; to bol ten zákon o kompetenciách, ktorý som podal s tým, aby sa posilnilo postavenie republík, kde sme mali s Pithartom spoločné stanoviská, federálna vláda mala obmedzujúce stanoviská v rámci sebazáchovy. Vždy hovorili, že proti je Václav Klaus, ktorý na spoločnej porade nepovedal nič. Petr ma však ľudsky veľmi sklamal. Keď sa mi dostali do rúk materiály českej vlády o prísne tajnom pláne rozdelenia Československa ako jednostranných krokov českej vlády, boli hrubo protislovenské.

 

A kto za tým stál? Kto by mohol byť projektant tohto?

Celá česká vláda. Boli na to vytvorené pracovné tímy. Tých projektov bolo niekoľko a čím to išlo ďalej, tým to bolo horšie. Dostala sa mi do rúk verzia, respektíve výtlačok materiálu, ktorý patril ministrovi vnútra. Rozprúdilo to v Čechách úplnú hystériu, vraj ako som sa mohol dostať do trezoru ministra vnútra, ukradnúť ju tam. V skutočnosti to bola náhodná zámena na rokovaní vlády a materiál mi dal Šabata s tým, že povedal: Roky žijeme spolu. A nie je to fér, keď poza chrbát Slovákov pripravujeme takéto kroky voči nim. A beriem tú zodpovednosť na seba. Mlčal som o tom, ale keď sa to vyšetrovalo, priznal, že on mi tento materiál odovzdal.

 

Boli tam, nedajbože, prichystané aj nejaké kroky na ozbrojenej úrovni?

Boli tam kroky na hospodársko-politickej úrovni. Bola by sa uzatvorila hranica, znížil obchod, peniaze a tak. Celé by to bolo problémom. Ale viem, že na tej vojenskej pracovala istá skupina, ale pretože žijú aj ľudia, ktorí robili proti tomu, budem zatiaľ mlčať.

 

Ľudia dnes pociťujú ako nespravodlivé, že v rámci rozdelenia Československa sa nikto nepýtal na ich názor a neprebehlo referendum. Prečo? A prečo ste o nevýhodách jednostranného referenda nepriniesli informácie verejnosti?

Kto ich chcel počuť, počul ich. Kto nechcel, nepočuje ich dodnes. Prijal sa ústavný zákon o zániku Československej federácie, kde sa spoliehalo, že v referende neprejde. Referendum malo jednu veľmi zradnú vetu. Štát, ktorý vystúpi, sa zrieka majetku v prospech štátu, ktorý zostáva. Keď sme s českou stranou rokovali, ako ukončíme túto spoluprácu, navrhol som referendum. Česká strana nám povedala: Máme mandát od voličov na akýkoľvek spôsob rokovania vrátane rozdelenia, hoci aj okamžite. My referendum nepotrebujeme. A keď vy potrebujete referendum, urobte si ho. Takže to sú veci, ktoré s tým súviseli a zodpovednosť sme museli vziať na seba. Dokonca keď sme prijímali zákony vo Federálnom zhromaždení, chýbali nám tri hlasy. Požiadal som na rokovaní kresťanských demokratov aj Stranu demokratickej ľavice, aby nám tie tri hlasy dali. Odmietli. Aj SDĽ bola proti, to znamená aj Fico bol proti, aj KDH. A vtedy sme sedeli za stolom a hovorím im: Dobre, čoho sa bojíte? Zodpovednosti? Ak hľadáte zodpovedného, dobre, beriem to na seba. Zodpovedný som za to ja. Ak potrebujete potom niekoho trestne stíhať, dobre, budem to ja. Keď poviete, že to bolo zle, tú chybu som urobil ja, ale teraz vás prosím o tri hlasy, tri hlasy, viac nie – je to historická šanca Slovákov.

 

Spomínali ste osobu Václava Havla. Vráťme sa k nej. Mnohí ho dodnes považujú za amorálneho človeka a mýty o jeho disidentskej chrabrosti prekrývajú oveľa vážnejšie a znepokojujúcejšie fakty.

Rozprával som sa s ním medzi štyrmi očami viackrát. Prvýkrát som bol jeho dôverníkom ešte v roku 1990, keď mi poslal osobný list, či by som vedel podporiť prezidentský režim v Československu, že on by bol prezident amerického typu. Potom sme sa rozprával veľakrát, v roku 1990 mi ponúkol funkciu predsedu federálnej vlády. Zavolal celú politickú reprezentáciu Československa a pred nimi mi to ponúkol oficiálne. Túto ponuku som odmietol. Raz si ma spolu s Čalfom pozval dokonca s tým, že ma považoval za svojho dôverníka, a povedal: Vážení, potreboval by som vyriešiť takú diskrétnu otázku, že majetok, ktorý patril mojej rodine a po roku 1945 ho zhabali, chce môj brat vrátiť naspäť. Samozrejme, tá diskusia o tom bola dlhá. Prvá otázka bola, prečo bol ten majetok zhabaný. On sám na to odpovedal: No proč, strejda byl fašoun jak vyšitej. Čiže on vedel o jeho fašistickej minulosti, aj o tom, prečo im to zhabali. Hovoril: A přesto jste právnici oba, tak něco dělejte. Ja mu hovorím: Pán prezident, prečo to chcete, veď tým otvoríme Benešove dekréty, otvoríme všetko, čo bolo po roku 1945. A potom vlastne každému vznikne nárok na vrátenie majetku. On hovorí: Já ani tak ne, ale bratr. Ja mu hovorím: Preboha, existuje veľmi veľa spôsobov, ako sa dá hodnota toho majetku vrátiť, ale prečo akurát toto? Znova hovoril, že by sme to mali nejako urobiť. Ja mu hovorím: Reku, pán prezident, z toho vzniká toľko problémov, že ja do tohto nejdem. A Čalfa mu nato: No dobre, Vašku, uděláme to jinak. Kdy ti to vzali? No, v tom 1945. Čalfa mu hovorí: nie tak, kedy ti to prišli fyzicky zobrať? On hovorí: V 1948 šla maminka do Lidic a tam stál milicionář a řekli, že už tady nic nemáme. Čalfa hovorí: Od tohto sa chytíme. Keď to bol milicionár, bolo to po februári 1948, vyhlásime to ako majetok odobratý po februári 1948 a na zá­klade toho ti bude všetko vrátené.

 

Havel a Kováč dohodli v roku 1993 postup prípravy vlády na Slovensku. O čo konkrétne išlo?

Kováč, samozrejme, nebol silná osobnosť, nemal ani takú podporu na Slovensku, potreboval vonkajšiu podporu. Bol na ďalšej návšteve Českej republiky, pri ktorej mal aj dôverný rozhovor s Václavom Havlom. Požiadal ho o pomoc pri páde vlády na Slovensku, aby bol tento pád pripravený. Václav Havel bol neobyčajne ústretový, veľmi rýchlo to pochopil a pomoc prisľúbil. Vtedy sa vytvorila nadácia Kováč – Havel.

 

Z čoho pramenila Havlova ústretovosť?

V 1992 som mu povedal do očí to, čo asi nikto. V rozhovore medzi štyrmi očami sme sa dohodli, že si to uchovám ako svoje tajomstvo. Vytkol som mu veľa vecí. Veď napríklad on sám priznal a žiadal aj po slovenskej vláde, aby uhradila päť miliónov dolárov ako tretinu z jeho pomoci, ktorú dostal zo zahraničia ako osoba počas disidentskej činnosti, v rámci ktorej priznal 15 miliónov dolárov. Desať mala zaplatiť česká a päť slovenská vláda. Nezaplatili sme. Ale predstavte si to – on dostal ako osoba 15 miliónov dolárov na podporu!

 

Keď ako súkromná osoba dostal počas tzv. disentu takéto peniaze – prečo by to mali ešte dodatočne splácať aj občania Slovenskej republiky?

V disente a tí, ktorí mu tú pomoc poskytli, chceli založiť spoločnosť, kam by tieto peniaze vošli. Oni by boli ako správna rada tej spoločnosti a s nimi by na území Čiech a Slovenska podnikali. Tam sú aj tie vracania majetkov, reštitúcie a mnohé iné.

 

Áno, ako pri nadáciách a podobne.

Zakryté pri týchto fondoch a pri tomto fonde, ktorý mal vzniknúť z peňazí Českej a Slovenskej republiky. Potom boli vytvorené z peňazí českej a federálnej, slovenská vláda nedala.

 

Vráťme sa k tomu, prečo dohodli ten postup prípravy.

Václav Havel mal motív nemať ma rád. Niekde povedal, že on by byl rád, kdyby mě mohl mít rád. A ja som mu na to odkázal, nech ma má rád. Takže tieto naše prestrelky boli dlhšie. On bol na tej českej strane, ktorá aktivovala aj médiá. Veď nakoniec stanica Nova bola zriadená na Morave, aby ovplyvnila západ Slovenska a voľby a vyhodnocovali to. Keď som sa rozprával s jedným z majiteľov tejto televízie, priznal: Áno, dostávali sme príjem z hradu, pokyny, čo máme robiť, kedy máme robiť, ako máme do kampane vstupovať a vyhodnotili sme, že to malo istý účinok proti ostatnému Slovensku.
Tá televízia tam bola, robila tie relácie, podporovali české médiá, bola spravodajská služba, ambasáda na Slovensku mala priame úlohy pracovať na páde vlády a angažovať sa v tomto. Keď sa Klaus stal prezidentom, prišiel za mnou veľvyslanec a povedal, že to urobila ambasáda, ale on osobne nie, bol vždy proti.

 

S Klausom ste mali evidentne korektnejšie vzťahy.

Korektný vzťah ako dvaja ľudia, ktorí si v krízovej situácii museli veriť a nemali nič iné, len tú dôveru. Takže to bol jeden motív. Druhý: Kováč, zneistený mojím postojom, keď som prišiel na jeho hriechy a pohrozil mu, že ich je možné zverejniť, ale nie je človek, ktorý by mal byť v akejkoľvek verejnej funkcii, sa ma nejako potreboval zbaviť. A vždy som vedel, čo je v pozadí, ale nikdy to nebolo určené pre verejnosť, nedalo sa to vtedy vysvetliť, a myslím, že ani dnes by to ľudia nepochopili. Tak­že Kováč mal motív a pracoval na tom, aby vláda padla. Nakoniec ten jeho prejav v Národnej rade, pri ktorom padla vláda, bol úplne banálny, ale padol na predpripravenú pôdu vo všetkých kluboch, aj v rámci klubu HZDS. Čiže sme stratili aj podporu vlastných. Vláda padla, pretože nás predali prostredníctvom poslaneckých klubov.

 

Teda po vymenovaní Kováča za prvého prezidenta Slovenskej republiky sa veľmi rýchlo dostavil rozpor medzi ním a vami? Kde bola jeho príčina?

Prepáčte, to ešte nepoviem. Je to príliš citlivé a nemyslím, že je verejnosť pripravená, aby pochopila, čo chcem povedať. To ešte nebudem hovoriť.

 

Kedy si myslíte, že príde ten správny čas?

V pamätiach to bude, spracované to je, ale nie je ešte čas povedať to.

 

Niekde ste naznačili, že by to mohlo destabilizovať politickú situáciu.

Môže to vytvoriť pochybnosti o tom, kto to boli tí ľudia, čo tam robili, čo to zakladali, akí to vlastne boli ľudia. Neurobil som žiadny hriech, nič zlého. Čo urobil, bolo podlé, ale…

 

Je to taká vážna vec, že by to až takýmto spôsobom mohlo zatriasť Slovenskom?

Áno. Vtedy som to nemohol zverejniť, znamenalo by to nepredstaviteľné problémy. Väčšie a podlejšie ako kauza Technopol. Tá prišla v období, keď bol predsedom Federálneho zhromaždenia. Firma bola v strate. Existoval fond na vyrovnávania straty, ako predsedu Federálneho zhromaždenia ho požiadali o pomoc a on si požiadal o úplatok, ktorý previedol na syna – tam celý Technopol začína. Boli však aj podstatne horšie veci.

 

PRIVATIZÁCIA

Doposiaľ rezonuje Mečiar = kradnutie, zlodejstvo, Mečiar = podvody pri privatizácii. Každopádne podniky v rukách vytváranej vrstvy slovenských podnikateľov sa rozkradli, zbankrotovali alebo ich skúpil zahraničný kapitál. Nešlo to inak ako privatizáciou? Nejaká forma reálnej a spravodlivej kolektívnej účasti?

Privatizácia začínala kupónkou. Každý občan dostal na základe akože voľného výberu akcie nejakej spoločnosti, a tie akcie mali mať nejakú cenu. Toto bol proces, ktorý bol rozbehnutý z Prahy, jeho protagonistom na Slovensku bol Ivan Mikloš. Tento proces prebiehal, bol nezastaviteľný, oznamovalo sa, ktoré podniky idú do privatizácie. Keď hovorím napríklad o železiarňach, 72 % železiarní bolo rozdelených medzi niekoľko tisíc akcionárov. Akože. Mali to byť akcie ako investičné kupóny, ale zákony na vykonanie týchto akcií, na ochranu týchto akcií, drobného akcionára, sa nikdy neprijali. Preto do hry vstúpili fondy, ktoré v podstate začínali na tom pracovať, a nie vždy čistí ľudia, ktorí poznali systém v západných štátoch. Vlastne tých ľudí klamali. Dávali a zálohovali sa vopred kávové súpravy, čajníky a také všelijaké blbosti, aby tí ľudia za 2000-3000 predali 80-tisícový podiel. Na tomto som nemal žiadnu vinu, len som chodil a kričal: Je to zlé, bráňte sa. Bol som v opozícii, nebol som vo vláde. Do toho prišla vlna malej privatizácie, kde sa išlo aj do dražieb. V tých dražbách sa prvýkrát začalo prejavovať podsvetie, organizovali
sa takzvané holandské dražby, vopred bolo jasné, kto to dostane. Násilie, podvody, vydieranie. A okrem tohto bolo veľmi špinavé, že prijali zákon, ktorý nariaďoval Slovenskej republike poskytovať
každému úver na privatizáciu. Tak sa stalo, že Slovenská sporiteľňa mala z týchto pôžičiek stratu 28 miliárd, ktoré boli nevratné a nekryté. Čo sa týka ďalších rozhodnutí v privatizácii, bol strašný tlak na ministra aj na rozhodovanie vlády. Aby som vládu ochránil, povedali sme, že vláda nebude rozhodovať o privatizácii. Celý proces privatizácie berie pod kontrolu Národná rada Slovenskej republiky, ktorá ho bude usmerňovať a riadiť. Čiže bolo personálne prepojenie medzi predsedom parlamentu a Fondom národného majetku. To dodnes nikto nechápe. A každý hovorí: však to bolo za Mečiara. Áno, ale Mečiar nemal právo do toho vstupovať. Ale boli zdroje na Fonde národného majetku. Potom sme prijali uznesenie, v ktorom sme povedali, že každý občan dostane 15000 korún ako výnos z privatizácie, aby z nej mal každý niečo. To bolo splnené. Aj keď sa to potom vyplácalo za Dzurindovej vlády, zdroje boli vytvorené za mojej vlády. Potom sme povedali, že sa vytvorí študentský pôžičkový fond za mimoriadne výhodných podmienok, kam sa dajú peniaze z privatizácie. Potom bol ďalší spor, kde som zasiahol do privatizácie bez vďačnosti občanov, ktorí za to mali plus. To bola otázka privatizácie bytového fondu. Veľké investičné spoločnosti, ale aj veľké firmy žiadali, aby im odovzdali celý bytový fond. A oni ho potom budú predávať občanom. Samozrejme, najviac zástancov tohto riešenia bolo v SDĽ, v ľavicovej strane, aj Fico tam bol. Boli absolútne proti tomu, aby sa byty odovzdali občanom, samozrejme, za účtovnú cenu. Mnohí mi hovoria, že sme rozdali štátny majetok, čím sme znevýhodnili ľudí, ktorí v štátnych bytoch nebývali. Ale odovzdali sme to za účtovné ceny. Každý byt za ekonomické účtovné ceny, ale s ekonomickým dlhom, ktorý na každej stavbe bol. Čiže niekto kúpil byt, ale kúpil ho v stave, v akom bol. A keď to chceli zlepšiť, už za svoje.

 

Oponenti vám vyčítajú to obdobie 1997 – 1998, a dokonca aj takí zorientovaní ľudia, ktorí boli predtým vaši priaznivci. Keď hovoríme o tom ekonomickom pozadí, vtedy sa viac popustili uzdy, ako by bolo únosné, a v tom období vznikali vplyvy ľudí ako Poór a podobne. Čo si vy o tom myslíte?

Majú pravdu. Nezabúdajú na to, že v roku 1996 bol veľký spor o peňažné ústavy a koalícia sa mi rozpadla. To bol moment, ktorý bol veľmi nepríjemný, že sa nemôžeme spoľahnúť na koaličných partnerov, pretože sa rozpadla na peňažných ústavoch. Tam bol totiž záujem spojiť tie peňažné ústavy, ich dlhy uhradiť tak, že nebudeme uhrádzať dlhy peňažným ústavom, ale dáme peniaze firmám, ktoré sú zadlžené a  jednými peniazmi urobíme dve operácie. Toto mi koaliční partneri zatrhli a vystúpili z koalície za každú cenu. Keď sa tá koalícia obnovovala, dohodli sme sa na pravidlách a stalo sa mi, že som ochorel a prišiel o hlas aj o sluch. V tomto období, hoci som deklaroval zákaz, prebehla privatizácia 32 objektov bez toho, aby som o tom vedel. Bola dohodnutá poza chrbát, bol tam aj slovenský plyn, zásobníky plynu a podobne. A ja som bol bezmocný. Prišiel som do hotového, médiá ma bili, čo si to urobil, ale musel som počkať, kým sa mi vráti hlas a sluch. A trvalo to viac ako dva týždne, kým som na to mohol reagovať. A už som bol namočený. Takže moja intenzita v tej rozhodnosti na rok 1997 a 1998 bola nižšia a videl som, že spoľahnúť sa ani okolo seba, ale ani na koaličných partnerov veľmi nemôžem. Bývalého šéfa Fondu národného majetku Gavorníka považujem za darebáka, bol to človek, ktorý nám narobil veľa zla. V ďalšom priebehu privatizácie som bol proti privatizácii nadnárodnými spoločnosťami. Dnes neexistuje Dzurinda, neexistuje Mikloš, neexistujú ľudia, ktorí z toho protežovali, mali zisky. Zodpovedný som ja. Takže je to paradox. Absolútny, všetko obrátené hore nohami. Malá privatizácia teda prebiehala mimo nášho dosahu. To sa ešte pamätám, keď boli v Kroměříži rozhovory o malej privatizácii, Havel prišiel s návrhom: A rozdáme všechno. Já chodím do jedné hospody na pivo a já tam hostinskýmu slíbil, že to bude všechno bezplatný. Dodnes to ľudia nevnímajú, hovoria, že to Mečiar. Rozdelili sme však majetky bánk, armádu, ministerstvá, všetko za šesť mesiacov, čo je svetový unikát. Spôsob, rýchlosť, obsažnosť a komplexnosť procesov sa nikde na svete ešte takto neudiala. A pretože sme si netrúfali na bankové sústavy, bola dohoda, že do 30. júna ideme v jednej mene. Len naraz sa začali peniaze vo federálnych bankách strácať, strácali sa aktíva, stratilo sa krytie, tak sme sa s pánom Klausom museli veľmi diskrétne stretnúť v Tepliciach a povedať: spoločná mena končí. A mena bude končiť o týždeň. Bolo treba vytvoriť vlastnú banku, vlastný inštitút, vlastnú menu. Tu by som povedal, že sa dôvera ľudí ukázala na sto percent, pretože nikto nebol otvorene proti. Celý proces prebehol organizovane za tri dni s nasadením obrovského množstva ľudí, ktorí kolkovali. V piatok večer som oznámil, že bude nová mena a v pondelok sa predávali alebo vydávali už nové peniaze.

 

Pokiaľ mám dobré informácie, tak práve okolo kolkovania a prevážania hotovosti sa v tých časoch začínali diať veľmi podivné veci.

Boli tam dva problémy. Jeden bol vydanie tejto meny a jej zavedenie. A druhý problém bol, že časť peňazí nebola okolkovaná a bola v zahraničných bankách. Prišla informácia, že sa zbierajú tisíckorunáčky, bolo znehodnotených niekoľko miliárd a budú uvedené na trh. Pôvodná informácia bola, že to pôjde na český trh. Neskôr sa tá informácia zmenila, že nepôjde na český, ale na slovenský trh. A ak by prišlo také množstvo obeživa, ekonomicky sa zrútime. To nebolo kryté tovarom ani ničím. Z peňazí by bola kopa papierov. Tak bolo treba robiť okamžité protiopatrenia. Zistilo sa, že sme síce veľmi rýchlo kolkovali, ale na úkor evidencie. Nejaké kolky sa stratili. V Taliansku sa našla falšovateľská dielňa na kolky. Nevedeli sme, koľko tam bolo falošných kolkov. Museli sme urobiť opatrenia takisto v priebehu veľmi krátkej doby. Povedzme: v sobotu ráno boli rokovania, v sobotu na obed bol vydaný právny predpis, ktorým sa nariaďuje stiahnutie tisíckorunáčok, a v pondelok sa už robili obraty len s  päťstokorunáčkami. Všetky tisíckorunáčky boli z obehu stiahnuté. To znamená, že aj banka musela emitovať viac päťstokorunáčok, aby vykryla potreby trhu. Ľudia to prijali absolútne disciplinovane a tí, ktorí chodili na Slovensko, hovorili, že to nie je možné, aby takto stačilo slovo predsedu a ľudia to rešpektujú. Pochopiteľne, potom prichádzali spory nielen vnútropolitické, tie prebiehali v podstate stále, ústavu neprijali maďarské strany, kresťanskí demokrati, Demokratická strana. Neuznávali Národnú radu za svojprávny orgán, aj keď tam hlasovali a rokovali. Vtedy vstúpil do hry nový faktor. Tým novým faktorom boli medzinárodné organizácie. Slovensko nemalo žiaden problém s uznaním. K 1. januáru 1993 nás uznali mnohé štáty. Niektoré už v októbri 1992 posielali doklady, že nás uznávajú za štát, keď vyšla Deklarácia zvrchovanosti. Nebol problém s prijatím do OSN. Hneď po tých udalostiach, zmenách, bolo uznané Československo, Poľsko, Maďarsko v OECD. Neuznali Slovensko, lebo nebolo. A keď prichádzala tá doba, prejavili sme záujem o vstup do OECD, no začali sa diktovať podmienky. Podmienky nám začal dávať ešte v roku 1992 a 1993 Medzinárodný menový fond. A boli to podmienky, ktoré vôbec nesúviseli s ekonomikou. Boli to politické podmienky, čo má vláda urobiť, odkedy, dokedy, robili to referenti Medzinárodného menového fondu. Na porade som sa opýtal guvernéra banky: Koľko im dlhujeme? Ešte dva milióny dolárov. Tak vyplaťte, nech máme od nich svätý pokoj. Tým sme vyriešili otázku poskytovania alebo krytia úverov politickými podmienkami. Ale potom prišli do hry veľkí hráči, ktorí požadovali privatizáciu bánk, privatizáciu sietí, energetiky, plynu, ropy, veľkých firiem, napríklad Košice a podobne, ktoré boli lukratívne. To neboli žiadne stratové podniky. No a OECD nám dala podmienku prijatia: chcete sieť, alebo banky? Keď vyriešite túto otázku, budete prijatí. Moje stanovisko bolo: počkáme, kým zmenia názor, lebo v roku 1994 bol prijatý zákon zakazujúci, aby mohli byť rozhodujúce odvetvia ekonomiky predmetom privatizácie. A s týmto nastúpili politické tlaky. Tie politické tlaky išli protistranícky, proti osobám a k zmenám pomerov vo vnútri, začali sa vyťahovať neoliberalistické názory. Do hry začal vstupovať tretí sektor zo Spojených štátov amerických. Ich najväčší hráči boli na Slovensku. Začali do toho vstupovať peniaze zo zahraničia, ale aj čierne peniaze zvnútra. Povedzme, Soros dal 20 miliónov dolárov na prevrat v roku 1998. Aj to otvorene priznal a v Bratislave na univerzite mu za to tlieskali. Jeden z Dzurindových spolupracovníkov čestne priznal, že v januári 1998 mali strany na čiernych fondoch miliardu, a tá ešte potom narástla o ďalšie dve.

 

Z čoho vznikali tie čierne fondy?

Boli to rôzne príjmy zo zahraničia, ale aj príjmy domácich, ktorí predpokladali pokračovanie v privatizačných aktivitách, a zisky, ktoré akože zálohovali politiku na to, aby Dzurinda alebo teda ten, kto príde do politiky, urobil to, čo urobiť má. A, samozrejme, pridali sa k tomu novinári, bolo to veľmi lukratívne, pridali sa do toho organizácie, niekoľko rokov prebiehalo školene aktivistov k voľbám. Vedeli sme to. Takto to totiž funguje.

 

V druhom diele trilógie MEČIAR: VZOSTUPY A PÁDY sa budeme zhovárať na témy amnestie, vplyv tretieho sektora, vplyv americkej ambasády a jej zasahovanie do vnútropolitických záležitostí Slovenskej republiky, o vplyve ľudí ako Demeš a Bútora na korigovanie politickej negramotnosti Kisku a o obrovskej mediálnej manipulácii.

ZDIEĽAŤ