ÚTOK NA DVOJKRÍŽ

Vlastenectvo je… keď si trápny. Za národ? Ani za boha! Nie sme žiaden národ! Tieto slogany s jednotným vizuálnym štýlom spolu s prečiarknutým dvojkrížom sa v týchto časoch opovržlivo vysmievajú do tváre všetkým, ktorých domovinu bránili a budovali štúrovci, národovci, antifašisti v povstaní, ako aj všetci statoční otcovia a synovia vlasti.

 

V šetko ide podľa scenára, ktorý je už pre Slovensko napísaný dávno. Hlavnú dramaturgiu majú pod palcom niektoré exponované mimovládne organizácie napojené na financovanie, ktoré nie je pod žiadnou kontrolou štátu. V tomto kontexte sa produkujú kauzy spolu s filmami ako tendenčný Únos, hanobiaci štátny symbol už vo svojom vizuálnom stvárnení. „Nechcela som nakrútiť rekonštrukciu udalostí,“ vraví o filme samotná režisérka, no prezident Kiska na jej fikciu účelovo a pateticky reaguje: „Najsmutnejšie na tom je, že ten film sa zakladá na pravde!“ Dostal sa teda Kiska bez bezpečnostnej previerky k utajeným vyšetrovacím spisom, keď na rozdiel od režisérky filmu tvrdí, že ide o pravdu? Ak áno, ako je možné, že nekoná? Ak nie, ako je možné, že takto hrubo zavádza verejnosť? Cieľom je vytvoriť „spoločenskú objednávku“, na základe ktorej budú politici konať. Nie je to inak ani v prípade aktivity VIA IURIS a slovenskej Amnesty International, úzko prepojených s nadáciou multimiliardára Georgea Sorosa – OSF. Amnesty International pozýva na aktivitu Dielňa bannerov a učenie sa skandovania. Už samotný obsah – dielňa bannerov a učenie sa skandovania – je ad jedna o úplnej bezprizornosti (Viete si predstaviť, že vás niekto učí skandovať?), a ad dva o jasných stopách murárskych tovarišov farebných prevratov už od čias krvavej francúzskej revolúcie. Preto organizátori vyzývajú: „Chceli by sme, aby naša demoška pôsobila čo najviac kreatívne a aby bola farebná. Na workshope budeme spoločne vyrábať transparenty a naučíme sa zopár sloganov na skandovanie. My prinesieme kartóny, textílie a farby, vy pozvite svojich kamošov a kamošky.“ Výsledok sa dostavil v podobe spomínaných sloganov a prečiarknutých dvojkrížov. Spomínanú „demošku“ s touto symbolikou boli navštíviť a podporiť známe tváre: primátor Bratislavy Ivo Nesrovnal, „expert na sociálne siete“ Marián Jaslovský z mediálnej agentúry Mindshare, poslanec Martin Poliačik alebo Pavol Demeš z americkej agentúry German Marshall Fund ako expert na organizovanie farebných revolúcií aj za hranicami Slovenska. Je tu však jeden vážny problém. Útok na tento symbol nie je v žiadnom prípade útokom na „kotlebovcov“. Je to útok na slobodu náboženského vierovyznania, ktorého symbolom je už stáročia dvojkríž, útok na najvýznamnejší prvok národnej a štátnej symboliky, ktoré má jedno z najvyšších vyznamenaní – práve Rad Bieleho dvojkríža. Symbolika rovnoramenného dvojkríža je pritom symbolikou siahajúcou do 13. storočia a v heraldickom období tvorí mnohé z erbov slovenských miest a obcí – najznámejšie v prípade Nitry. Dvojkríž sa k nám dostal z Byzancie, a to ešte pred príchodom Konštantína a Metoda – za čias Samovej ríše, ktorá mala podporu Byzancie. Hanobenie dvojkríža je veľmi citlivá záležitosť, pretože týmto aktom sa nevyvoláva iba kritika slovenského štátu či Hlinkových gárd, ale zasahujú sa oveľa, oveľa komplexnejšie korene, súvislosti a väzby v rámci našej histórie a duchovných hodnôt. Z tohto uhla pohľadu je prečiarknutie dvojkríža spolu s heslami „Nie sme národ“ napĺňaním skutkovej podstaty trestného činu podľa Zákona č. 140/1961 Zb. trestných zákonov v znení neskorších predpisov Hanobenie národa, rasy a presvedčenia (§ 198). A teraz otázka: Kde bola a kde je Národná kriminálna agentúra NAKA, ktorá má potláčať prejavy intolerancie, náboženskej neznášanlivosti a extrémizmu? Či hanobenie národa a náboženského presvedčenia sa na Slovensko a kresťanskú symboliku nevzťahuje? Vzťahuje sa len na močenie na Korán, antisemitizmus a pálenie zástavy EÚ? Spolu s týmto prúdom sa k stále masívnejším útokom na slovenskú štátnosť pridávajú aj ďalšie témy. Nevyšetrené kauzy ako Váhostav či Bašternák nevyšli, a tak prichádza eso z rukáva – Mečiarove amnestie. Po právnej stránke ich ako nezrušiteľné uznal aj Európsky súd pre ľudské práva rešpektujúc našu Ústavu. Ešte v roku 2008 o tom písali dokonca v denníku SME: „Zrušiť amnestie Vladimíra Mečiara, vďaka ktorým nemôže byť Ivan Lexa právoplatne odsúdený za únos, už asi nebude možné. A to ani vtedy, ak sa na tom zhodne 90 poslancov Národnej rady a prijmú ústavný zákon o ich zrušení. Vyplýva to z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Súd v rozsudku napísal, že „ich retroaktívne zrušenie nie je vo všeobecnosti prípustné, pretože sú uverejnené v Zbierke zákonov a ich zrušenie by bolo v rozpore s princípom právnej istoty a princípom, ktorý zakazuje retroaktivitu v trestnom práve. To, že amnestie nie je možné už nijako zrušiť, si myslí aj zástupkyňa Slovenska pred súdom Marica Pirošíková.“

Ale aby sme si úplne rozumeli: vždy budeme presadzovať dôsledné vyšetrenie každého jedného zločinu. Matka zavraždeného Róberta Remiáša k zločinom vtedy a dnes veľmi trefne poznamenáva: „Kradne sa vo veľkom, nespolupracujú síce s mafiou, ale teraz to volajú oligarchia. Nepáchajú síce vraždy, ale vďaka tomu, ako ničia tento štát, ľudia páchajú samovraždy. Povedzte mi, aký je medzi nimi rozdiel?“(TASR)

Amnestie sú už vo svojej podstate amorálne, pretože kryjú zločiny. Ako také ich však nemožno rušiť – toto je právny status nielen v rámci vnímania právnikov na Slovensku, ale aj v zahraničí. Amnestia je výkon právomoci daný ústavou. Dnes však za ich zrušenie najviac burcujú tí, ktorí boli od samého počiatku proti samostatnej slovenskej štátnosti. Alebo podobne ako Ján Budaj (s poradovým číslom 23214 a krycím menom Domovník) vedomými agentmi ŠtB. Rušením amnestií sa vytvára obrovský a nebezpečný precedens do budúcnosti – potom bude treba zrušiť nielen Kováčove amnestie, ktorými kryl v prvom rade seba, svojho syna a kauzu Technopol (tá poškodila Slovensko minimálne o 69 miliónov korún), ale aj Havlove amnestie z roku 1990, po ktorých vyčíňali desiatky zločincov a vrahov. Kto odškodní obete týchto amnestií? V tejto politickej hre, kde nebudú súdržní ani poslanci parlamentu, nejde o Ficovu hlavu – aspoň teda nie vo finále. Tu ide o čosi oveľa závažnejšie. Spisy k zločinom, ktoré má po tridsiatich rokoch prešetriť polícia neschopná vyšetriť aktuálne kauzy Bašternák a Váhostav, sa nápadne stenčili. Je veľmi sporné, čo sa napokon vyšetrí. Pointa je niekde inde. Ešte raz výrok k amnestiám od Európskeho súdu pre ľudské práva: „Ich zrušenie by bolo v rozpore s princípom právnej istoty a princípom, ktorý zakazuje retroaktivitu v trestnom práve.“ Už viete, o čo sa tu hrá? Bezprecedentným vpádom do právneho statusu Slovenskej republiky, jej právnej integrity a práva slovenského národa na vlastné sebaurčenie sa otvára Pandorina skrinka s nedozernými následkami. Niečo podobné sme ako Československo zažili v roku 1938 v Mníchove.

ZDIEĽAŤ