Verím v čistý kristovský kód

Stretnutie s hudobníkom a producentom Oskarom Rózsom je stretnutím s človekom, ktorý na vlastnej koži vyskúšal slasti i trpkosti životov v hlbinách i na výslní. Hoci sme obaja hudobníci, reč nebola o muzike.

 

 

  Aký máš pocit ako umelec z dnešného sveta? Aj ja sa cítim byť umelcom a kladiem si otázku, či by dnes ľudia na vyššej emocionálnej a empatickej úrovni, akými umelci zväčša sú, nemali na seba vziať bremeno zodpovednosti a pomáhať ostatným v orientovaní sa v labyrinte sveta.

Túto otázku si celý život kladiem aj ja. Poznal som jedného, ktorý v klube Kamel vrieskal do mikrofónu: „Nenávidím Mečiara, fašizmus a tento skurvený štát.“ Bolo to v roku 1990, možno dva roky pred jeho smrťou. Volal sa Marek Brezovský a bol to človek absolútne nekompromisný, ale mal jasný radar na to, čo je fašizmus. To, čo tu dnes globálne máme, môžeme pokojne nazvať jedným slovom – fašizmus. Nemusíme to aplikovať na Gazu či Ukrajinu. Je to „mindset“ – a to riadi iná hemisféra v hlavách umelcov mimoriadne citlivých na novú podobu fašistickej diktatúry. Akonáhle človek začne hlbšie prenikať do marazmu matrixu, snaží sa zároveň poodkrývať plentu, za ktorou je druhá plenta, tretia a stále ďalej – podobne ako v Lynchových filmoch. Je to bludisko, nevieš, kde je koniec. Začneš zvažovať, čo sa s tým vlastne dá robiť. Robil to Lennon, robil to Jackson, no realita je dnes taká že, firma Mercedes je schopná požiadať človeka, ktorý sa nazýva umelcom, o vystúpenie na akcii, kde pretextujú We are the world do slovenčiny na Mercedes, kde spomínajú okrem mien šéfa Mercedesu aj ulicu predajne… Dostali sme sa ďalej ako strýco Marcin – a ten mal ešte humorný potenciál. Baviť sa dnes o tom, že zelení sú zlí a červení sú dobrí, alebo vnímať nejakú geopolitickú vojnu je odhrnutie len jednej plenty. Prišiel som do bodu, v ktorom mám svoju plentu odhrnutú na rozdelenie medzi „human beings“ a „nonhuman beings“. Je mi úplne jedno, či sú tí „nonhuman beings“ mimozemšťania, jašteri, bytosti z inej sféry, či sú to rovnaké bytosti z mäsa a kostí ako my, akurát majú niekde iné zakódovanie. Proste viem s absolútne hodnovernou istotou tieto dve kategórie rozdeliť. A potom je tu spiaca masa, o ktorú sa bojuje. Lebo to je tá energia, ktorá to môže buď preklopiť v to šťastie, že matka Zem prejde do vyššej sféry, do vyššej dimenzie bez toho, aby musela zasa opakovať nejaký cyklický očistný rituál, alebo to proste nedáme. V konečnom dôsledku je to asi všetko len hra, a preto sa už ani nesnažím poukazovať na to negatívne. To však neznamená, že neviem, o čo tu ide. Sledujem situáciu, viem, čo sa deje, viem, aké sú vojny, ako sa vraždí, ako sa obchoduje s ľudskými orgánmi… Ale snažím sa ako starí indiáni nechať všetko prejsť mnou ako hromozvodom do zeme a nenechávať to v hlave, v rovine strachu, lebo práve strach je len ďalšou vibráciou, ktorá podporuje to, čoho sa bojíme. Tibeťania nám robia službu v tom, že sedia, točia mlynčekmi a vyvažujú negatívnu energiu, ktorú my spiace ovce v našich sklobetónových konglomerátoch máme. Toto má šancu robiť každý z nás jedine tým, že bude proste meniť polaritu negatívnych informácií na tie pozitívne. Na druhej strane neznášam pseudopozitivistov, tých megašťastných ľudí, ktorí zase len zaspali. Najväčší kumšt, ako hovoril Satinský, je, že svet nie je tmavomodrý, ale bledomodrý, vnímať svet bledomodro znamená vnímať ho s vedomím bolesti, ktorú si v ňom nesieme. Ale nesieme ju všetci, je tam onen biblický kód, že niekde nesieme nejaký „punishment“. Sú to úrovne fraktálov, úroveň rodiny. Každý pozná nejakú kliatbu, ktorá sa nesie generáciami v rodine. Syn je rovnaký ako otec, pritom vieš, že otec za to nemôže, to jeho matka… Potom sú nejaké genetické predispozície, čiže máme na rováši toľko, že v podstate si nemáme čo vyčítať. Jediné, za čo treba bojovať, je ono „nezabiješ“. Nezabiješ, to je základné pravidlo, nedal si život, nezabiješ, nevezmeš ho.

 

  Áno, aj mojím záujmom je transformácia vedomia. Odvracanie ťažkých a zlovestných myšlienok k orientácii a vzťahu k pravde, láske a kráse, k univerzálnym hodnotám stvorenia. Otázkou však je, či nie je najvyšší čas, aby sa práve umelci vo svete a aj na Slovensku nezačali intenzívne podieľať na iniciovaní nádeje. Nie je najvyšší čas, aby tí, ktorých médiá počtom videní stvorili ako dočasných reprezentantov, vľúdnym spôsobom riekli: „Zastavme sa, možno toto nie je najlepší spôsob a cesta, akú sme si vybrali?“

Túto rovinu vnímam tak, že keď vedia, ako ďalej, majú sa vyjadrovať. Každý, kto vie, ako ďalej, by sa mal vyjadriť. Každý, kto túto víziu má. Opäť vychádzam z vlastnej skúsenosti, keď som sa ocitol v psychickom stave, v ktorom som tápal, bol veľmi deprimovaný a frustrovaný. Bolo to v auguste minulého roku, keď v jednom priesečníku padlo lietadlo na Ukrajine, znovu vzplanul veľký konflikt v Gaze a ten prvý konflikt v Amerike – a to sa udialo v priebehu pár dní naraz. Ako citlivá duša som dostal plný zásah a naozaj som v tom období nevedel, ako ďalej. Situácia vyzerala veľmi nebezpečne a ja som si kládol otázku, či je toto to „satori“, čo ľudstvo potrebuje? Naozaj ideme do takého úpadku, že sa tu budeme vraždiť pre vodu, aby sme vôbec prežili? Ten august bol šialený, vtedy som vlastne prvýkrát pocítil tú bezradnosť, no zároveň som naplno precítil to, čo asi znamená Ježiš Kristus. Aký obrovský význam má táto symbolika, keď zrazu je niekto, kto povie: „Ľudia moji zlatí, nebojte sa, všetko bude dobré, robme toto a toto, buďme pokojní, len myslime pozitívne, bude dobre.“ Ale je ľahké povedať to, ťažšie je povedať to tak, aby ti ten druhý, kto má problém, uveril. Čiže tých falošných mesiášov môže byť milión, ale tí naozajstní, ktorí majú tú silu, že vedia potiahnuť ostatných ľudí so sebou, v tej dôvere a v tej viere, že aj keď tu všetci pokapeme a vysype sa na nás atómový prach, v podstate nevadí, lebo všetko je len hra, tých veľa niet. Čítam Rusov, veľmi mi pomáhajú ľudia ako je Vadim Zeland, snažím sa ísť týmto smerom a neviazať sa do toho starého matrixu a štruktúry, lebo tá je nekonečná. V takýchto krízových momentoch, keď hľadáš odpoveď, keď potrebuješ niečo, čo ťa pozdvihne, sa možno zjaví nejaký typ ako Russel Brand. Keď som ho objavil, vôbec sa nezaoberal otázkami, ktoré som vtedy pálčivo prežíval. Zrazu som počúval človeka, ktorý vedel, o čom hovorí, bol v celom ponímaní veci nepomerne hlbšie ako ja. A dokázal byť pozitívny a dávať lásku. Z neho som čerpal inšpiráciu a pochopil som, že všetci potrebujeme „rukavadítelej“, lebo každý sme vo svojej podstate ovca. Každý sa niekde nachádza a ako ľudstvo, ako celok sme natoľko prepojení, že rásť môžeme len v hlbokej a prepojenej jednote. Veľkou chybou je, že mnohí riešia svoj osobný postoj k nejakému obrovskému a ťažko definovateľnému svetu, no nevnímajú to, že ten svet je každý z nás, sme tu spoluzodpovední všetci, my sme ľudstvo, so zemeguľou a so všetkým okolo nás.

 

 

  Existujú určité stupne a fázy vývoja, každý sme v inom leveli a v postupe nám pomáhajú aj ľudia, ktorí pre nás niečo znamenajú. V muzike existuje fenomén silnej väzby fanúšika a interpreta, niečo ako vysielač a prijímač, ktoré dokážu cez ekvivalentnú veľkosť masy potenciál prenosu aj adekvátne znásobovať ako zosilňovač. Je veľká škoda, že drvivá väčšina z nich sa bojí verejne vystúpiť s radikálnou kritikou či úplne novým posolstvom, pretože majú strach, že nedostanú zákazky, angažmán, úlohy, čo by ich mohlo ekonomicky zlikvidovať.

To sú práve tí, ktorí nevedia, ako ďalej. A tí sú irelevanntí.

 

  Mám pocit, že na Slovensku akoby prevažovali.

A čo by si chcel, aby sa Nagy s Grigorovom a Kulym postavili a začali hlásať budhizmus?

 

Toto by im ťažko niekto naozaj uveril.

Áno, presne o tom sa bavíme: tú cestu môže ukázať len ten, kto vie, ako ďalej, kto cíti, že má k danej veci čo povedať, a to sa deje práve na tých abstraktných kľúčoch – vznikajú nové veci, nové kapely. Keď hrávame Hranu a ja spievam záverečnú skladbu, pri slovách niekde zvoní hrana som na posledných koncertoch nespieval „niekde“, ale „tu“ – za rohom zvoní hrana, lebo tu za rohom nám proste jedného dňa môže buchnúť druhá atómová elektráreň. To už v Záporoží visí len na vlásku. Aj Nepál ma veľmi zabolel, lebo tam je asi signál, že zranená kobyla kope najhoršie a rozdáva aj najhoršie rany. Som intuitívny človek, hneď, ako sa to stalo, som vedel, že je to HAARP. A teraz máme každý deň nové zemetrasenie – Papua-Nová Guinea… „Nenasierajte“ nás, lebo takto vám zhodíme všetky veľkomestá, chlapci.

 

  Áno, naše životy sú o hre medzi dobrom a zlom, sme tu hodení do prostredia nedokonala. Na Západe sme uviazli v materialistickej matrici newtonovsko-karteziánskeho nazerania na svet a univerzum ako takého monštruózneho stroja, ktorý sa dá rozobrať na súčiastky a znovu zložiť. V tejto matrici uviazlo veľmi veľa ľudí.  V ich machistickom a plytkom svete prázdnych potešení úplne absentuje rovina myslenia, nazerania na jednotu, celok, splynutia, spolupatričnosti k sebe, no najmä rovina všetkých mysliteľných i nemysliteľných potencionalít, ďaleko prekračujúca rámec našich aktuálnych vedomostí, ktorými definujeme svet. S tým, že tieto veci nielenže nedokážu pochopiť, ale ani pocítiť, sa vyrovnávajú úsilím diskreditovať nositeľov myšlienok, ktorým nie sú pripravení porozumieť.

Myslím si, že situácia je úplne iná, a to, čo bude po nás, už je dávno dohodnuté. Fulford je úplne pregnantný v tom, čo sa deje – a to, čo hovorí a píše, dáva najväčší zmysel. Vývoj ide ďalej, to, čo si myslíme my, vôbec nie je dôležité. Počul som dielo Tristana Pericha, súčasného newyorského skladateľa a jeho 1-Bit Symphony, ktorú hrá jeden jednobitový mikročipový procesor. Je to taká fantastická muzika, že zrazu si uvedomíš: aha, pozor, zmenili sme kód, žiaden analóg. To znamená, čo ak je to naozaj tak, že sme napojení na „virtuálnu realitu“, ktorá prebieha v pixloch, ale nie je jediná. Čiže ja by som zostal stále niekde v predispozícii, z ktorej odvíjam životný postoj, a všetko ostatné, čo sa odohráva, je len ilúzia. Samozrejme, keď niekto príde s nožom a zabodne mi ho do stehna, realitu bolesti asi nebudem konfrontovať s ilúziou.

 

 

  Ale aj tá je len elektrickým procesom a niekde v subatomárnej rovine sa dá len ťažko zadefinovať. Aj bolesť je z tohto uhla pohľadu súčasťou veľkého divadla. To, o čom hovoríš, bolo predmetom úvah solipsistickej filozofie, v ktorej existoval len človek a jeho vedomie, kým ostatný svet bol len predmetom projekcie jeho vlastného ja.

Áno. Avšak stále výraznejšie som si začal uvedomovať, že sú isté sily a inteligencie na tejto Zemi, ktoré plánovane postupne zabíjajú vždy najvyspelejšiu ľudskú civilizáciu, aká sa v danom momente na planéte nachádza. To znamená, že podstupujeme retrográdny proces. Teraz je na rade tzv. západná civilizácia, lebo Mexiko, Peru, všetci sú už mŕtvi, o to sa postarali už dosť dávno. Potom išli čínskym komunizmom po budhizme, po Tibete, zdecimovali spirituálnu silu, hoci, našťastie, ešte malinké ohnisko vedomia ostalo.

 

  Keď hovoríme o histórii, ja ten proces vnímam na úrovni zločinu a trestu, na filozofickej úrovni príčiny a dôsledku. Vyvraždenie pôvodného obyvateľstva Ameriky, kolonizácia celého sveta anglosaskou a iberskou kultúrou sa v podobe ťažkej a negatívnej energie vrátilo Západu späť. Pred päťsto rokmi bol najvyspelejší východ, ktorý západná dobyvačná a agresívna mentalita eliminovala. Hodnotový rámec a zmysel existencie našej spoločnosti a západnej civilizácie sa rozpadá na tej najzákladnejšej úrovni. Deti v nás otcoch strácajú svoje vzory, sú odtrhnuté od matky, lebo máme emancipáciu a úzus, že ženy sú neplnohodnotné, ak ostanú s deťmi doma. Všetko sa odvíja od tohto momentu a od tohto momentu sa rodí spoločnosť, ktorej vedomie už od detstva vytvárajú inštitúcie a v nich sa ako na bežiacom páse vyrábajú šťastní otroci.

Ale čím chceš byť vo väznici, ktorá je taká obrovská, že si ju neuvedomuješ? Vezmime si len Ameriku – ideš cez imigračných dôstojníkov, ktorí lustrujú každú jednu osobu idúcu do vnútra štátov s väzenskými zákonmi. Sme svedkami unifikácie, devalvácie hodnôt, devalvácie umenia a všetkého, čo je plánovaný proces bandy fašistov, ktorí idú proti všetkým a nenávidia ľudskú rasu. Ich vazalmi sú z jednej strany lobotomická geriatrická sústava Saudskoarabov, ktorí majú všetci Alzheimera, a z druhej strany eugenici ako Bill Gates a všetci paranoici, ktorí sa boja, že sme preľudnení. Proti týmto bojujeme a jediné, čo sa dá robiť, je inšpirovať ľudí, aby vnímali základné rozdelenie, a to je len jedno. Akonáhle zoberieš do ruky zbraň, je to niečo, ako povedal Ježiš – žiješ zbraňou, zomrieš zbraňou. Ak chce niekto riešiť situáciu tým, že sa budeme navzájom zabíjať, prijíma hru tohto matrixu, a tak v živote neprejde do piatej dimenzie, lebo tam nič také nie je. Radšej sa naozaj nechať rozmliaždiť pod pásmi tanku, aj keď, samozrejme, v prípade, že má človek deti, uvažuje inak. My máme malé bábätko, má zopár mesiacov a zase je situácia iná. Uvažujeme, kde budeme na tomto Titaniku najlepšie krytí, ale keď si všetko uvedomíš, v konečnom dôsledku je to úplne jedno. Dôležitý je každý okamih tohto života. Stačí ho prežiť naplno. A tak je jedno, kedy ťa odstavia alebo ťa vypnú. Ale verím v tie naše deti, verím v to, že ľudská rasa bola vytvorená ako strážcovia dimenzionálnych portálov, ako čistá rasa, ktorá jediná má na to, že môže byť strážcom interdimenzionálneho portálu. Verím v ten naozaj čistý kristovský kód, ktorý niekde je, aj keď bol dlhodobými manipuláciami výrazne poškodený. Kolektívnou správou vedomia sme si vytvorili svet, ktorý je plný strachu, bolesti, plný vrážd, plný peňazí. Je to svet zavretých očí – akonáhle ich raz otvoríš, zmizne.

ZDIEĽAŤ