SVETOFAŠIZMUS

Kto sa chce poučiť, musí predovšetkým pochybovať,

lebo pochybnosti ducha vedú k zjaveniu pravdy.

Aristoteles

 

Epocha finálneho dejstva materialistickej posadnutosti dnes svoju agóniu najviac odhaľuje tým, ako sa ju snaží zakryť. Najprirodzenejšou podstatou ľudskej slobody je možnosť slobodne vyjadrovať svoj názor. Najprirodzenejšou povahou totality je názor vytvárať. Pochybnosti

sú ako spoločenský defekt trestané.

 

SEKERA A PRÚTY

Niet pochýb o tom, že tendencie zvyšovať tlak na všeobecné prijatie jediného akceptovaného svetonázoru a ideológie sú koordinované na najvyššej globálnej úrovni. Jeden z významných exponentov svetového sionizmu David Cameron vo svojej pamätnej reči v septembri 2014 pred valným zhromaždením OSN vyhlásil, že „nenásilní extrémisti“ sú rovnako nebezpeční ako terorizmus a musia sa eliminovať všetkými prostriedkami, aké majú vlády k dispozícii.

V tom momente bol svet oficiálne oboznámený s plánom nastupujúcej éry totality. Éry, ktorá s inými ako nadiktovanými názormi nekomunikuje, ale ich eliminuje. Éry, ktorá sa navonok prezentuje ako najspravodlivejšia v dejinách, no v skutočnosti sústreďuje najväčšie bohatstvo a moc do najužšieho privátneho zväzku všetkých čias. Niet pochýb o tom, že takýto zväzok je finálnym produktom evolučného procesu, ktorého modus operandi je organizácia spoločnosti distribujúcej hodnoty vytvárané masou k jednotlivcovi. O akom zväzku hovoríme? O fasces, prútoch a sekere zviazaných červenou stuhou, ktoré už od čias Etruskov a neskôr Rímskeho impéria symbolizovali autoritu. Ostrie sekery predstavuje právomoci súdu nad životom a smrťou vo vnútri posvätného mesta, v ktorom v časoch núdze rozhoduje diktátor ako jediný vodca s neobmedzenou mocou v rukách. Fasces ako symbol demokracie možno vnímať len s nutnou dávkou fantázie. Fasces sú symbolom kontroly, dozoru a trestu v jedinom, totalitnom zväzku diktatúry.

 

FAŠIZMUS AKO NOVÝ SVETOVÝ PORIADOK

Tie isté zväzky Fasci d’Italiani di Combattimento – Bojové zväzky Talianov reprezentovali aj Mussoliniho predstavy fungujúceho, ideálneho štátu. Ten bol postavený na systéme, ktorý Duce pomenoval ako korporatívny. Orgánom, nazývaným „korporácie“ boli zverené oprávnenia ustanovovať vzťahy medzi robotníkmi a podnikateľmi, vytyčovať všeobecné smernice na pracoviskách, zriaďovať úrady práce, no mali byť najmä schopné riadiť a organizovať výrobu. Inak povedané – ideálna predstava blahobytu bola postavená na zväzku politiky a korporácií na vopred vyznačenej ceste bez možnosti akýchkoľvek pochybností.

Žiadne kompromisy, žiadne ústupky, žiadne vlastné názory, žiadna individuálna schopnosť rozvíjať sa iným smerom oslabujúcim jednotnosť vedenia. Vtedajší teoretik talianskeho fašizmu Sergio Panunzio videl podstatu fašistického štátu ako „revolucionársko-konzervatívny útvar.“ Duce vo svojej pamätnej reči zo 14. novembra 1933 vyhlásil, že „v dôsledku veľkej krízy kapitalizmu sa budú musieť všade vynútiť korporatívne riešenia.“

V súčasnosti najakceptovanejšiu definíciu fašizmu vyslovil historik a politológ Roger Griffin

z Oxford Brookes University, podľa ktorého fašizmus „čerpá svoju internú kohéziu i citovú hnaciu silu z mýtického jadra, podľa ktorého vnímané obdobie dekadencie a degenerácie bezprostredne alebo časom ustúpi a dá priestor obdobiu znovuzrodenia a regenerácie v post-liberálnom Novom svetovom poriadku.“

 

DUCEHO AMERIKA

Pojem Nový svetový poriadok je mimoriadne frekventovaným najmä v prostredí medzinárodného sionizmu od konca osemdesiatych rokov minulého storočia. Azda najznámejším zo stoviek politických prejavov o Novom svetovom poriadku je príhovor Georgea Herberta Busha z 11. septembra 2001.

Predniesol ho v sieni amerického kongresu, kde nie sú náhodou dominantnými dva gigantické bronzové reliéfy fasces – teda toho istého symbolu aký reprezentoval Mussoliniho fašizmus. Iste, budova kongresu bola postavená dávno pred Duceho fašistickým Talianskom a zdalo by sa, že mnohé zo symbolov fasces boli na vládnych a administratívnych budovách umiestnené v 18. storočí, v časoch otcov – zakladateľov alebo vo viktoriánskej ére. Omyl. Expert na túto tému, profesor Eugene Kontorovich z Northwestern University School of Law priniesol vo svojej štúdii publikovanej v renomovanom americkom časopise City Journal alebo v novinách Washington Post veľmi znepokojujúce dôkazy. Zdalo by sa, že všetky symboly fasces boli umiestnené na najdôležitejších administratívnych budovách Spojených štátov v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia. Ani tu by však ideali-zujúca predstava o tom, že neexistuje spojitosť s Mussoliniho fašizmom neobstála. Tieto symboly neboli osádzané v nadväznosti na imperiálneho ducha starovekého Ríma, ale v priamej spojitosti s fašistickým Talianskom. Od roku 1922, keď sa k moci dostal fašistický režim, začali v Taliansku na mnohých budovách verejnej správy osádzať fasces. V tom istom roku písal Washington Post o tom, že na talianskych bankovkách sa začali objavovať symboly prútov a sekier ako znak starého Ríma oživený fašizmom. Profesor Kontorovich píše, že architekt Charles Gilbert, ktorý sa s Mussolinim stretol v roku 1927 na návšteve Talianska, navrhol v roku 1935 aj reliéfy fasces na budove Najvyššieho súdu USA. Napriek Mussoliniho spojenectvu s Hitlerom, napriek jeho vojne so Spojenými štátmi, dokonca aj napriek desiatkam tisíc Američanov padnutých v bojoch s fašistickými vojskami v severnej Afrike a v Taliansku, nepriateľský, fašistický znak ostáva na ministerstve spravodlivosti, Najvyššom súde, Lincolnovom pamätníku a nespočetnom množstve ďalších washing-tonských budov alebo na štátnej pečati USA, uzatvára profesor Kontorovich.

 

VOJNU VYHRALI FAŠISTICKÍ SPOJENCI

Otec prezidenta prednášajúceho v septembri 2001 tézy o Novom svetovom poriadku medzi dvomi symbolmi fašizmu, Prescott Bush, bol aj jedným z najaktívnejších stúpencov fašizmu. V roku 2007 priniesla BBC dokument s názvom The Whitehouse Coup, v ktorom uviedla, že Prescott Bush bol priamo zapojený do plánov na zvrhnutie vlády USA a nastolenie fašistického režimu. Cieľom prevratu malo byť odstránenie Roosevelta prostredníctvom pol milióna vojnových veteránov, ktorých mali okrem Bushovej rodiny viesť rody majiteľov firiem Maxwell Hse, Goodtea alebo Heinz. Boli presvedčení, že Spojené štáty by si mali osvojiť fašistickú politiku korporativizmu podľa vzoru Mussoliniho, aby sa vymanili z hospodárskej krízy. Prescott Bush bol aj jedným z najvplyvnejších podporovateľov Adolfa Hitlera. Vyšetrovania prokurátora Johna Loftusa uverejnené v The Guardian a mnohé odtajnené dokumenty jasne dosvedčujú kooperáciu Bushovej Harriman Holding Company s Fritzom Thyssenom, oceliarskym magnátom a počiatočným mecenášom NSDAP. Loftus uvádza, že oceliarsky podnik Sliezsko-americkej korporácie (SAC) v blízkosti Osvienčimu využíval prácu väzňov z koncentračných táborov a jeho banka pomáhala Thyssenovi vyrábať oceľ, s ktorej pomocou boli zabíjaní spojeneckí vojaci. Historik, profesor Anthony C. Sutton vo svojej knihe Wall Street a Hitlerov vzostup zdôrazňuje, že americký kapitalizmus bol pre vojnové prípravy v Nemecku absolútne kľúčovým. Rozhodujúci sektor amerického hospodárstva nielenže poznal skutočný rozmer nacizmu, ale všetkými mysliteľnými spôsobmi ho aj podporoval s vedomím, že to povedie k vojne, do ktorej bude zatiahnutá Amerika aj Európa. Fašizmus ani nacizmus rozhodne neskončili 8. mája 1945. Pripomeňme si len mená ako Karl Wurster, Fritz ter Meer, Walter Hallstein – Norimbergom odsúdenými za genocídy. To je len zopár pohlavárov nacistického Nemecka, ktorí neskôr stáli pri zrode ekonomiky a fungovania EHS ako predchodcu EÚ. Stovky nacistických vedcov ako Wernher von Braun sa s pomocou spravodajských služieb v operácii Paperclip dostali do riadiacich štruktúr vedeckého výskumu USA. Adolf Heusinger sa ako náčelník generálneho štábu Adolfa Hitlera stal onedlho predsedom generálneho štábu NATO vo Washingtone.

 

KISKA VYZÝVA KONAŤ

Vráťme sa však k pointe fašizmu, ktorý nie je len o zväzku politickej moci a korporácií, ale aj

o absolútnom popretí individuálnej slobody v mene vyššieho organizačného celku. To prináša fenomén spomínaný v úvode – zákaz myslieť inak, ako imperatívne diktuje doktrína. Dňa 28. februára 1933 nacistická propagandistická a mocenská mašinéria s odvolaním sa na požiar Reichstagu pozastavuje ústavné záruky slobody. Svojou vyhláškou mení niekoľko sekcií Ústavy Nemeckej ríše a až do ďalšieho oznámenia v mene bezpečnosti obyvateľov pozastavuje práva na slobodné vyjadrenie názoru, vrátane slobody tlače. Tento znovuoživený totalitný scenár obmedzenia slobody prednesený v roku 2014 Davidom Cameronom, o necelé dva roky, v júni 2016, reprodukuje aj prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska v prejave o stave krajiny pred parlamentom. „Zatiaľ čo za nedôveru v štát si môžeme predovšetkým my sami, tu doma, tak nárast vplyvu rôznych konšpiračných teórií, spochybňovania vedeckých faktov a lživé kampane na internete a sociálnych sieťach nie sú výlučne domáceho pôvodu. A myslím si, že by vláda a štátne inštitúcie mali začať brať tento fenomén vážne, pretože dnes sa z toho stáva otázka bezpečnosti štátu. A nielen konštatovať, nielen analyzovať, ale aj aktívne konať.“ Čo si máme predstaviť pod pojmom „aktívne konať“? Zákaz publikovania? Zákaz slobody slova a prejavu? Zákaz slobodného prístupu k informáciám? Prenasledovania? Zatýkania? Väznenia? Vraždy? Lágre? To všetko tu už bolo a všetko začalo potichu. Tieto hrozivé slová v temnom duchu súmraku pred druhou svetovou vojnou sú súčasťou opätovnej prípravy obyvateľstva na postupné obmedzovanie základných ľudských práv, akými sú sloboda slova a slobodný prístup k informáciám zakotvených v ústave. Takéto úvahy dnes do vedomia spoločnosti premietajú ľudia ako Andrej Kiska, ktorý ešte prvý týždeň v prezidentskom úrade povedal pamätnú vetu: „Ja som presvedčený o tom, že ľudské práva nesmú byť nadradené obchodným záujmom.“ Agentúry okolo to okamžite dementovali, psychológovia vysvetľovali, že ide o brbt, že bol v strese a išiel na „autopilota.“ Problém je v tom, že Andrej Kiska v odpovedi smerom k porušovaniu ľudských práv v Číne svoju úvahu aj zjemňujúco skorigoval: „Netreba ísť s bubnom na zajace, nechystám žiadnu revolúciu v zahraničnej politike, ale pokiaľ sú stretnutia a situácie, kedy budem pokladať za dôležité zdôrazniť otázku ľudských práv, určite tak spravím.“ Spolu s výraznou podporou Porošenka, ktorého armáda preukázateľne bojovala s neonacistickými oddielmi (spomeňme si na minuloročné vysielanie nemeckej ARD, kde sa ukrajinský veľvyslanec Melnyk priznáva, že neonacistické jednotky sú pod kontrolou velenia v Kyjeve), a spolu s výzvami na obmedzenie slobody slova sú to všetko nesporné znaky sprítomňujúce prúty zviazané so sekerou.

 

HODINY TIKAJÚ, NO STÁLE JE ČAS

My, ako občania Slovenskej republiky sme vyslali už niekoľko konkrétnych signálov k dialógu o mieri priamo prezidentovi, ktorí sa nás vo svojej prísahe zaviazal reprezentovať bez rozdielu. Preto znovu a znovu vyzývame k rozhovoru, k zachovaniu mieru, pokoja a ku zdržiavaniu sa nenávisti voči akejkoľvek krajine alebo ľuďom s iným svetonázorom. Na Slovensku sú tisíce, státisíce, milióny ľudí, ktorí môžu mať a majú svoj vlastný názor a pocity. Mnohí statoční sú aj v polícii, SIS, armáde, súdnictve. Som hlboko presvedčený, že v krajine s najmenšou dôverou k západným autoritárskym režimom, k vojenskému paktu NATO alebo aj k samotným Spojeným štátom sa podarí presadiť ukrajinský scenár a nechať nás vtiahnuť do občianskej vojny. Hoci mnohí nešikovní slovní ostreľovači naše odmietnutie spoluúčasti na páchaní zla pripisujú ruskej propagande, úplne im uniká, že to, čo prinášame, pochádza zo západných zdrojov a informácií, z ich odtajnených archívov, z kníh západných autorov spoluvytvárajúcich režim.

Hodiny tikajú, no stále je čas. Hoci sa zdá, že musíme mať iba jednu, máme viacero ciest. Hoci chcú aby sme im vraveli áno, my si už myslíme nie. Vieme, že dôvod, prečo nás tlačia k zjednocovaniu je strata vlastnej identity a schopnosti odolávať jednej pravde a jednej vláde svetofašizmu. A preto nás ani sebalepšie pokusy o kvetnaté formulácie ospravedlňovania opätovného nástupu totalitných nástrojov kontroly nesmú odradiť od najvyššej možnej miery občianskej spoluzodpovednosti. Spoluzodpovednosti za obranu tých najcennejších výsad človeka: slobodne uvažovať, slobodne rozprávať, ale aj slobodne pochybovať o čomkoľvek.

ZDIEĽAŤ