ÚSVIT SLOVANOV

Dejiny sa neustále opakujú a v rytme kolovratu prinášajú len malé obmeny tých istých situácií. Hoci sa mená postáv menia, ich prototypy sú zhodné a nemenné. Práve tak to bolo aj pred dvoma storočiami, keď sa v Európe začínalo brieždiť a na obzore sa zjavovali siluety nových národných ideálov. Táto nová energia vzkriesila aj idey slovanskej vzájomnosti.

 

Prvá polovica 19. storočia vnáša do Európy ducha romantizmu, ktorý každým vdychom a výdychom mocnie a zbavuje sa škrupúľ osvietenstva, racionality a mechanického vnímania zákonitostí. Atmosféra romantických búrkových mračien, spomedzi ktorých lúče presvetľujú horizont, sa vpíja do ľudských životov a nového dejinného zápasu. Tvorivý génius sa prebíja zo sŕdc slovanských kmeňov a plemien – po stáročia trýznených cudzou mocou a despotizmom. Táto cudzia moc uplatňovala svoje postavenie tak ako dnes pomocou zákonov, ktoré domáca šľachta veľmi rada využívala v boji a porobe vlastného ľudu. Spolu s týmto javom však mocnie prasila, ono neustále sa zjavovanie absolútna, ktoré sa zablyslo aj nad všetkými zemami Slovanov. Hoci ich cudzie vlády a domáce úlisné zemianstvo tlačilo tvárou do bahna a kaluží – práve v nich sa stále žiarivejšie odrážali hviezdy slovanskej budúcnosti. Po celé veky sa Európa pýšila duchom západnej renesancie, vedy a humanizmu, ako by to boli fenomény vlastné iba anglosaskej, románskej či germánskej kultúre. Nie. Na obzore sa opäť vyníma sláva a múdrosť starovekej Byzancie. Osvietenský individualizmus sa prepadá pod významom osudového spoločenstva a priam mystickej, pokrvnej spriaznenosti národa. V týchto časoch sa k slovu dostáva Majster Eckhart, ale aj Frederyk Chopin, Richard Wagner, Bedřich Smetana, Pjotr Iljič Čajkovskij, Johann W. Goethe, Alexander S. Puškin, Michail J. Lermontov, ale aj Ľudovít Štúr. Svojim žiakom začínal odhaľovať literatúru Slovanov, objasňoval Kollárovu Slávy dcéru. V Slovenských pohľadoch sa v roku 1881 o Ľudovítovi Štúrovi písalo: „Celá jeho osobnosť, celá jeho šľachetná, mužná, vznešená tvár, silný hlas, úžasný dar slova, vrúcny entuziazmus vyvolali očarujúci vplyv na otročiacu verejnosť a priťahovali k nemu srdcia všetkých, čo s ním vstupovali do rozhovoru.“ Práve on prinavrátil ideám všeslovanstva opäť nástojčivú nevyhnutnosť. V tých časoch sa začína čoraz hlasnejšie ozývať právo všetkých západných, južných aj východných Slovanov – Rusov, Ukrajincov, Bielorusov, Čechov, Slovákov, Poliakov, Lužických Srbov, Srbov, Chorvátov, Slovincov, Bulharov i Macedóncov – na vlastné národné sebaurčenie. No nielen to. Práve národovci a vlastenci ako Jozef M. Hurban, Michal M. Hodža, a predovšetkým Štúr sa stávajú veľkými pre ich vzkriesenie myšlienky presahujúcej Slovensko. Už v dobách minulých usilovali o spoločný dom Slovanov slovanskí panovníci ako Samo (vládnuci v rokoch 623 – 662), veľkomoravský Rastislav (846 – 870), Svätopluk (871 – 894), chorvátsky župan Ľudovít (823), srbský cár Dušan (1331 – 1355), český Břetislav (1024 – 1061), Otakar II. (1253 – 1278), poľský Boleslav Chrabrý (902 – 1025). Vždy a znova však idea všeslovanstva narážala na absolútne nedostatočnú sebauvedomelosť našich kmeňov, v ktorej ich udržiavala cudzia moc a domáca meštianska šľachta. K tomu navyše spôsob usporiadania a správy slovanských kmeňov priam lákal agresívnych dobyvateľov so železnou vôľou dominovať, kolonizovať a vládnuť nad inými, čo bolo a je pre slovanské národy čímsi cudzím. Slovania sú upätí k rodine, k životu s najbližšími, k radosti a oslavám svojej živej spolupatričnosti, a tento vzťah tvorí základ štátotvorného usporiadania. Každá minca má však dve strany. Rodinné vzťahy určujúce slovanskú prapodstatu sú zároveň dôvodom aj pomerne ľahkej obete cudzím vpádom. Slovanstvo neznesie panovníka, jednotlivé kmene a národy sa okrem Veľkej Moravy nikdy nedokázali spojiť, ani vo všeobecnej miere nadchnúť ideálmi spoločného domu. História nás učí, že namiesto toho sme sa často vrhali do bratovražedných vojen a zrád, na základe ktorých napokon zanikla aj Veľkomoravská ríša. Našu túžbu, ale o to väčšiu neschopnosť vytvoriť silnú a prosperujúcu slovanskú vzájomnosť limitoval patriarchálny spôsob života v malých, rozdrobených a vzájomne súperiacich skupinkách. Aj z tohto uhla pohľadu sa ukazuje, že už celé generácie Slovanom chýba povestná románska či germánska vôľa a jednota. Tak sa všetky slovanské územia priľahlé k impériám stávajú korisťou – stačilo iba vyhlásiť právo vládnuť s Božou milosťou vyvolených a splnomocnených cisárov katolíckej cirkvi nad Slovanmi. Toto by sa však nikdy nestalo, ak by sme sami seba nepovažovali za rovnako silných a odolných, ak by sme medzi sebou neviedli nekonečné spory, no najmä ak by nás zjednocovala myšlienka vyššej spravodlivosti, poriadku a solidarity. Žiaľ, tieto princípy si pred nami – pred Slovanmi s láskou zahľadenými do rodnej zeme, no najmä rodiny – osvojili cudzí dobyvatelia. Lež práve Slovania odrazili Turkov pred bránami Viedne, Slovania zastavili fatálne Napoleonovo dobývanie Európy, Slovania vyhnali fašizmus až k Brandenburskej bráne. Ľudovít Štúr nadovšetko vyzdvihoval ťažko skúšaného ducha slovanstva a ľudu svojej krajiny. Aj preto bol v tých časoch kruto prenasledovaný, zatracovaný a ponechaný vo veľmi skromných pomeroch. Keď Štúra v roku 1843 suspendovali z evanjelického lýcea v Prešporku, Janko Matúška napísal text, ktorý sa stal našou hymnickou piesňou. Aj tu je jeden z mnohých dôkazov, že čím viac sa vás budú snažiť zatĺcť ako klinec, tým väčšmi sa zahĺbite do pamäte národa. Štúr povzbudzoval k národnému uvedomeniu aj v meruôsmom roku. Spolu s Hurbanom a ďalšími zorganizoval Slovanský zjazd, ktorý sa konal od 2. do 12. júna 1848 v Prahe. Záverom bol Manifest európskym národom adresovaný rakúsko-uhorskému cisárovi. Už o pár mesiacov nato stál Štúr spolu s Hurbanom, Hodžom, Franciscim na čele ozbrojeného povstania utvorenej Slovenskej Národnej rady a domobrany. Už vtedy prorocky prehlásil: „Každý tvor, a tak aj každý národ, má svoj čas pod slnkom; tak lipa začína kvitnúť, keď dub už dávno odkvitol.“

ZDIEĽAŤ