RAKOVINA JE STÁLE VEĽKÁ NEZNÁMA

Viacerí onkológovia, ktorých sme chceli konfrontovať s pochybnosťami o konvenčnom liečení rakoviny, s tým mali problém. Nakoniec nám poskytol rozhovor priekopník v oblasti liečby rakoviny lymfatických uzlín a transplantácie krvotvorných kmeňových buniek na Slovensku MUDr. Ján Lakota, CSc., z Onkologického ústavu sv. Alžbety a Ústavu experimentálnej onkológie. Hlboko na nás zapôsobila jeho otvorenosť, zdravá pokora a ochota diskutovať o rozdielnych pohľadoch.

 

 

  Čo hovoríte na prepájanie klasickej a alternatívnej medicíny? Nie je ideálne, ak sa západný lekár vzdelá napríklad aj v tradičnej čínskej medicíne?

Nemám nič napríklad proti akupunktúre. Vieme ňou vyliečiť funkčné poruchy, ako je fajčenie, obezita alebo astma. Ale akupunktúra má máločo do činenia s liečbou kardiovaskulárnych, resp. onkologických chorôb. To by v Číne zomieralo na rakovinu málo ľudí, čo nie je pravda. Pri týchto ochoreniach ňou môžete zmierniť napr. bolesť či nevoľnosť po chemoterapii.

Čínska tradičná medicína dala svetu v oblasti onkológie dva lieky, ktoré dlho nikto nechcel  uznávať. Jeden je tzv. ATRA (podobná vitamínu A,  ktorý sa nachádza napr. v mrkve), ktorá sa používa v liečbe akútnej promyelocytovej leukémie. ATRA sama však na liečbu leukémie nestačí, je potrebné skombinovať ju s cytostatikami. Druhý je arzenik, trioxid arzenitý, ktorý sa používal v travičstve. Tento sa dá použiť pri liečbe niektorých akútnych leukémií, a to vo forme infúzie. Ale Čína za posledné storočie nič iné v oblasti liečenia rakoviny nepriniesla.

Akupresúra má tiež svoj zmysel. Postláčate body na tele, človeku sa uľaví, lepšie sa mu dýcha, ale neznamená to, že stlačením akupunktúrneho bodu viete vyliečiť karcinóm pľúc.

 

 Akupunktúra a akupresúra sú stále liečením na úrovni tela. Uznávate aj duchovné liečenie?

Tu sa dostávame do dualizmu. Človek sa podľa môjho názoru skladá z tela, duše a ducha. To prvé je hrubohmotné, druhé je jemnohmotné a tretie je to, čo je nezničiteľné. Do doby Hippokrata boli ľudia liečení z nášho pohľadu celostne, lebo ich liečili zasvätenci, resp. kňazi. Ale Hippokrates medicínu v podstate zmaterializoval, a to tým, že kňazom „zobral“ telo a „ponechal“ dušu. Akoby sme pred 2500 rokmi prestali vidieť jednotu ducha, duše a tela a ideme ďalej. Na druhej strane nemôžeme nevidieť enormné úspechy, ktoré sme dosiahli minimálne za posledných 150 rokov v materialistickej medicíne. Aký to má dopad na duchovnú oblasť, momentálne nikto z nás nevie. Existujú ľudia, ktorí vám priložia ruky a vy cítite teplo, ale takýto človek ešte nikdy rakovinu nevyliečil. Ak má človek niečo vyliečiť v duchovnej oblasti, predovšetkým musí zmeniť sám seba.

 

 Alopatická forma liečby, ktorú Západ preferuje, a tú ostatnú považuje za šarlatánsku, má silné postavenie v rámci lobistických skupín. Tie dokážu prostredníctvom PR formovať verejnú mienku. Ako sa pozeráte na rozdelenie medicíny v 19. storočí, keď alopati zvíťazili nad inými alternatívami?

Rozdelenie medicíny nenastalo v 19. storočí, ale už pred 25 storočiami, keď sa Hippokrates začal venovať len telu. Koniec koncov, Hippokratov znak je had, ktorý je sedemkrát ovinutý okolo palice, symbolizujúcej chrbticu so 7 čakrami. Devätnáste storočie by som bral ako istý prelomový stav, keď definitívne zvíťazilo ratio.

 

 Mali sme na mysli najmä spojenie alopatickej medicíny s peniazmi, ktoré zrazu začali do nej prúdiť. Nie je trošku podozrivé, keď jedna skupina lekárov vďaka tejto finančnej podpore dokázala tú druhú skupinu efektívne vyšachovať? Nie je práve ten biznis, ktorý sa okolo alopatickej medicíny vytvoril, dôvodom, prečo jej ľudia prestávajú dôverovať?

Každú farmaceutickú spoločnosť vlastnia akcio-nári. A tí pýtajú čo najväčšie zisky. To je fakt, s tým neurobíte vôbec nič. Vezmite si problém rezistencie baktérií na antibiotiká. Vývin nových antibiotík prakticky neexistuje. Zastal, lebo sa firmám nevyplatí. Vývin nového antibiotika stojí zhruba osemsto miliónov až miliardu dolárov. A firma chce, aby sa jej vrátilo 10 miliárd. Keď sa jej vrátia len 2-3 miliardy, akcionári sú nespokojní. Dostávame sa do roviny, keď sa zdravie berie ako tovar. Pacient nie je pacientom, je klientom, čo je absurdné. Farmaceutická firma potrebuje mať svoje zisky a potrebuje ich mať, ako hovoria Rusi, „ľuboj cenoj“. V Spojených štátoch je ten konkurenčný boj šialený a po prevrate prešiel aj k nám.

 

 Sú vôbec ospravedlniteľné miliardy, ktoré idú na vývoj onkologických liekov, keď je úspešnosť pri liečení rakoviny taká mizivá?

Je pravda, že napriek všetkému, čo sa dosiahlo v nádorovej terapii, sa globálne nezmenilo prakticky nič. Ľudia stále zomierajú. Ale za tento fenomén nemôže len „farma biznis“. Niektoré používané cytostatiká sú extrémne účinné. Problém je v tom, že pristupujeme k fenoménu, ktorému stále vôbec nerozumieme, alebo mu rozumieme len veľmi málo. Kým o mikróboch sme sa od polovice 19. do začiatku 20. storočia naučili extrémne veľa, o rakovine človeka doteraz vieme veľmi málo. Základný princíp liečby akútnych leukémií je taký, že pacientovi dáte obrovskú dávku chemoterapie. Tým mu vyničíte celú kostnú dreň. Potom čakáte, čo začne rásť. Ak vám začne rásť normálna kostná dreň, vyhrali ste. V istom momente ste zabili všetky leukemické bunky a zostalo pár zdravých. Ak narastie leukémia, máte smolu.

Ale keby sme tento spôsob liečby, akokoľvek je na prvý pohľad surový, vôbec nemali, teda keby neboli cytostatiká, na leukémiu všetci umrú. Zatiaľ neexistuje čarovná guľôčka alebo palička, ktorá by selektívne postihla len nádorové bunky.

 

 Pred naším rozhovorom ste spomínali dva druhy rakovinových ochorení: pri jedných chemoterapia zaberá, pri druhých nie. Aká je pri nich úspešnosť liečby?

Ten prvý druh sú tzv. chemosenzitívne rakoviny, ako je napríklad Hodgkinov lymfóm. V nízkom štádiu je jeho vyliečiteľnosť 85 – 90 percent. Ale v štvrtom štádiu je vyliečiteľnosť možno 30 percent. Pri nechemosenzitívnych, resp. málo citlivých na chemoterapiu, napr. metastatický karcinóm hrubého čreva, môžeme hovoriť len o predĺžení života. Paliatívna liečba predĺži život priemerne o 24 mesiacov. Aj to je pokrok, pred pár rokmi to bolo len 6 mesiacov.

Existujú aj fenomény, pre ktoré nemáme vysvetlenie. Nádor je niekedy schopný sám regredovať (zmiznúť, ustúpiť). Ja som takýchto nádorov počas svojej praxe pozoroval viac, začal som sa tomu venovať. Niekedy je organizmus človeka schopný akýkoľvek nádor zlikvidovať aj sám.

Pri liečbe nechemosenzitívnych nádorov vzniká aj iná otázka. Chemoterapia vie často nádor efektívne zmenšiť. No potom nech robíte, čo robíte, rakovina začne rásť a pacient je fakticky do troch mesiacov mŕtvy. Ale tie lieky v zásade nie sú až také drahé. Pacientovi ste v najlepšom vedomí a svedomí predĺžili život. O 6 alebo 12 mesiacov, ako kedy. Potom je tu druhý variant, tzv. best supportive care, čiže dáte mu všetky tie vodičky, jeho kvalita života je relatívne vysoká, nemá bolesti, chemoterapiu však nepodávame. Žije relatívne kvalitný, plnohodnotný život, môže si skočiť na pivko, dať si dobré vínko, ale bude možno už po sto dňoch mŕtvy.

Ak niekto hovorí kategoricky o tom, že chemoterapia je zlá, dobre, v poriadku. Veď nikto ho nenúti, sme slobodní ľudia. Nikomu nebránim, aby išiel za alternatívnym liečiteľom. Ale je to škoda peňazí. Ponúkam istý variant, že v tom najťažšom prípade bude môcť pacient žiť o pol roka dlhšie. Možno sa stihne prebudiť a začne sa správať inak, inak nazerať na seba, na svet, neviem.

 

 

 Sú podľa vás teda všetky lieky určené na liečenie rakoviny opodstatnené?

Je pravda aj to, že existuje obrovský tlak na nasadzovanie liekov, ktoré nemajú veľký význam. Farma biznis potrebuje žiť. Prídu a začnú vám ponúkať „špičkový liek“, ktorý predĺži život o 6 týždňov alebo o 2 mesiace. Urobia o tom semináre, spojené s masívnou kampaňou – vymývaním mozgov. No a povedia, že je to štatisticky signifikantné. To však stojí za tri veci. A štát to stojí nehorázne peniaze. Keď takýto liek nepodáte, ako lekár sa vystavujete riziku až trestného stíhania. Dokonca vo vlastnej praxi som zažil, že nejaký mamľas z firmy prišiel za mnou ako za primárom, nech presvedčím svoju doktorku, aby tie „dobré“ lieky konečne začala podávať pacientom. Veľmi som sa musel ovládať, aby nepreletel cez zatvorené dvere.

Iné je, keď pacient má dostať to, čo potrebuje. Podľa mňa by sme mu mali ponúknuť a zabezpečiť dve línie štandardnej chemoterapie. Pri iných líniách je pomer „cena/výkon“ dosť úbohý. Nesmieme teda podliehať tlaku farmaceutických firiem a tváriť sa, že „toto“ urobí zázrak. Počas svojej praxe som pečiatku nijakej firmy na zadku nenosil. Veľa mojich kolegov sa však správa presne naopak.

Je tu tiež aspekt, o ktorom sa veľmi málo hovorí, resp. nehovorí vôbec. Je to situácia, keď pacient alebo jeho rodina naliehajú na lekára, aby liečbu podával. Ďalej a ďalej. Oni si to zaplatia. Za peniaze je podľa nich možné kúpiť všetko. Kúpiť si zdravie aj nesmrteľnosť. Proti veku a smrti nieto lieku. Ale oni majú pocit, že sa to za ich dukáty dá.

 

 Doktori z Univerzity v Heidelbergu píšu, že percento úmrtí na rakovinu ostáva rovnaké, alebo je dokonca ešte vyššie, ako bolo v roku 1950 alebo 1970, pričom na výskum liekov proti rakovine sa podarilo získať miliardu dolárov. Čo si o tom myslíte?

Ročne je na Slovensku zhruba 22 – 23 000 prípadov nových nádorových ochorení a ročne na ne zomrie zhruba 15 – 18 000 ľudí. Percentuálne

je to stále rovnaké. V absolútnych číslach sa tie nožnice otvárajú. Inými slovami, v istých skupinách chorôb, ak ich zachytíme skoro, je nádorové ochorenie vyliečiteľné. Keď budeme žonglovať s percentami, dostaneme sa možno na tú istú úroveň, ale keď budeme hovoriť v absolútnych číslach, zistíme, že takisto narástol počet vyliečených.

 

 Kritici sa odvolávajú práve na ten rozpor medzi absolútnymi a relatívnymi číslami, kritizujú skôr používanie tých relatívnych. Keď sa jeden pacient z dvoch vyliečil, už máme 50-percentnú úspešnosť a dá sa to nafúknuť.

Áno, toto sa nafúkne a potom to používajú ako bernú mincu, ale chýba tam kritický zdravý sedliacky rozum. Teraz vám poviem niečo úplne iné. Rakovina je vlastne extrémne zriedkavý jav. Denne v každom z nás vznikne minimálne stotisíc nádorových buniek. Ale koľko percent ľudí má rakovinu? Keby sme nemali efektívne systémy, ktoré tieto bunky zničia, resp. nedovolia im rásť, alebo ich dovedú niekde do slepej uličky, rakovinu dostane prakticky každý z nás, a to ešte dnes. Na rakovinu zomiera tretina populácie, na kardio-

vaskulárne choroby polovica. Preto tvrdím, že rakovina je extrémne zriedkavý jav. Podľa môjho názoru sa do výskumu rakoviny dávajú naozaj smiešne malé peniaze. Napríklad v porovnaní s tým, koľko sa dáva na zbrojenie.

 

 Možno skôr ako o peniazoch na výskum by sme sa mali baviť o nákladoch na liečbu jedného onkologického pacienta. Podľa našich zdrojov je to okolo 300 000 eur.

S tými 300 000 eurami nesúhlasím. Neviem si predstaviť bežného pacienta s nádorom, ktorý by stál také kvantum peňazí. Môžu byť výnimky, ale medián takýto nebude. Môj odhad, myslím si, že nadsadený, je okolo 100 000. Ale rozhodne nie takáto vysoká suma.

 

 Tieto čísla sú z Ameriky.

Amerika je na tom veľmi zle, čo sa tohto týka. Je to jediná vyspelá kapitalistická spoločnosť, kde je zdravotníctvo len a len v súkromných rukách. To je všetko. Takéto výsledky nikdy nemôžete získať z Nemecka, Švajčiarska, ani z Rakúska. Neoperoval by som s číslami z Ameriky v európskom a stredoeurópskom priestore.

 

 Podľa štúdie zverejnenej v Journal of Clinical Technology je celkový prínos chemoterapie na 5-ročnom prežití dospelých s rakovinou 2,3 percenta v Austrálii a 2,1 percenta v Spojených štátoch. Percentuálne zastúpenie pacientov, ktorí prežili aspoň 5 rokov, sa pri väčšine diagnóz pohybovalo okolo nuly, len pri rakovine semenníkov to bolo 37 a Hodgkinovej chorobe 40 percent. Pritom lekári považujú akýkoľvek liek s menším ako 30-percentným účinkom za placebo. Nie je v tom rozpor?

Tieto čísla poznám. Sú naozaj veľmi zlé. Poukazujú na našu odbornú bezmocnosť. Ale pri alternatívnych spôsoboch liečby sú výsledky ešte horšie. Čo sa týka tých chemosenzitívnych, som striktne za klasickú liečbu a garantujem, že 5 rokov mnohí z nich prežijú. Pri nechemosenzitívnych nádoroch dosiahneme pri kritériu 5 rokov rovnaké čísla ako pri prírodnom spôsobe liečenia. Ale ak zoberieme ako hranicu 2 roky prežitia, zistíme, že aj pri nechemosenzitívnych z veľkej časti dosiahneme 70-percentnú úspešnosť. A pri alternatívnom spôsobe dosiahneme možno 5 percent.

 

 Päťročné obdobie vychádza práve zo spomínanej štúdie…

Zatvárame oči pred jednou vecou, ktorú treba jasne povedať a zopakovať: rakovine nerozumieme. Nevieme, čo to je. Môžeme ju opísať, ale stále nevieme, prečo vznikla, ani čo to je. Keby nebola celá problematika tak nechutne sprofanovaná farma biznisom, už by bol možno na spadnutie objav skutočného lieku na nádorové ochorenia. Ale veľké objavy neprichádzali v žiare reflektorov, ani ohňostrojov, prichádzali v chudobe, v tichu a v kontemplácii.

 

 Medicína za posledných 40-50 rokov vníma fetiš útoku na nádor ako rozhodujúci. Objavujú sa teraz názory, že to nebude asi celkom správne. Nezameriavame sa na dôvod, prečo rakovina vzniká, liečime len jej symptóm. Nie je nádor už len alarmom organizmu a imunitného systému?

A poznáme zatiaľ inú možnosť? Serióznu, vedeckú? Myslím, že nastal obrovský odklon od základného výskumu, dostávame sa len k tomu aplikovanému, ktorému začína horieť pod zadkom. A pre onkológiu to platí dvojnásobne. Rakovina je čosi, čo sa dotkne každého tretieho z nás, a my o nej de facto nič nevieme. Nič. Publikujú sa tisíce strán o nádoroch, ale minimálne polovica z toho sú nezmysly. Zoberte si časopis Nature, považovaný za „svätý grál“ medzi odbornými časopismi. V časopise Nature je asi 50 percent lží alebo omylov. Výsledky pokusov, ktoré sa nikdy nikomu nepodarilo zopakovať.

 

 Ide o to, že nádor sa dá zachytiť až po 10 rokoch zhubného bujnenia. Trvá to teda nejakú dobu. Ale lekár vytvorí psychologický tlak na pacienta, že sa to musí okamžite riešiť, dať to preč operáciou, rádioterapiou, chemoterapiou. Je takýto tlak namieste?

Skúsme nechať pacienta bokom a pozrieť sa na to z pohľadu lekára. Príde za vami človek, ktorý zistí, že mu rástla v prsníku hrčka, je pravda, že rástla dlho. Každý, kto je edukovaný v onkológii, vie jednu vec: toto musí ísť čím skôr z tela preč. Pretože ak to necháte ďalej rásť a ešte to nezapustilo metastázy, veľmi rýchlo ich zapustí.

Ale existuje aj velikánska štúdia, ktorá porovnávala 120 000 žien v Spojených štátoch a 120 000 žien v škandinávskych krajinách. Možno ich bolo po 200 000, no ja som zachytil po 120 000. Americké ženy chodia na mamografiu raz za rok. Škandinávske chodia len raz za 2 – 5 rokov. Karcinóm prsníka sa u amerických žien vyskytol dva až trikrát častejšie ako v skupine škandinávskych žien. Interpretácia tejto štúdie je neuveriteľne krásna: Nádor tam vzniká aj vám, škandinávske dámy, ale keďže vy nechodíte tak často na prehliadky, neprídete na to (a ani onkológovia), lebo veľká časť nádorov medzitým sama zmizne. A sme zase pri koreni veci – úprimne povedané, vôbec tomu nerozumieme.

 

 

 Štúdia Report of Cancer z roku 1969 zverejnila, že existuje rozdiel v dĺžke života medzi liečenými a neliečenými pacientmi s rakovinou. Neliečení žili dlhšie.

Je to stará štúdia. Od roku 1969 sa významne rozvinula takzvaná podporná liečba. Chemoterapiu dokáže dať každý, kto si o tom „čosi prečítal“. Problémom sú následky chemoterapie. Tie už nevie riešiť každý. Podporná liečba v roku 1969 bola veľmi biedna. Neliečení pacienti žili dlhšie aj preto, lebo liečení častejšie zomierali na následky liečby. Hovorí sa tomu iatrogénne poškodenie (poškodenie spôsobené lekárom). Takých je, bohužiaľ, veľa. Ale iatrogénne poškodenie je možné riešiť, keď máte vybavenie, pomocou ktorého dokážete pacienta znova aj zachrániť.

 

 Správa doktorov Wrighta a Muellera prináša informáciu, že mamografia, ktorá má detegovať včasné zachytenie rakoviny prsníka, je z hľadiska funkčnosti dosť nespoľahlivá, a dokonca môže spôsobovať rakovinu, ktorú má odhaľovať. Títo dvaja vedci navrhli zrušiť dotácie na mamografiu.

Čiastočne s tým súhlasím. Mamografia by sa nemala vykonávať u žien, ktoré majú menej ako 40 rokov. Pretože dostávajú dávku žiarenia, ktorú vôbec nepotrebujú. Existujú aj iné možnosti vyšetrenia ako ultrazvuk a magnetická rezonancia. Pri vyšetreniach je potrebné postupovať od jednoduchšieho k zložitejšiemu. Pohľad na výsledky vyšetrení by mal byť komplexný.

 

 John McDougall z McDougall’s Health and Medical Center tvrdí, že rovnaké terapie, aké sa používali pred štyridsiatimi rokmi, sa používajú aj dnes. Existujú nejaké zásadne iné metódy?

Za 20 rokov som v podstate zaznamenal len dva – istým spôsobom kľúčové alebo prelomové – preparáty. Prvý z nich je rituximab, je to monoklonálna protilátka. Štúdie zaznamenali zlepšenie dlhodobého prežitia pacientov pri spolupodaní tohto lieku zo 60 na 80 percent. Druhý preparát, ktorý išiel veľmi rýchlo do klinického použitia, je blokátor tyrozínkinázy a vynikajúco funguje pri chronickej myeloidnej leukémii.

 

 Trochu osobná otázka: Ak by sa vás rakovina priamo týkala, prijali by ste chemoterapiu ako pacient alebo by ste ju odporúčali svojim najbližším?

Tento problém som už riešil. Mama mala karcinóm prsníka, otec mal karcinóm hrubého čreva. Jeden z najgeniálnejších liekov, ktorý niekto v onkológii vymyslel, a to prakticky už pred 50 alebo 60 rokmi, sa volá tamoxifén. Pôvodne bol vyvíjaný ako kontraceptívum. Používa sa v liečbe niektorých typov karcinómu prsníka a má len drobné nežiaduce účinky. Moja mama ho užívala tiež. Vzhľadom na jej vek a stav by som sa v jej prípade postavil jednoznačne proti akejkoľvek agresívnej chemoterapii. Otcovi bol nádor odstránený chirurgicky. Chemoterapiu nepotreboval. Ani jeden z mojich rodičov na rakovinu nezomrel.

Ale poďme k tým žijúcim najbližším. Ak by išlo o chemosenzitívne choroby, jednoznačne by som bol za to, aby takúto liečbu podstúpili. Pretože som sám takto liečil a vyliečil stovky, ak nie tisíce ľudí. Odoprenie tejto možnosti by som dokonca  považoval za vlastné zlyhanie. Čo sa týka mňa, tá otázka je ešte komplikovanejšia. Asi by to záležalo od toho, kto by mi tú liečbu podával. To je nesmierne dôležité. Ak by mi ju podával nejaký psychopat, ktorý je presvedčený, že je najväčší „pánboh“, asi by som odmietol. Ide aj o to, v akej atmosfére by sa to celé odohrávalo. Staral som sa o veľmi veľa pacientov, ktorých ostatní poslali preč, že majú zomrieť, vrátane mamy mojej svokry, ktorá mala zomrieť. Žila ešte viac ako dva roky, hoci jej dávali asi 6 týždňov života. Ďalšia pacientka z rodiny mala žiť mesiac. Aj po štyroch rokoch žije a má sa dobre. Tu kdesi je skryté to ťažko definovateľné umenie lekárskych vied.

 

 Výskum Dr. Tullia Simonciniho poukazuje na to, že za vznikom zhubných nádorov sa skrýva hubovitá pleseň kandida. Pri dlhodobom oslabení imunitného systému sa rozšíri po celom tele a spôsobuje zhubné nádory. Anglický emeritný profesor Gerry Potter sa zameriava na lieky, ktoré sú selektívne a voči zdravým tkanivám neškodné. Tvrdí, že rakovinové bunky obsahujú jedinečný enzým CYP1B1, a navrhuje, aby bol tento enzým aktivovaný prírodnými fytochemickými zlúčeninami, ktoré mali ľudia kedysi prirodzene obsiahnuté v strave. Čo hovoríte na tieto výskumy?

Vyzerá to na nejaké parametre vytrhnuté zo systému. Biologické systémy sú nesmierne komplikované, a keď narušíme metabolickú dráhu iba v jednej časti, nedokážeme predpovedať, čo sa stane s ostatnými metabolickými dráhami. Napríklad sa predpokladalo, že niektoré chlamýdie spôsobujú koronárne ochorenie vencovitých ciev srdca. Preto niektorí ľudia preventívne užívali azitromycín. Funguje to, až na to, že sa potom vytvárajú rezistentné kmene. Netvrdím, že to nie je pravda. Ale je to zase možno iba jedna z tisíc čiastkových právd.

 

 Ale v minulosti bolo menej rakoviny ako teraz, nie?

Skôr si myslím, že to súvisí so záťažou vonkajšieho prostredia. Inými slovami, počet a spektrum chemických látok v biosfére narastá. Je to vidieť aj na náraste astmatických či iných alergických ochorení, lebo imunitný systém nevie, čo má s toľkou záťažou urobiť. Nádorový proces môžu spustiť súčasne dve veci: normálne bunky mutujú rýchlejšie až za hranicu, spoza ktorej už niet návratu, a imunitný systém, ktorý by mal na ne dozerať, dáva menej pozor, lebo je oslabený. Je zaujatý niečím, čo je pre neho akútne dôležité a na potlačenie nádoru jednoducho nemá ani voľnú kapacitu, ani čas. Zároveň ľudia žijú v priemere dlhšie ako v minulosti. A imunitný dozor je vo vyššom veku menej efektívny, tiež starne. Čiže áno, počet nádorových ochorení celkovo narastá.

 

 Nie je pre farmaceutické firmy, o ktorých sme sa bavili na začiatku, výhodnejšie mať milióny pacientov, ktorých nevylieči nejaký lacný liek? Nie je motiváciou mať skôr chorých pacientov ako vyliečených?

Nie ste jediný, kto sa to pýta. Odpoveď znie: áno, je. Tu niet o čom diskutovať. Ale my ten lacný liek nemáme. O nádorových ochoreniach, o rakovinových bunkách sa vie príliš málo. Sú nesmierne heterogénne a tak veľmi podobné normálnym bunkám, že zatiaľ nikto nebol schopný nájsť nič, čo by zaberalo špecificky len proti nim. Z duchovného hľadiska, z tej vyššej pozície, môžeme namietať – nebolo nám to zatiaľ dovolené. Som o tom jednoznačne presvedčený. Ešte sme nedosiahli taký stav pokory, aby sme takéto riešenie dostali ako dar.

 

 Asi nám nie je dovolené fušovať Bohu do remesla.

Celý život som si kládol otázku: Dokedy mám pacienta liečiť? Nejdem už proti Božej vôli, keď to robím? V istom bode si však poviete: Už som urobil všetko, čo som mohol, viac už neviem. Ja, Pane, už neviem viacej urobiť, teraz je to na Tvojom rozhodnutí. Navyše, smrťou človeka sa z duchovného hľadiska preňho nič nekončí. Nikdy nebudem už mŕtvemu pod veko rakvy pchať hadičku, aby tam tiekla chemoterapia. Len preto, že na tom chcem buď zarobiť, alebo si sám sebe niečo dokazovať.

ZDIEĽAŤ