SPRÁVA VO FĽAŠI

„Mapa sveta, na ktorej nie je naznačená utópia, nie je hodna ani pohľadu, lebo vynecháva zem, kam sa ľudstvo vždy poplaví. A keď tu ľudstvo pristane, rozhliadne sa, a vidiac krásnejšiu zem, znova tam rozopne plachty. Pokrok je uskutočňovanie utópií.“

Oscar Wilde

 
Článok pokračuje pod reklamou.


Snaha a túžby ľudskej spoločnosti vytvoriť ideálny štát, dokonalé spoločenstvo, v ktorom bude panovať solidarita, spravodlivosť, sloboda a blahobyt sú predstavami existujúcimi od nepamäti. Túžba žiť šťastne a v takomto prostredí aj vychovávať nové generácie je opodstatnenou požiadavkou zmysluplného života. Všeobecný pud ľudstva dostať sa k čo najväčšiemu podielu na šťastí je generátorom vôle ustanoviť rôzne typy vlád. Neexistuje absolútna a ideálna uskutočnená forma vlády, pretože jedni verili, že ju nájdu vo vláde múdrych a najlepších, čím vznikla šľachta a aristokracia, kým iní vložili všetky nádeje do vlády ľudu ako v starovekých Aténach alebo podobne ako v Ríme zvrhli demokraciu v zúrivom besnení samotného davu. Inde sa rozhodli pre vládu najbohatších, v Oriente častokrát pre moc despotov. V pohľade na princípy správania sa od seba absolútne líšime, preto ani nemôžeme vravieť o všeobecne prijateľnom globálnom vzorci socio-ekonomickej štruktúry. Peržania spávali s vlastnými dcérami, Gréci to považovali za nezákonné, hoci vydržiavanie si mladých chlapcov vnímali ako správne. Lúpež všeobecne odsudzujeme, Kilikovia ju považovali za ctihodnosť, Massgéri majú spoločné ženy, Egypťania balzamujú mŕtvych, Paiónovia spaľujú, Tibeťania nakrájajú na 108 kúskov a nechajú supom. Žiadne univerzálne pravdy neexistujú, tak ako nejestvujú žiadne axiómy. Tie tvorí len naša myseľ, aby sa vysporiadala s vnútorným i vonkajším svetom. Racionálne však svet nikdy nemôže spoznať. V skutočnosti by sme mali byť otvorení všetkým pravdepodobnostiam rovnako ako ideálom a ideám. Dnes je stále aktuálne, ba ešte oveľa naliehavejšie ako predtým, uvažovať nad možnosťami novej formy správy verejného a kultúrneho majetku a samotnom udržaní existencie ohrozeného národa a civilizácie. Bol to Platón, kto vyriekol, že najvznešenejšou a najkrajšou formou myslenia je tá, ktorá sa vzťahuje na riadenie štátu.

Súčasná prevládajúca mentalita politikov a vládcov je dedičstvom Machiavelliho myšlienok, ktoré zásadne ovplyvnili politické myslenie Západu. Zo slovníkov všetkých tých, ktorí nás majú viesť, sa vytratili slová ako láska, som zamilovaný, milujem, túžim byť milovaný. Stalo sa to prejavom útlocitného a nepatričného slabošstva, čohosi, čo na verejnosť nepatrí, čo spoločnosť nebude akceptovať, pretože ju to jednoducho nezaujíma, nenapĺňa ju to. Prijali sme túto prozaickú hru na „racionálnu realitu“ okyptenú od toho najkrajšieho, čo život ponúka. A preto je pred nami čierna priepasť, ktorú dennodenne prehlbujú správy zo sveta stvoreného pragmatickým, racionálnym, slušným, korektným a demokratickým systémom. Systémom, v ktorom nás presvedčili, že sme ako jednotlivci príliš slabí na  to, aby sme dokázali obhajovať svoje záujmy, a preto máme túto výsadu delegovať na svojich zástupcov. Utilitárna forma ich vládnutia s použitím ľsti, podvodov a krutosti sú úrodou, ktorú Machiavelli zasial vo svojom diele Vladár.  V osemnástej kapitole píše, že „vládca nemusí mať nutne všetky kladné vlastnosti, ale mal by vedieť vzbudiť zdanie, že mu nechýbajú. A naopak, ak ich má, je krajne nežiaduce, aby sa nimi vždy a za všetkých okolností riadil. Nech si je zhovievavý, ľudský, zbožný, úprimný, ale všetko len do času. Akonáhle vznikne potreba opaku, nesmie zaváhať. Najmä od nového vládcu sa nemôže čakať samá dobrota. Býva okolnosťami doslova prinútený konať proti všetkým prikázaniam božím a ľudským, ohnúť sa po vetre, keď sa nedá inak a žiada si to záujem koruny.“ Pruský kráľ Fridrich II., priateľ Voltaira, bol zásadným a rozhodným oponentom machiavelizmu. Bol presvedčený, že vládca má byť prvým služobníkom štátu. „Len trocha rozumu,“ píše, „nás odlišuje od zvierat, a len dobrota nás zbližuje s tou nekonečne dobrotivou bytosťou, ktorej vďačíme za jestvovanie.“

 

Prospechársky machiavelizmus, hlboko zakorenený v politickej kultúre západnej civilizácie, dnes ešte viac znásobujú jeho klony a deriváty v absurdnom a prázdnom prostredí marketingu politických strán. Proklamovaná služba ľudu sa objavuje len na predvolebných bilbordoch sľubujúc vždy tri-štyri slová, aby ste si ich stihli vložiť do pamäti a voliť tú správnu stranu. Do takejto absurdnej bizarnosti atrofoval potenciál spoločnosti vyberať si najlepších spomedzi najlepších. Parlamentný systém politických strán je však absolútne zdevastovaná myšlienka o poslaní najvhodnejších služobníkov vlasti. Parlament už dávno nie je prostredím uskutočňovania moci ľudu, ale iba moci jeho zástupcov ovládaných záujmami ekonomických skupín. Politické strany samy osebe nie sú žiadnym demokratickým nástrojom, práve naopak. Sú to skupiny organizovaného zločinu legitimizujúceho svoju existenciu zákonodarnou mocou. Byť členom politickej strany znamená vedomé zrieknutie sa vlastných individuálnych pohľadov na svet v mene kolektívneho rozhodnutia. Politické strany sú vládou časti nad celkom – sú nástrojmi presadzovania spoločných záujmov ich zakladateľov a funkcionárov vnucujúcich svoje názory a ciele celej spoločnosti. Zápolenie politických strán je nevyhnutným vyústením boja o moc – teda boja za presadenie záujmov jednotlivcov vo vedení strán. V skutočnosti ide o diktatúru politických strán, ktorú navonok komunikujú predstieraním, že jej ciele sú cieľmi ľudu. Strana vzniká, aby vraj zastupovala ľud. Problémom je, že v skutočnosti sa len vytvára mocenské prostredie klasickej hierarchie, kde vedenie strany zastupuje jej členov, pričom vodca strany reprezentuje vedenie. Naučili nás túto frašku, ktorá je v skutočnosti otvorenou diktatúrou, vnímať ako demokraciu, vládu ľudu. Ale to je fatálny omyl a podvod. Korpusom celého politického života v demokracii je deštruktívny boj vládnucich a opozičných strán o moc, nie služba ľudu. Pozrite sa na svet okolo seba. Je toto svet vybudovaný a zdevastovaný rozhodnutím ľudu alebo rozhodnutím psychopatov s imidžom dôveryhodných vládcov? Je imperiálna kolonizácia, dobyvačné vojny, ekonomický útlak, neporovnateľné rozdiely medzi bohatstvom elity a zvyškom sveta vôľou ľudu?

Samotné piliere západnej demokracie postavené na gréckej filozofii a rímskom práve sú dnes do obrovskej miery prekrútené a zneužité myšlienky velikánov myslenia. V Platónovej Politei sa dočítate, že štát je potrebný na uskutočňovanie cnosti a najmä spravodlivosti. Štát ako človek vo veľkom musí byť taký organizovaný, aby v ňom vládol rozum, lebo cnosti sa zakladajú na vedomosti. Preto píše, že „ak nebudú filozofi v štáte vladármi, alebo ak sa nestanú vladári filozofmi, nebude v obci skutočného blaha“. Najlepším zriadením je podľa Platóna vláda najlepších, mudrcov, filozofov – aristokracia. Aristoteles za najlepšiu ústavu považoval ústavu zmiešanú, kde sú zastúpené prvky aristokracie aj demokracie. Absolútne odmietal úrok. Písal, že „úroky sú peniaze splodené z peňazí a tento spôsob ich nadobudnutia protiví sa zo všetkých spôsobov prirodzenosti“. Jan Amos Komenský vnímal národ ako množstvo ľudí zrodených z toho istého kmeňa, bývajúcich na tom istom mieste vo svete (ako v spoločnom dome, ktorý nazývajú vlasťou), užívajúc ten istý jazyk, a tým spojených tými istými zväzkami spoločenskej lásky, svornosti a snahy o všeobecné dobro. Komenský považoval za nevyhnutné podmienky na dosiahnutie šťastia národov predovšetkým zrodenie v hojnom počte, obdarenie dobrou zemou na bývanie a nemiešanie sa s cudzincami. Jeden z najmúdrejších a najväčších holandských štátnikov Jan de Witt veľmi trefne poznamenal, že formálna stránka založenia štátu je viac-menej iluzórna a irelevantná, pretože v skutočnosti sa nikdy nestane, aby každý jednotlivec alebo každý štátny občan mohol prejaviť svoju vôľu v záležitostiach prevedenia štátnych akcií a prejavovaná spoločná vôľa nemôže byť totožná s vôľou každého obyvateľa štátu. Jeho chránenec filozof Baruch Spinoza usudzuje, že „ľudia majú byť spravovaní tak, že hoci o rôznych verejných záležitostiach rozmýšľajú inak, predsa len môžu svorne nažívať“. Wilhelm von Humboldt píše o prvom zákone skutočnej morálky: „Vzdelávaj seba samého.“ Druhý zákon: „Pôsob na iných tým, čím si.“ Dnes sa však na scénu dostali prvky, ktoré sú maximálne vzdialené ideálnej spoločnosti. Vytvorilo ich predovšetkým naše ego exaltované prahnutím po konzume a peniazoch. A preto je svet ovládaný predovšetkým prostredníctvom nich, stvorených doslova z ničoho. Žijeme vo svete, kde víťazovi patrí korisť. Tento svet sa utvára v školských osnovách našich detí. Našimi prvoradými úlohami vo formovaní diametrálne odlišnej spoločnosti je zásadným spôsobom zmeniť školstvo a smerovaním k rozvíjaniu ducha rozvíjať aj budúcnosť národa. Buďme ambasádormi nových myšlienok a nemajme strach zo zosmiešňovania, to je častokrát dôkazom, že sme na dobrej ceste. Presvedčme kritické percento spoločnosti, že rozhodovať o vlastnom osude môže prostredníctvom zmiešanej vlády tých najlepších z nás spolu s rozhodovaním národa v referende. Skutočné, revolučné zmeny sa nikdy netvoria parlamentným odhlasovaním väčšiny, dejiny vytvára rozhodná vôľa presvedčenej menšiny. Majme na pamäti, že rozvinuté demokracie, kde majú už viac ako 150 rokov prvky priamej demokracie a prijali štatút trvalej neutrality, majú podobne ako vo Švajčiarsku vlastnú zem stráženú domobranou. Tam existuje právo ponechať si po absolvovaní základnej vojenskej služby zbraň – Švajčiarsko totiž odjakživa stálo na systéme domobrany a civilistoch, ktorí slúžili v armáde. Kráčajme cestou duchovej svornosti a vážme si jednotu rozmanitostí. Rovnosť ako taká neexistuje. V univerze, v prírode, medzi ľuďmi nie je rovnosť ničím prirodzeným. Jej jediná a nepopierateľná podoba, ktorej by sme mali podriadiť všetky zákony, je rovnosť v práve na dosiahnutie šťastia. A práve preto by tým najčírejším zákonom malo byť správanie sa k druhému tak, ako chceme, aby sa on správal k nám. Je pravdou, že nech sme už mali akékoľvek zriadenie a vlády, žiadnu, hoci najlepšiu, sa nikdy nepodarilo udržať. Prečo? Pretože sme ľudia, ktorí sa napokon vždy rozhodnú pre vlastný a nie všeobecný záujem, lebo rozum nahrádzajú emócie. Vo všetkom tom marazme vôkol nás, vo všetkej tej bolesti, bezmocnosti, utrpení a beznádeji je však len jediný pocit, ktorý to všetko napokon vždy prevyšuje, prevyšuje nás všetkých a robí naše dni, včerajšky aj zajtrajšky zmysluplnými. Je to to jediné, čo nás činí lepšími, šťastnejšími, bohatšími a ľudskejšími. Je to tá jediná a najpravdivejšia esencia pominuteľného človeka a jeho nesmrteľnej duše: láska. A to je to pravé meno Boha, v akého napokon veríme my všetci, to je to, odkiaľ sme prišli a kam sa opäť vrátime. A to je to, čo by malo byť základným kameňom našej novej zeme.

ZDIEĽAŤ