Tanečnica v tme éteru

Bolo približne pol dvanástej v noci, 21. decembra 2013. Deň, v ktorom je najväčšia tma. Vošiel som do priestorov Rádia VIVA, kde už od večerných hodín bežalo posledné vysielanie naživo. Všetko navôkol vyzeralo tak trochu ako kar. Boli tam všetci. Ľudia si navzájom podpisovali tričká s logom rádia na pamiatku, že tvorili jeden tím. Dnes v noci čakali na vykonanie rozsudku. Celá tá scéna mi pripomínala film Larsa von Triera Tanečnica v tme – muzikál, ktorý sa končí popravou. Nezmyselnou, krutou a nespravodlivou.

 
Článok pokračuje pod reklamou.


Prípad vynúteného ukončenia vysielania Rádia VIVA si médiá na Slovensku vôbec nevšímali. Protest s oficiálnym názvom Oldies street party na Hviezdoslavovom námestí, ktorý sa uskutočnil dva týždne pred posledným dňom rádia, si všimla iba Česká televízia, od nás nikto. Vlastne áno. Takí ako Fun radio: „Nie si si istý, čo sa stane s tvojím obľúbeným Rádiom VIVA? Nalaď si nás.“ To je odkaz kolegov z mediálnej brandže. Odkaz o tom, kam až môže zájsť spoločnosť, ktorá stratila mieru. Mieru všetkého, čo bolo predtým hodnotou a dnes je len čímsi prázdnym a rozpredaným. Kým časomiera odrátavala posledné minúty, zamestnanci rádia postávali vo vysielacom štúdiu, v redakcii, pri vchode, kde už dva týždne horeli sviečky. Mali zapáliť nádej, že pravda neskončí v temnote. Nádej, že sme ešte stále solidárni. Petícia za zachovanie Rádia VIVA mala s počtom 39 302 podpisov doposiaľ najväčšiu podporu spomedzi všetkých petícií na serveri peticie.com. Poslucháči a priaznivci Rádia nechápali, prečo sa to vlastne deje. Prečo musí rádio, ktoré majú radi a v bratislavskom regióne má jednu z najvyšších počúvaností, skončiť? Ako je možné, že sa má náhle uzavrieť niečo, s čím prežili kus života? Robo Bartoš, jeden z ľudí z vedenia, sa mi priznal, že prišiel o všetko. Ostali mu len rozvrátené vzťahy a bývanie u mamy. Podobní osud stihol aj Milana Kodaja a Dušana Budzáka. Robo Bartoš však dodal, že pochopil niečo, čím sa predtým nezaoberal. A síce, že omnoho väčšiu stratu pociťuje v tom, že stratil dôveru v spoločnosť. Áno, mnohí na kauzu VIVA hľadia optikou „keď skapala koza mne, nech skape aj susedovi“. A mnohí vôbec nepochopili, že toto nie je o Rádiu VIVA, o nenažratých vydriduchoch, ktorí ryžovali na reklame a užívali si slasti života na vysokej nohe. Toto je o porážke spoločnosti, v ktorej mal pôvodne platiť zákon. Ak aj napriek rozhodnutiu Najvyššieho súdu Rada pre vysielanie a retransmisiu nerešpektuje jeho uznesenie, kde má potom hľadať ochranu a spravodlivosť pekár, holič, lekár, učiteľ, murár, kde má hľadať dôstojnosť a právo každý z tých, ktorým sa Niekto s mocou peňazí a dobrých kontaktov rozhodne vziať živobytie?

Tesne pred polnocou som sa do vysielania dostal aj ja a odpovedal na pár otázok Alexandra Štefucu. Jednou z nich bolo, či si myslím, že Mlčanie uškodilo Rádiu VIVA. Odpovedal som, že skôr vysielanie zamlčovaných faktov uškodilo mne. Áno, zopár tých, ktorí ako SME radšej cenzurujú príspevky v diskusiách pod vlastnými článkami, než by sa pozreli pravde do očí, Mlčanie skutočne nemohli vystáť. Ak sa tam nedopatrením objaví článok, kde Rostasovo Mlčanie nedehonestujú, zmažú ho. A šéfredaktor SME vysloví poľutovanie, že niečo také spáchala ich vlastná redaktorka. Tá si má vraj najprv dobre prečítať, čo píše SME o Rostasovi skôr, ako niečo pustí do obehu. Ale Alexovi som povedal, že neľutujem ani minútu, ani jednu z tých 120 sekúnd, ktoré som pripravil s najlepším vedomím a svedomím. Naopak, som rádiu vďačný, že všetkým v tejto brandži, ospevujúcej cisárove nové šaty, ukázala, že sa to dá robiť aj inak, bez falošných kompromisov korektných lží. Ale bola tam ešte jedna pripomienka: Alex vraví, že už dvakrát, keď som bol jeho hosťom, sa zmienil, že tieto témy sú polemické. Áno, polemickými sú do tej chvíle, kým sa nimi poslucháč nezačne zaoberať hlbšie. Dnes sú to už vysokopostavení ľudia na súdoch, v polícii, v politike, lekári, učitelia, ale aj otcovia a matky detí, ktorí si stále viac uvedomujú, že to, čo sa sprvu mohlo zdať polemickým, je čím ďalej, tým viac krutou realitou. Realitou, ktorá sa už netýka iba ich, ale predovšetkým osudu tých, ktorí prídu po nás.

Stál som pred vysielacím štúdiom a spolu s ostatnými hľadel do prázdna. Časomiera sa blížila k polnoci. Dušan Budzák si vzal posledné slovo. Niekde tu v dramaturgii filmu Tanečnica v tme skolabovala Björk, keď jej na hlavu navliekli čierne vrece. A tak ju pripútali k doske a šepkali do ucha, že to bude v poriadku. Spievala svoj Last song. Posledných desať sekúnd sa do sklady Viva Forever vlialo hrozivé pípanie zaznamenávania srdcovej činnosti. Päťdesiatsedem, päťdesiatosem, päťdesiatdeväť… Dlhý prenikavý zvuk spôsobil úderom poslednej sekundy noci najdlhšieho temna niečo, čomu by som neveril, keby som tam nebol. Všetci sme so slzami v očiach cítili, že znamenal nie symbolickú, ale skutočnú smrť. Smrť živého organizmu. Smrť nádeje. Smrť všetkého, čo pre mnohých stelesňovalo dôvod na radosť. Ten dlhý prenikavý zvuk sa premenil v jednoliaty, monotónny šum ničoty.

ZDIEĽAŤ