Skutočný November nás ešte len čaká

Po štvrťstoročí sa začína mýtus o spontánnej revolúcii vychádzajúcej z vôle ľudu definitívne rozpadať a ľudia si stále viac uvedomujú trpkú pravdu o tom, ako boli podvedení. V našich podmienkach by sa známe heslo „revolúcia požiera vlastné deti“ dalo preformulovať na príbeh otom, ako zamatové deti zožrali svoju revolúciu. Skutočnosť je totiž taká, že miera kolaborácie askutkov vlastizrady, akú Slovensko zažilo ponovembrovým rozpredajom krajiny do cudzích rúk, je v mnohom neporovnateľná stým, ako nás zapredávali komunisti. Ľudia však po zmene túžili, žiaľ, málokto z nich tušil, že štrnganím kľúčmi odzvonilo aj nádejam na spravodlivejší systém.

 
Článok pokračuje pod reklamou.


Prednedávnom uverejnil denník SME reportáž o učiteľke, ktorá si dovolila mať iný názor a na školskú nástenku zavesila text nevynášajúci Nežnú revolúciu práve do nebies. Heslá ako z repertoáru sobášnych podvodníkov, ktorí sľubujú pravdu a lásku, však dnes okrem mainstreamových médií už nikto neberie vážne. Prečo? Pretože náš priestor je zamorený mediálnym odpadom, kde slová ako úcta, spravodlivosť a charakter stratili význam. Spomienka na November je dnes skôr pripomienkou dní, v ktorých v celom národe Čechov aj Slovákov vzplanula obrovská nádej a túžba prežiť život v slobodnej krajine sväčšími šancami na vyšší štandard. Obzerali sme sa po západných susedoch a v kútiku duše verili, že raz príde deň, keď trabanty vymeníme za mercedesy a rady na pomaranče a toaletný papier budú len epizódami v príbehoch zo zakliatej krajiny. No predovšetkým sme túžili  byť slobodnými občanmi rovnako ako tí spoza Železnej opony. Túžili sme po oprávnenej hrdosti na svoju vlasť, ktorá by z nás nerobila rukojemníkov za ostnatými drôtmi. Áno, naše odhodlanie bolo skutočné a nefalšované, naše autentické rozhodnutie postaviť sa voči utláčajúcemu režimu vychádzalo znášho vnútra a na uliciach tvorilo jedno telo: telo živého organizmu odhodlaného zbaviť sa chorôb. Napätie viselo na vlásku – koniec osemdesiatych rokov priniesol synchronizovanú vlnu náhlych a nečakaných prevratov vo všetkých socialistických štátoch v Európe. Vtomto čase sa rozhodlo, že Európa a Nemecko sa zjednotia, aby tak skončilo obdobie polarizácie na kapitalizmus a socializmus. Svet sa dočkal úsvitu finálnej éry socialistického kapitalizmu, pre ktorú je dnes taká typická ona idea socializácie strát a privatizácie ziskov. Celý proces hladkých premien v Európe prebiehal v tesnej spolupráci KGB a CIA, ktoré sa stali výkonnými zložkami najvplyvnejších ekonomických a finančných kruhov sveta. Napokon aj všetky kroky v Československu viedli prostredníctvom fingovanej idey národného porozumenia k hladkému odovzdaniu moci a tichému odchodu do bezpečia v zákulisí. Spravodajské služby vykonávali dozor nad celým týmto procesom, v ktorom mali svoje dôležité úlohy agenti ŠtB. Toto všetko by sa nemohlo uskutočniť, ak by pred prevratom neboli pripravené skupiny osôb, ktoré vytvárali opozíciu. Tieto skupiny sa napokon združili medzi signatármi Charty 77. Tá vznikla vprevažnej miere z komunistov, ktorí boli kvôli tomuto v rokoch 1969 – 1970 preložení do „záloh“. Spravodajská analýza previerok v KSČ odhaľuje, že 800 komunistov odišlo do záloh vylúčením zo strany, 1120 komunistov „emigrovalo“ do zahraničia s presnými úlohami. Prostriedky na činnosť Charty 77 pritekali z medzinárodného PEN klubu, Jewish Agency, B‘nai B‘rith, z Masarykovej nadácie pri Masarykovom múzeu v Izraeli a mnohých ďalších. Z dokumentov a záznamov sa dnes dozvedáme, že prostredníctvom Nadácie Charty sa na činnosť Charty 77 v rokoch 1980 –1989 vyplatilo približne 376 000 dolárov, pričom vedúci činitelia Charty dostali 1341 000 dolárov. Chartisti, ktorí bez akéhokoľvek obmedzenia alebo ohrozenia vydávali svoje dokumenty, boli súčasťou rozsiahleho aparátu KGB pôsobiaceho od roku 1974 na nových základoch. Občianske fórum, ktoré vzniklo po prevrate, bolo pripravené asi pol roka pred Novembrom, pričom sa doň dostali iba členovia Charty 77 pochádzajúci z významných komunistických rodín. KGB pre nasadenie do OF uvoľnilo približne 1100 ľudí. Vznik skutočnej opozície nebol podobne ako dnes prípustný, preto všetky kroky vedúce kzaloženiu inej ako riadenej opozície boli už vzárodku likvidované. Mnohé z týchto skutočností sa dozvedáme aj z archívov a mimoriadne dôležitých dokumentov bývalého politického väzňa Miroslava Dolejšího. Z nich vyplýva, že o prevrate bolo už v polovici roku 1988 informovaných 12 osôb z ÚV KSČ, v októbri 1989 to bolo 90 ľudí a vdecembri ‘89 mali jasné informácie ainštrukcie všetci dôležití funkcionári KSČ, armády, ministerstva vnútra aj milícií. Nikto z vedúcich funkcionárov v novom ani v starom vedení nepremýšľal o prevrate, pretože odovzdanie viditeľnej moci bolo súčasťou scenára medzinárodného komunistického hnutia režírovaného z Moskvy. Tá by opätovné prevzatie moci pôvodnými nomenklatúrnymi kádrami z radov starých komunistov v žiadnom prípade nepodporila, na čo slúžili aj rozkazy nových dôstojníkov jednotkám Sovietskej armády na území Československa. Divadlom oNežnej revolúcii, vktorom bola zainteresovaná celá verejnosť, sa vedeniu vplyvných komunistov podarilo udržať si moc a prejsť k efektívnejšiemu útlaku vlastného obyvateľstva. Celý tento proces by sa nemohol odohrať bez toho, aby obe veľmoci – ZSSR aUSA – po celý ten čas nespolupracovali v najväčšom utajení.

Ak sa dnes po viac ako dvoch dekádach pozriete okolo seba, nemôžete uveriť, že ste v tom čase stáli na studených novembrových námestiach a kričali tie triviálne heslá o láske, pravde a porozumení. O lepšom svete a budúcnosti pre svoje deti. Ten rozdiel medzi vtedajším nadšeným očakávaním a dnešnou realitou je taký hlboký, že máte pocit hanby, že ste tam vtedy stáli a domáhali sa svojich najprirodzenejších ľudských práv.

Nie. Pravda a láska nie sú triviálne pojmy a nič z toho, kvôli čomu sme vzdorovali, nestojí ani za najmenšie zrnko zahanbenia. Všetko, čo sme vtedy robili, robili sme z najvnútornejšieho presvedčenia, že žiť lepší život a dopriať ho aj svojim deťom nie je osudom privilegovaných, ale má patriť k ľudskému údelu. Všetko, prečo sme sa dokázali nadchnúť, je stále aktuálne, dnes dokonca viac ako kedykoľvek predtým. A na tom nič nemení ani fakt, že už viac ako dve desaťročia znášame výsmech tých, ktorí si z našej úprimnej túžby spravili výnosný kšeft a označili ho slovom demokracia. To, o čo tu dnes skutočne ide, je dostať konečne všetko, kvôli čomu sme v novembri 1989 na námestiach tak vytrvalo stáli.

ZDIEĽAŤ