SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ JE AJ RUSKÝM ZÁUJMOM

Dnes viac ako kedykoľvek v poslednom štvrťstoročí začínajú ľudia hľadajúci pokoj a mier odvracať svoj zrak od Ameriky, NATO a západoeurópskych štruktúr a svoju pozornosť upriamujú na Východ, na Rusko. Táto krajina postupne nadobúda kontúry skutočnej a rozhodnej sily schopnej vzdorovať americkej línii a podivným predstavám o „demokracii a slobode”, ktoré na krídlach bombardérov či bezpilotných lietadiel prináša do okupovaných a nivočených krajín.

 

 

Pavel Maratovič KUZNECOV

* 10. augusta 1958

V roku 1980 ukončil vysokoškolské štúdium na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov. V diplomatických službách je od roku 1980. Pôsobil na Veľvyslanectve ZSSR, resp. Ruska vo Fínsku (v rokoch 1980 – 1985 a 1991 – 1996),  v rokoch 1997 – 1999 bol námestníkom riaditeľa Druhého európskeho odboru

Ministerstva zahraničných vecí Ruska, kde do jeho pracovnej náplne patrili vzťahy so severskými štátmi. V období 1999 – 2004 pracoval ako radca-vyslanec na Veľvyslanectve Ruska v Estónsku, v rokoch 2004 – 2006 ako námestník riaditeľa  Odboru zahraničnopolitického plánovania (venoval sa pôsobeniu Ruska v G8) a v rokoch 2006 – 2010 zastával funkciu riaditeľa Druhého európskeho odboru. Od mája 2010 je veľvyslancom Ruskej federácie v Slovenskej republike.

Iste, mnohí máme v živej pamäti rok 1968, ako aj éru bratstva „na večné časy a nikdy inak“. Máme v živej pamäti vynútené spojenectvo satelitu spečatené vrelými bozkami súdruhov na tribúnach. No máme v pamäti aj to, ako synovia Boľšoj Rossiji bojujúci v Červenej armáde zomierali pri oslobodzovaní našej krajiny. Karta sa zjavne obracia a v Rusku dnes namiesto nepriateľa hľadáme spojenca, spojenca s identickou, kresťanskou kultúrou a slovanským pôvodom. Dnes niektorí politici v našom parlamente s opovrhnutím pľujú na všetko slovanské, na všetko ruské, ale aj na všetko slovenské, a nekriticky velebia svojich mecenášov spoza Veľkej mláky. Ak máte iný názor, potom ste platený ruský agent, ako sa snažia presviedčať ľudí o poslaní a zmysle aj nášho mesačníka. Keďže sú žoldniermi cudzích záujmov, nevedia si ani len predstaviť, že to, čo robíme, robíme z hlbokého vnútorného presvedčenia hľadať a prinášať nádej a inú povahu informácií, ako sú tie, za ktoré oni dostávajú odmenu. Nie, nie sme nikým platení, sme zaviazaní výhradne svojim čitateľom, pre ktorých sme priniesli aj rozhovor s veľvyslancom Ruskej federácie na Slovensku Jeho Excelenciou Pavlom M. Kuznecovom.

 

  Ako dnes hodnotíte postavenie Ruska a jeho zahraničnú politiku?

Základom politiky Sovietskeho zväzu bola idea komunizmu, socializmu. Vtip je v tom, že komunizmus k nám paradoxne priviezli zo Západu, nebola to naša idea. Náš život však bol postupne riadený myšlienkou cesty k svetlým komunistickým zajtrajškom. A preto v zahraničnej politike zohrávala významnú úlohu podpora socialistických a komunistických strán, podpora členských štátov Varšavskej zmluvy alebo rozvojových krajín, v ktorých prebehli socialistické revolúcie. V kufríkoch sme im vozili peniaze, aby sme ich podporili. Po rozpade Sovietskeho zväzu sme našu zahraničnú politiku úplne zmenili. Táto politika už nie je ideologická, sleduje čisto pragmatické ciele. To znamená ciele, ktoré prospievajú ekonomickému a sociálnemu rozvoju Ruska. No s presadzovaním nejakej ideológie alebo jediného pohľadu na svet sme sa dávno rozlúčili. Naši americkí partneri to urobili naopak. Dnes používajú presne tie isté metódy, za ktoré nás kritizovali v časoch Sovietskeho zväzu. Chceli by rozšíriť svoje chápanie demokracie do celého sveta, organizujú farebné revolúcie v iných štátoch, financujú všetky tie „neziskovky“.

 

  Na Slovensku, ale aj na celom svete dnes mimoriadne rezonuje téma ukrajinskej krízy. Ako vnímate situáciu na Ukrajine a aký je oficiálny postoj ruskej strany?

Situácia, ktorú sledujeme na Ukrajine v uplynulom polroku, je, žiaľ, zákonitým následkom vývoja udalostí v Európe za posledných dvadsaťpäť rokov. Naši západní partneri nevyužili historickú šancu vybudovania Veľkej Európy bez deliacich čiar. Nástojčivé výzvy ruskej strany začať v praxi budovať euroatlantický spoločný priestor bezpečnosti a stability zostali bez odpovede. Namiesto toho, aby sa začalo s presadzovaním prirodzenej úlohy harmonizácie integračných procesov v Európe a Eurázii, boli podniknuté pokusy postaviť postsovietske štáty pred prísnu voľbu medzi Západom a Východom – buď s nami, alebo proti nám. V krehkej vnútropolitickej situácii na Ukrajine, zapríčinenej veľkými kultúrno-historickými a etnickými rozdielmi medzi jej západnými a východnými oblasťami, takýto nátlak stačil na to, aby sa vyprovokovala rozsiahla kríza štátnosti v tejto krajine. V dôsledku ozbrojeného štátneho prevratu samovoľne vyhlásené kyjevské orgány zvolili cestu násilného potláčania ľudových protestov, ktoré sú odpoveďou na úplné ignorovanie oprávnených záujmov obyvateľov juhovýchodných regiónov, presadzovanie priamych hrozieb a uplatňovanie násilia voči každému, kto nesúhlasí s rozhodným vplyvom radikálnych nacionalistov, šovinistickým, rusofóbskym a antisemitským konaním koalície.

V tejto situácii, bez skutočnej ústavnej reformy na Ukrajine, v rámci ktorej by boli zabezpečené záujmy všetkých regiónov krajiny, politických síl a pôvodných národností, kam nepochybne patria aj ruskí obyvatelia, predpoklad dlhodobej stabilizácie ukrajinského štátu vzbudzuje pochybnosti.Ak nezodpovedný postoj k osudu krajiny, k osudu svojich vlastných ľudí zo strany politických síl, ktoré sa pomenúvajú ukrajinskou vládou, bude pretrvávať i naďalej, Ukrajina bude musieť nevyhnutne čeliť ďalším výzvam a krízam.

Nestačí len ukazovať na Rusko a obviňovať nás zo všetkých nešťastí dnešnej Ukrajiny. Rusko potvrdzuje svoje ​​návrhy o poskytnutí medzinárodnej súčinnosti na začatie skutočného národného dialógu medzi všetkými politickými a regionálnymi silami na Ukrajine. Sme pripravení podieľať sa na príslušných snahách spoločne so zahraničnými partnermi, vychádzajúc z ustanovení Ženevskej dohody o Ukrajine zo 17. apríla a „cestovnej mapy“ OBSE, ktorú predložil švajčiarsky prezident.

 

  Zatiaľ sa americké a európske sankcie týkajú konkrétnych ľudí, neposkytnutia víz a zmrazenia ich majetku. Ak protiruské sankcie zasiahnu celé hospodárske odvetvia ako energetika alebo finančníctvo, je Moskva pripravená na protiopatrenia a rozpútanie ekonomickej vojny so Západom?

Opakovane sme zdôrazňovali, že používanie sankčných ustanovení je zbraň dvojsečná a ako bumerang udrie do USA a EÚ. Rozprávať sa s našou krajinou týmto jazykom je nevhodné a kontraproduktívne, ako sa už vo Washingtone a Bruseli viackrát mohli presvedčiť. Neusilujeme sa o konfrontáciu. Západ nám hovorí, že ak nezmeníme našu politiku, spôsobia nám ešte väčšie škody. Sú presvedčení, že nám už uškodili. Spýtali sme sa, aké zmeny potrebujú? Nedostali sme žiadnu odpoveď. Pred pár mesiacmi nám oznámili, že by sme nemali „vtrhnúť“ na Ukrajinu. Nemali sme v úmysle uskutočňovať vpád, a ani tak neurobíme v budúcnosti. Nato západní partneri vyhlásili, že musíme prestať posielať svojich tajných agentov a špeciálne jednotky do východnej a južnej Ukrajiny. Odpovedali sme, že tam nie sú. Toto verejne vo svojom vyhlásení potvrdil náš prezident Vladimir Putin, na rozdiel od zástupcov americkej CIA, ktorí prednedávnom oznámili, že počas stretov strán na Ukrajine nestratili ani jedného svojho príslušníka. Následne nás vyzvali, aby sme požiadali o zrušenie referenda zo dňa 11. mája v Luhanskej a Doneckej oblasti. Prezident Vladimir Putin odpovedal, že o tom rozhodne ľud Ukrajiny samostatne, ale s prihliadnutím na zámer OBSE začať dialóg by bolo vhodné odložiť referendum. Potom nám oznámili, že ak sa prezidentské voľby na Ukrajine 25. mája nekonajú z akéhokoľvek dôvodu, bude na vine Rusko. Nie je to smiešne? Ekonomické sankcie Západu voči Rusku neovplyvnia pozíciu Ruska voči Ukrajine. Budeme ešte dôslednejšie požadovať uskutočnenie slobodných a čestných reforiem na Ukrajine. Budeme ešte dôslednejšie požadovať západné štáty, aby zaujali odmietavý postoj voči fašistom a neonacistom, aby nepodporovali radikálov a vládu, v ktorej sú neonacistické strany. A namiesto vymýšľania ekonomických sankcií, ktoré sotva významne ovplyvnia hospodársky rast Ruska, chceme vyzvať našich partnerov, aby prispeli k reálnemu celonárodnému dialógu na Ukrajine. Ten okrem iného predpokladá čestné a transparentné vyšetrovania vrážd spáchaných na civilných obyvateľoch v Kyjeve, Odese a ďalších mestách.

 

 

  Ak bude Luhanská a Donecká oblasť okrem samostatnosti požadovať aj pripojenie k Rusku, môže nasledovať krymský scenár i pre ďalšie časti na juhovýchode Ukrajiny?

Po prvé, musíte pochopiť, že je to veľmi zjednodušené vnímanie. Rusko nemá v úmysle anektovať nejaké územie. Ale môže sa Západ zaručiť, že práva rusky hovoriacej populácie, etnických Rusov, Maďarov, Rumunov, Poliakov a iných menšinových národov žijúcich na Ukrajine budú nedotknuté? Môže nám niekto prisľúbiť, že v zložení budúcej koalície nebudú neonacisti, ako to je dnes? Strana Sloboda bola zvolená do Najvyššej rady Ukrajiny v decembri 2012. Vtedy EÚ vyjadrila protest. Rovnako ako aj v prípade zvolenia Jörga Haidera v Rakúsku EÚ vyhlásila, že nikto na Ukrajine by nemal spolupracovať so stranou Sloboda. Dnes je však táto strana a jej zástupcovia členmi koalície podporovaní Západom, presadzujú verejne protiruské a protižidovské smerovanie v parlamente. Hovorkyňa tejto strany Iryna Farion, zodpovedná za reformu školstva, tlieskala neľudským udalostiam v Odese. Domnievam sa, že by sme nemali začínať od vykonštruovaných patetických, za vlasy pritiahnutých otázok o tom, či tam bude niekto niekde pripravený na inváziu, ale od otázky, ako sa budú cítiť ľudia v každej krajine na svete. Moskva podnietila návrh na vytvorenie iniciatívnej podpornej skupiny pre Ukrajinu v zložení Rusko, USA a EÚ, aby sa pomohol rozbehnúť národný dialóg. Prezentovali sme našu predstavu o tom, pod akým heslom by sa mal byť tento dialóg konať – decentralizácia, federalizácia, obmedzená autonómia. Názov však nie je podstatný, najdôležitejší je obsah. Výsledkom reformy by malo byť rozhodnutie prijateľné pre všetky regióny. Ruský jazyk musí byť rešpektovaný. Ďalší krok – vyhlásenie neutrality Ukrajiny z vojenského a politického hľadiska. Všetko toto sme uviedli. V návrhoch sa tiež uvádza, že uskutočnenie reformy ukrajinského štátu, ktorý si musí zachovať suverenitu, územnú celistvosť a byť rešpektovaný vo svete, garantuje Rusko, EÚ, USA, Bezpečnostná rada OSN. Bohužiaľ, na náš návrh sme nedostali žiadnu odpoveď. Na rozdiel od ruskej pozície, ktorá spočíva v tom, že ústavný proces musí byť inkluzívny a rešpektovaný vo všetkých regiónoch, kroky, ktoré podnikli naši západní partneri, najmä USA a EÚ, nasvedčujú, že ich primárnym cieľom nie je zábezpeka  národného prímeria na Ukrajine. Ide skôr o presadenie legitimity režimu, ktorému pomohli k moci, a to za im vyhovujúcich podmienok, a vnútenie tohto režimu celej krajine.

 

  Možno po udalostiach v Odese a útokoch ukrajinskej armády proti civilistom v Mariupole, Kramatorsku a Sloviansku obnoviť v najbližších rokoch rusko-ukrajinskú spoluprácu a dôveru, hoci aj s novým vedením v Kyjeve?

Toto nie je to, čo je možné. Určite sa tak stane. Pre spoluprácu, dôveru a vzájomné porozumenie medzi ruským a ukrajinským národom nie je žiadna alternatíva. Pretrvali sme predsa ako jeden národ viac ako 300 rokov. Kyjev – matka ruských miest. Ruský jazyk a naše spoločné náboženstvo – pravoslávie, sa zrodili na území dnešnej Ukrajiny. V Rusku si uvedomujeme, že krvavé udalosti v Odese, Mariupole, Sloviansku a iných mestách nie sú zločinom, ktorý spáchal ukrajinský ľud. Sú to zločiny terajšieho kyjevského režimu, ktorý sa dostal k moci po ozbrojenom prevrate. Čo sa týka dočasných parametrov normalizácie rusko-ukrajinských vzťahov – všetko bude záležať od rýchlosti, s akou nastane urovnanie mimoriadne ťažkej vnútropolitickej krízy na Ukrajine, čo si, okrem iného, vyžaduje zastavenie násilia na všetkých stranách, ústavnú reformu v najbližšom čase, uskutočnenie národných parlamentných volieb, vytvorenie legitímnej vlády na základe ich výsledkov. Tá by mala zastupovať záujmy všetkých regiónov a politické sily na Ukrajine. Hlavnou vecou však ostáva umožniť Ukrajincom, aby si samostatne určili svoj ​​vlastný osud a nesnažiť sa riadiť život ukrajinského ľudu spoza Atlantického oceánu.

 

  Na Ukrajine prebehli prezidentské voľby a nový prezident Porošenko sa vyjadril, že nikdy nebude akceptovať, že sa Krym stal súčasťou Ruska, a nikdy nepripustí federálnu štruktúru Ukrajiny. Zaujíma ma váš názor na toto vyhlásenie.

Čo sa týka Krymu, realita je dnes taká, aká je. Môžeme si ju priznávať, alebo nepriznávať, no Krym je dnes časťou Ruska, jedným zo subjektov Ruskej federácie, a s týmto faktom už musia všetci vo svete žiť, či sa im to páči, alebo nie. My sme si nikdy žiadne plány na anexiu Krymu nerobili, no v dôsledku politickej krízy na Ukrajine a ozbrojeného prevratu v Kyjeve došlo k situácii, že ľudí žijúcich na Kryme bolo treba brániť. Hovorím o tých dvoch miliónoch Rusov, ktorí tam žijú.

 

  Myslel som to tak, že ak toto vyhlásil novozvolený ukrajinský prezident v situácii, keď Krym už je súčasťou Ruska, či toto vyhlásenie nevnímate ako zasahovanie do vnútorných záležitostí Ruska.

Iste, to, čo hovoríte, je logické. No vychádzame z toho, že treba nadviazať dialóg medzi ruskou a ukrajinskou vládou a hľadať body vzájomného porozumenia. Náš prezident už povedal, že budeme rešpektovať vôľu ukrajinského národa. Bez ohľadu na to, že ľudia vo východných oblastiach nehlasovali, nemôžeme spochybniť pána Porošenka ako voľbu ukrajinského národa. Zaznamenali sme aj jeho vyhlásenia, že Ukrajina potrebuje nadviazať dialóg s Ruskom a Rusko je pre Ukrajinu najdôležitejší sused. Ako sa ten dialóg podarí rozvíjať, závisí predovšetkým od prvých krokov nového ukrajinského prezidenta.

Čo sa týka Porošenkovho odmietania federalizácie Ukrajiny, ukrajinské vedenie k nej bude musieť skôr alebo neskôr aj tak pristúpiť. Môžeme to nazývať rôzne: federalizácia, decentralizácia, autonómia. No podľa mňa v Kyjeve raz pochopia nevyhnutnosť rešpektovania jednotlivých regiónov – západných, južných aj východných, že im treba dať seriózne právomoci. Aby ľudia v týchto regiónoch cítili, že ich záujmy sú zastúpené, že v rámci jednotného ukrajinského štátu si môžu určovať, ako chcú žiť. V oblastiach s ruským obyvateľstvom ustanoviť ruštinu ako druhý oficiálny jazyk a tak ďalej. Ak úplne odmietnu myšlienku federácie alebo autonómie, podľa mňa bude veľmi zložité na základe jediného centrálneho zákonodarstva uspokojiť potreby západných aj východných regiónov. Majú rôznu ekonomickú situáciu, rôzne kultúrne a historické tradície. V niektorých oblastiach 60 – 80 percent ľudí hovorí po rusky. Na druhej strane treba podporovať aj ukrajinský jazyk, napríklad aby sa študenti v zahraničí mohli okrem ruštiny učiť aj ukrajinčinu.

 

  Cez víkend vznikol zlúčením Doneckej a Luhanskej oblasti nový zväzok pod názvom Novorossija (Nové Rusko, Novorusko). Aké stanovisko zaujme Moskva k Novému Rusku? Uzná ho ako štátny útvar? Je v prípade žiadosti o podporu a pomoc Rusko ochotné pomáhať mu? Akou formou?

Neviem. Len dúfam, že v Kyjeve aj vo Washingtone a Bruseli pochopia, že treba ísť cestou záujmu všetkých ukrajinských regiónov a cestou hlbokej reformy, o ktorej hovoríme už niekoľko mesiacov, no nikto nás nepočúva. Reformy, ktorá zabezpečí záujmy všetkých skupín a národností. Lebo ak má Ukrajina pokračovať v tejto línii podpory len jednej časti obyvateľstva, úplne ignorujúc záujmy tej druhej, súčasná kríza sa bude mesiacmi a rokmi len prehlbovať. Ak nedôjde rovno k rozpadu štátu. Možno je to aj naša chyba, že sme dlhodobo nevenovali dostatočnú pozornosť vnútropolitickému dianiu na Ukrajine. Oranžová revolúcia, Majdan, tlak na podpísanie dohody s EÚ. Ukrajina je príliš zložitá krajina s obrovskými rozdielmi medzi východnými a západnými regiónmi. Ukrajinu ne-
môžete len tak pritlačiť k múru a povedať jej, že si musí vybrať, či chce byť s Ruskom alebo so Západom. Tam sa polovica krajiny pozerá skôr na Európu a druhá polovica na Rusko. Všetko sa však dalo riešiť aj mierovou cestou. Keď 21. februára Janukovyč podpísal dohodu s opozíciou, súhlasil so všetkým, čo mu predložila EÚ aj opozícia. A na oplátku mala druhá strana odzbrojiť Pravý sektor, oslobodiť obsadené administratívne budovy, ale toto, žiaľ nedodržala.

 

  V tlači sa stále častejšie objavujú informácie o militaristickej rozpínavosti Ruska. Má vôbec Rusko záujem anektovať inú krajinu?

Po prvé, to, čo sa dnes tvrdí o ruskej vojenskej aktivite, zdá sa, že máte na mysli vojenské cvičenia našich ozbrojených síl. Chcel by som zdôrazniť, že tieto cvičenia nemajú nič spoločné s dianím na Ukrajine a prebiehali na území Ruskej federácie. Na rozdiel napríklad od Američanov. Navyše cvičenia ozbrojených síl už dávno skončili a na rozkaz prezidenta Putina sa vojská vracajú na svoje stále miesta dislokácie. Čo sa týka záujmu Ruska o anexiu iných štátov, to je vylúčené. Opakovane sme verejne oznamovali, že Rusko nemá v úmysle anektovať žiadne juhovýchodné regióny Ukrajiny, ani žiadne iné krajiny. Nemôžeme mať také túžby, je to v rozpore so základnými záujmami Ruskej federácie. Ukrajina by mala zachovať celistvosť v súčasných hraniciach, celistvosť s plným rešpektovaním záujmov regiónov.

 

  Aj niektorí politici na Slovensku šíria informácie, že práve Rusko prispieva k zvyšovaniu napätia, že na Ukrajine operujú jednotky Specnaz…

Áno, hovoria o ruských špeciálnych jednotkách a o tzv. separatistoch. Ale viackrát sme Američanom hovorili: „Veď vy máte veľmi kvalitné spravodajské služby, sledujete celý povrch Zeme cez satelit. Dajte nám čo len jeden príklad, jedného ruského diverzanta, ktorého ste zadržali.“ No doteraz nepredložili ani jeden dôkaz. Nedokážu odpovedať ani na jednu konkrétnu otázku, iba neustále obviňujú Rusko.

 

  Ako ruská strana vníma útoky niektorých slovenských politikov na Rusko?

Ako normálny jav, ktorý pozorujeme vo všetkých demokratických európskych krajinách, a to najmä členských krajinách NATO a Európskej únie. Sme si vedomí toho, že v priebehu posledných 20 rokov USA investovali obrovské prostriedky (viac ako 5 miliárd dolárov bolo v tomto čase použitých pre Ukrajinu) s cieľom formovania občianskej spoločnosti, vyhovujúcej ich záujmom, v krajinách bývalého socialistického tábora, do aktivít sieťových mimovládnych organizácií, z ktorých vyrástli mnohí politici, o akých hovoríte. Teraz, pochopiteľne, musia finančné príspevky „splácať“. V tejto súvislosti by som si dovolil vysloviť želanie, aby títo politici aspoň občas  uvažovali o záujmoch Slovenska a Európy ako celku, a nielen o vlastných osobných záujmoch a záujmoch amerických korporácií.

 

  V súčasnosti sa objavujú vážne úvahy smerujúce k rozmiestňovaniu vojsk NATO na našom území. Pritom pôvodná dohoda zo začiatku 90. rokov bola, že NATO sa nebude rozširovať do krajín bývalého východného bloku…

Ako som pochopil, vedenie Slovenska už vyhlásilo, že v tomto nevidí žiadnu nutnosť. Ale to nie je ani tak problém rozširovania prítomnosti NATO na niektoré územia, ako je napríklad Slovensko; je to skôr otázka Ukrajiny a NATO, ale aj Ruska, pretože máme dohodu s členmi Aliancie, ktorá pôvodne obmedzila jej rozširovanie. Neskôr, ako dochádzalo k jej rozširovaniu napriek záväzkom, sa hovorilo o nerozmiestňovaní veľkých vojenských zoskupení na území nových členských štátov, o tom, že vojenská infraštruktúra nebude nasadená v blízkosti ruských hraníc. Všetky tieto záväzky boli v rôznej miere porušené.

Snahy zapojiť Ukrajinu do NATO budú mať výrazne negatívny dopad na celý systém európskej bezpečnosti a my zaujmeme rozhodný odmietavý postoj voči takému postupu.

 

 

  V našej spoločnosti ešte aj dnes rezonuje propaganda typu Pussy Riot. Rusko aktuálne zaujalo jasný postoj voči týmto snahám aj súvislosti s činnosťou agentov zoskupených v rôznych tzv. humanistických, ľudskoprávnych organizáciách. No zdá sa, že tlak sa stupňuje.

Chcel by som zdôrazniť, že v Rusku existuje sloboda prejavu a sloboda „sebavyjadrenia“. To je zakotvené v ústave našej krajiny. Avšak ak určitá osoba alebo organizácia porušuje zákony, musí sa zodpovedať za svoje činy. Zahraniční aktivisti za dodržovanie ľudských práv by mali byť objektívni a presnejšie posudzovať tieto prípady, ako napríklad Pussy Riot, pretože akcie takého druhu sú zakázané nielen ruskou legislatívou, ale aj legislatívou ďalších krajín. O protiruskej propagande: Západ nezastavil politiku zdržiavania Ruska a udalostiam na Ukrajine predchádzal boom hysterickej protiruskej propagandy. Bohužiaľ, ovzdušie partnerstva a práca na vytváraní atmosféry dôvery na našom kontinente padli za obeť tejto politike. Pripomeňme si, napríklad, všemožné snahy pošpiniť Olympijské hry v Soči 2014. Zostáva nám presvedčenie, že verejnosť, občania európskych štátov, si samostatne zhodnotia, čo je pravda a čo zámerná propaganda.

 

  Ako Rusko vidí budúcnosť úzkej spolupráce so Slovenskom?

Budúcnosť rusko-slovenských vzťahov vnímam veľmi optimisticky. V Moskve si veľmi vážia naladenie súčasnej slovenskej vlády na budovanie vzťahov medzi našimi krajinami na základe vzájomného rešpektu a uznania záujmu strán, na rozvoj obšírnej spolupráce v rôznych oblastiach obchodu a hospodárstva, energetiky, záujem o vedeckú, technickú a kultúrnu spoluprácu. Nemáme žiadne nevyriešené politické problémy. Spájajú nás spoločné kultúrne a historické tradície, spoločné úsilia v boji proti fašizmu. Priateľstvo a vzájomné porozumenie spĺňajú objektívne záujmy ľudu našich krajín.

 

  Slovensko je zo strany EÚ v podstate nútené, aby umožnilo reverzné prúdenie plynu zo Západu na Ukrajinu. Nemôže nás potom Rusko vnímať tak, že maríme jeho snahu obchodne sa vysporiadať s Ukrajinou v otázke plynu? A nemôže sa stať, že samotné Slovensko ostane bez plynu?

Keď bol teraz minister Lajčák na konferencii v Moskve a stretol sa s naším ministrom Lavrovom, Lavrov mu otvorene povedal, že v Rusku oceňujeme postoj slovenskej vlády k reverzu. Slovensko ako členský štát EÚ musí síce zohľadňovať záujmy Bruselu, ale musí brať do úvahy aj svoje medzinárodné záväzky. A svojím správaním tieto záväzky neporušilo, čo Moskva veľmi oceňuje. Čo sa týka dodávok ruského plynu na Slovensko, tie budú v každom prípade zabezpečené. Či už severnou cestou alebo reverzným prúdom cez Nemecko a Česko. Gazprom svoje záväzky voči Slovensku určite splní, tu môže byť Slovensko úplne pokojné. Druhá vec je, že problémy s Ukrajinou môžu znížiť objemy tranzitu plynu pre iné krajiny cez Slovensko. Ale to už my neovplyvníme.

 

  Dnes opäť ožíva idea všeslovanskej vzájomnosti, ktorá bola aktuálna už za čias našich národných buditeľov. Je Rusko tejto myšlienke naklonené?

Myšlienku slovanskej vzájomnosti vnímam ako uvedomenie si skutočnosti, že vzájomné obohacovanie kultúrnych a historických tradícií slovanských národov, zachovanie našich spoločných kresťanských a ľudských hodnôt zodpovedá základným záujmom národov našich krajín a prispeje k posilneniu spravodlivosti a slušnosti v medzinárodných vzťahoch.

ZDIEĽAŤ