PREVRAT V NOVEMBRI 1989 RIADIL AJ KGB

Bývalý generálny tajomník ÚV KSČ Miloš Jakeš je aj vo svojom veku 93 rokov stále v dobrej kondícii. A stále je rozhodným obhajcom socialistického systému, ktorý považuje za najlepšie možné usporiadanie spoločnosti, ak má byť jej prioritou dôstojný život pre čo najširší okruh ľudí. Spolu s ním sme sa vrátili k niektorým zlomovým momentom socialistického Československa.

 

 

 

  Ako ste vnímali rok 1968 a pokus o vytvorenie „socializmu s ľudskou tvárou“?

Socializmus je založený na triednom prístupe a tento prístup sa v roku 1968 opúšťal. Čo to chcelo byť – „socializmus s ľudskou tvárou“? Buď máte socializmus, alebo kapitalizmus. Nič medzi tým neexistuje. Vážne nedostatky ako represie v 50. rokoch strana odsúdila. Ale snahy o vytvorenie nejakého nového socializmu museli nevyhnutne viesť ku krachu.

Treba si uvedomiť jedno: socializmus sme vtedy budovali v podmienkach studenej vojny. Takže všetko nemohlo byť normálne. Západ sa nás snažil zničiť. A preto kapitalistický svet tlieskal Dubčekovmu vedeniu. A potom prišli až také výkriky, ako keď vtedajší vedúci oddelenia obrany a bezpečnosti začal uvažovať, či by sme nemali vystúpiť z Varšavskej zmluvy. Vtedy už bolo jasné, kam chcú priviesť spoločnosť. Alebo tá nadradenosť, keď predstavitelia ústredného výboru odmietli ísť do Varšavy na rokovanie s našimi spojencami.

 

Nakoniec v auguste vojská Varšavskej zmluvy vstúpili do Československa. To bolo v poriadku?

Samozrejme, že som mal voči tomu pocitové výhrady ako takmer každý. Ale chápal som, že tie vojská sem nevstúpili preto, aby porazili socializmus. Naša hranica bola jediná hranica otvorená voči Západu. Všade inde boli sovietske vojská. A keby Dubček splnil sľuby, ktoré dal Brežnevovi v telefonických rozhovoroch, tie vojská by sem nikdy nevstúpili.

 

O aké sľuby išlo?

Kádrové zmeny vo vedení. Alebo poriadok v tlači. A neustúpili, ani keď boli vojská už za našimi hranicami. Všetko mohlo dopadnúť inak, keby vo vtedajšom vedení sedeli štátnici a nie ľudia, ktorým išlo predovšetkým o slávu, o obdiv ľudu. Ale „ľud“ boli hlavne novinári, ktorí ovplyvňovali verejnú mienku.

 

 

Ďalší pokus o reformovanie socializmu však prišiel v druhej polovici 80. rokov priamo z iniciatívy Sovietskeho zväzu ako perestrojka. Uznávate, že mala svoje opodstatnenie?

Opodstatnenie malo jedno: zachovať základy dovtedajšej politiky a odstraňovať nedostatky, ktoré tu boli. Ale perestrojka bola demontáž socializmu. S Gorbačovom so sa stretol niekoľkokrát a veľmi dobre sme si rozumeli. Páčil sa mi jeho demokratický prístup. Gorbačov prišiel s myšlienkou Európskeho domu, ktorej cieľom bolo zrovnať oba systémy, aby proti sebe nebojovali. Ale nezamýšľal sa nad tým, prečo ho kapitalisti tak chvália. Dokonca Gorbačovov poradca Šachnazarov vyhlásil, že Európsky dom musí byť vybudovaný aj za cenu, že sa vzdajú socializmu. Vodcovia kapitalistických štátov boli, samozrejme, prefíkaní a využili túto slabosť sovietskeho vedenia.

Gorbačov hľadal takú lacnú, ale nereálnu cestu. Na záver sa zišli generálni tajomníci všetkých socialistických krajín (u nás som už nebol generálnym tajomníkom ja, ale Karel Urbánek), aby zrušili Varšavskú zmluvu a RVHP. Nepovedali ani slovo o tom, že treba zrušiť aj NATO.

 

Naznačujete tým, že perestrojka bola riadená alebo ovplyvňovaná zo Západu?

Nedávno bol zverejnený prejav Ronalda Reagana z roku 1984 pred americkou rozviedkou. A Reagan si v tom prejave kládol otázku, ako zničiť Sovietsky zväz. Vojensky? To je príliš veľké riziko. Ekonomicky? Ťažko. ZSSR rastie dvakrát rýchlejšie ako USA. To hovoril Reagan. Takže jedine ideologicky. Reagan v spomínanom prejave vyzdvihol tri prednosti Sovietskeho zväzu: centrálne plánovanú ekonomiku, organizácie strany v každom meste, na každom pracovisku, a ľud, ktorý je ochotný uskromniť sa v mene riešenia problémov štátu. A u nás rôzni „tlčhubovia“ tvrdili, aká je sovietska ekonomika slabá.

 

Nie je pravda, že sme si prejedli budúcnosť, socialistická ekonomika už mlela z posledného a bolo len otázkou času, kedy sa zrúti?

To je totálna lož. To dnes všetko krachuje. Dnes žijeme 25 rokov čiastočne z toho, čo bolo vytvorené za socializmu. A väčšinu sme už prejedli. Miliardové hodnoty sme predávali zahraničným kapitalistom pod cenu pri stanovenom kurze 38 korún za dolár. Oficiálny kurz dolára bol 10 – 12 korún. Národné výbory rozpredali väčšinu objektov, ktoré si ľudia postavili svojpomocne v rámci akcie zet. Ponovembrová garnitúra prevzala republiku vo vynikajúcom stave v porovnaní s tým, v akom je dnes.

 

 

Ako ste vnímali udalosti v novembri 1989? Na jednej strane sa dnes hovorí o rôznych zákulisných hrách tajných služieb a zinscenovanom prevrate. Na druhej strane národ asi musel byť nespokojný, keď vyšiel do ulíc…

Po prvé, do ulíc nevyšiel národ, vyšla Praha. Až po generálnom štrajku, keď už bolo jasné, že dôjde k zmenám, sa ľudia pripojili. Ale mimo Prahy bol všade pokoj. Niečo sa dialo aj v Bratislave, ale inak nič podstatné.

No nezhody boli aj v samotnej strane. Nespokojenci bojovali za urýchlenie zmien a ich snaha smerovala k tomu, aby zbavili stranu postavenia, ktoré mala. Najväčšia chyba, ktorá sa v povojnovom období stala, bolo zapísanie vedúcej úlohy komunistickej strany a marxizmu-leninizmu do ústavy. Prečo by sme mali občanov viazať nejakou ideológiou a tým, že je tu niekto na veky určený byť pánom? To viedlo k nezdravým postojom v strane: nám sa nemôže nič stať, lebo máme v ústave vedúcu úlohu. Viedlo to k určitej pasivite.

 

Ale nejaké zmeny v štáte predsa len prebiehali.

Gorbačovova perestrojka vniesla do spoločnosti aj strany nepokoj a vzbudila neprimerané očakávania. Súčasne aktivizovala kritiky socializmu. Vo vedení došlo k zmenám. Gustáv Husák na odporúčanie niektorých členov vedenia opustil kvôli svojmu veku funkciu generálneho tajomníka, ďalej vykonával prezidentskú funkciu a zostal členom predsedníctva strany. Do uvoľnenej funkcie generálneho tajomníka zvolili mňa. Stalo sa tak na zasadnutí ÚV KSČ v novembri 1987. Na zasadaní som predniesol návrh programu československej prestavby, ktorý bol predtým prerokovaný a schválený predsedníctvom ÚV KSČ.

Na realizáciu tohto programu bolo prijatých viacero opatrení. Rozbehli sa práce na príprave zjazdu KSČ plánovaného na máj 1990. V tejto súvislosti sa pripravoval nový program strany a úprava stanov strany. Strana ešte pred prevratom predložila Národnému zhromaždeniu návrh vypustiť z ústavy článok týkajúci sa vedúcej úlohy a marxizmu-leninizmu. Návrh novej ústavy spracovaný pred prevratom to už neobsahoval. Ďalej prebiehali práce na príprave novej päťročnice s výhľadom na 20 rokov a nový program strany. Všetky tieto dokumenty mali byť prerokované na schôdzach strany, v národnej fronte a s občanmi. Výsledok diskusie mal byť využitý pre spracovanie konečnej verzie pre zjazd. Prebiehali aj práce na zrušení výjazdových doložiek, konalo sa významné zasadnutie ÚV KSČ k otázkam urýchlenia uplatňovania vedy a techniky, k ekologickej problematike, školstvu, k práci strany. Strana prijala dôležité rozhodnutia k ekonomickej reforme, ktorá mala byť spustená 1. januára 1990. Podľa nového zákona boli už zriadené národné podniky a zamestnanci si prvýkrát zvolili riaditeľa a rady pracovných kolektívov.

 

A ako presne došlo k prevratu?

Situáciu komplikovalo, že sovietska perestrojka aktivizovala aj opozičné sily v krajine a nespokojencov v strane. Tí sa domnievali, že napĺňanie programu postupuje pomaly a obviňovali z toho vedenie strany. Mali v pláne využiť na to predpokladané decembrové zasadnutie ÚV KSČ. Predstavu zverejnil na svojej stránke Rudolf Hegenbart, vedúci branno-bezpečnostného oddelenia, kooptovaný člen ÚV KSČ. Prišiel s plánom zmobilizovať Pražanov, aby sa zhromaždili okolo Pražského hradu v čase zasadania a požadovali odstúpenie predsedníctva strany. K tomu však nedošlo, pretože sa rozhodli využiť na tento cieľ oslavy výročia Medzinárodného dňa študentstva. Za aktívnej účasti príslušníkov ŠtB bol sprievod nasmerovaný na Národnú triedu, kde došlo k stretu s policajnými zložkami napriek tomu, že predsedníctvo ÚV KSČ pri prerokúvaní zabezpečenia osláv Medzinárodného dňa študentstva zdôraznilo, že k tomu nesmie dôjsť. Predsedníctvo konanie osláv prerokovalo a zdôraznilo, že v prípade problémov sa nesmie proti študentom policajne zasiahnuť. Organizátori osláv dali záruku, že priebeh osláv bude dôstojný, skutočnosť však bola iná.

Hegenbart, okrem iného člen Rady obrany štátu, a generál Lorenc, prvý námestník ministra vnútra a šéf štátnej bezpečnosti a ďalší sa rozhodli využiť zhromaždenie študentov na zvrhnutie straníckeho vedenia KSČ, smerovať v rozpore s plánom pochodu sprievod študentov na Národnú triedu a tam proti študentom zasiahnuť. Štátna bezpečnosť zinscenovala na Národnej triede smrť študenta Šmída, aby Pražania vyšli do ulíc protestovať. Problémom bolo, že vedenie strany nemohlo pomenovať vinníkov zásahu, čo vyvolalo protesty v celej krajine. Niektorí členovia ÚV KSČ v tejto rozjatrenej atmosfére požadovali zvolanie ÚV KSČ, ktorý sa konal 24. novembra. Výsledok je známy – prevrat v strane. Rezignovalo celé vedenie strany a zvolilo sa nové, ktoré odovzdalo moc opozícii a podporilo voľbu Havla za prezidenta. Na mimoriadnom zjazde v decembri 1989 toto nové vedenie odsúdilo činnosť strany a zaujalo kritický postoj k socializmu. Dôsledky porážky sú likvidácia socializmu a nástup kapitalizmu so všetkými negatívnymi dôsledkami pre väčšinu občanov. Zaujímavé je, že v septembri 1989 sa v hoteli Paríž v Prahe konalo stretnutie s veľvyslancami krajín NATO, ktorého sa zúčastnil Hegenbart, Lorenc a Lenárt bez toho, aby o jeho priebehu informovali vedenie strany. Osobne som sa o stretnutí dozvedel v novembrových dňoch, obsah nepoznám doteraz. Tvrdenie Hegenbarta, že som bol informovaný, je lož.

 

Vravíte, že jedným z osnovateľov udalostí v novembri 1989 bol aj Rudolf Hegenbart. Ten to však rázne odmieta, tvrdí, že v ten deň ho zámerne odviezli mimo Prahy. Zároveň však vraví, že akcia bola pripravená, štáby západných médií rozostavané, a tak divadlo na Národnej triede mohlo začať. Hegenbart vraví, že mocenský boj sa vtedy odohrával predovšetkým v podzemí Prahy, kde boli hybnou silou ambiciózni zväzáci s kontaktmi na Západ. Kto teda vydal pokyn na zásah na Národnej triede?

Vo vašej otázke je aj odpoveď. Ako uvádzate, Hegenbart bol zámerne odvezený mimo Prahy. Prečo asi? Aby mal alibi. Súhlasím, že súčasťou snáh zmeniť vedenie strany bol aj predseda SZM Mohorita. Kto dal priamo rozkaz – ak bol vydaný, mi nie je známe. Parlamentná komisia to nezistila. Jej išlo predovšetkým o to, aby oznámila národu, že išlo o vystúpenie ľudu, o prejav jeho nesúhlasu s vládnutím komunistickej strany a zakrylo sa, že celý zásah bol cielene organizovaný tak, ako potvrdil hlavný aktér – mŕtvy študent Živčák alias Růžička, príslušník ŠtB. Je isté, že svoj záujem mali aj zahraničné rozviedky vrátane KGB.

 

Toto je mimoriadne zaujímavý moment. Existujú materiály, v ktorých sa spomína vôľa Moskvy, aby sa prevrat uskutočnil a vedenie sa vymenilo. Aký bol podľa vás dôvod na riadenie týchto udalostí prostredníctvom KGB?

Okolo 22. novembra bola po vládnej línii zaslaná informácia z Moskvy konštatujúca, že československé vedenie nemá dôveru, je potrebné vybrať nové, a ak takíto ľudia v strane nie sú, vybrať niekoho, kto ju má. Ďalej bolo zdôraznené, že ZSSR má dostatok síl, aby znemožnil prípadné nasadenie armády proti protestujúcim občanom. Keď to na sovietskom veľvyslanectve oznámili podpredsedovi vlády ČSSR Obzinovi, bol zdrvený a konštatoval, že je koniec socializmu.

 

Nie je to vlastne hrôzostrašné zistenie? Hrôzostrašné v tom, že osud našej krajiny určil KGB s mediálnou podporou Západu? Toto ste mali na mysli vo vašom legendárnom a častokrát zosmiešňovanom výroku, že sa cítite osamotený ako kôl v plote?

Výrok ako kôl v plote sa netýkal pocitu osamelosti, tú som necítil. Týkal sa vzťahu vedenia strany a členov strany. Jednoducho sa nemožno spoliehať, že vedenie môže všetko zariadiť. Rozhodnúť môže, ale splniť uznesenie nemožno bez aktívnej účasti členov. Teda bol to apel na aktivitu členov i občanov, ktorí rozhodnú o konečnom výsledku. Miestne problémy musia riešiť základné organizácie strany a samospráva.

 

Ako ste vy osobne prežívali udalosti 17. novembra?

Najprv som nič netušil. Lorenc mi volal asi o siedmej alebo ôsmej večer: „Súdruh Jakeš, demonštrácia skončila, boli tu nejaké potýčky, ale všetko je v poriadku, odchádzam do Bratislavy.“ Ale potom mi naraz začali chodiť iné správy, tak som začal zisťovať, čo sa to vlastne stalo. Volal som Jaroslavovi Prokopcovi (českému ministrovi zdravotníctva), nech mi povie, ako je to s tými zranenými ľuďmi, ktorých sú vraj plné nemocnice. A Prokopec hovorí: „Pozri sa, nejakí zranení tam boli, ale oni majú všade po nemocniciach pozorovateľov a každého, kto bol ošetrený, hlásia ako niekoho, kto bol zranený na tej demonštrácii.“

Tak som hneď na druhý deň ráno dal pokyn zvolať na večer predsedníctvo. A na predsedníctve nám Lorenc do očí klamal. Nepriznal sa, kto to zorganizoval. Preto sme nemohli na situáciu reagovať hneď. Ale reagovali vzbúrenci, ktorí mali na svojej strane niektorých členov ústredného výboru. Reagovali zvolaním ústredného výboru. Ten sa zišiel, vedenie strany rezignovalo, boli zvolení iní a odovzdávanie moci sa rozbehlo.

 

Chcela skupina okolo Hegenbarta a Lorenca pôvodne zachovať socializmus?

Samozrejme, že chceli. Chceli byť pri moci, viesť stranu a vytiahnuť opatrenia, ktoré sa pripravovali, akoby to bola ich zásluha. Potom však vstúpili do hry ľudia podporovaní zo Západu. Z celého priebehu prevratov v socialistických krajinách vo východnej Európe je zrejmé, že išlo vždy o rovnaký postup. Po prvé sa našiel niekto z vedúcich činiteľov, kto s podporou Gorbačovových ľudí organizoval rozloženie vedenia strany a jeho zvrhnutie. Prevrat v strane bol základnou podmienkou prevratu v štáte, zamatového odovzdania moci a následných zmien. Oslabenie strany dokončil mimoriadny zjazd KSČ, ktorý tiež vylúčil bývalých členov vedenia, zvolil Ladislava Adamca za predsedu strany a Vasila Mohoritu za generálneho tajomníka ÚV KSČ. Po tomto zjazde a zvolení Havla za prezidenta sa strana začala rozpadať, státisíce členov z nej vystúpilo, a tí, ktorí zostali verní, sa stali predmetom útokov silnejúceho antikomunizmu. Priestor na to vytvorili dva zákony: Zákon o protiprávnosti a zločinnosti komunistického režimu a Lustračný zákon. Oba zákony sú v príkrom rozpore s ľudskými právami. Hon na komunistov mal zelenú a dvere ku kapitalizmu otvorené cestou privatizácie a reštitúcie. Tento scenár sa uplatnil vo všetkých európskych socialistických krajinách.

 

 

Obdobiu socializmu sa dnes vyčíta, že sa nedodržiavali ľudské práva, nebola sloboda slova, v kultúre i médiách panovala cenzúra. Napríklad náš časopis je mimoriadne kritický voči súčasnému politickému systému, zahraničnej politike USA a vedú sa proti nemu isté útoky, ale vychádzame. Nedokážem si predstaviť, že by za socializmu podobne legálne vychádzal časopis, ktorý by otvorene kritizoval vtedajší systém a politiku Sovietskeho zväzu. Ako to vnímate? Máme dnes viac slobody ako vtedy?

Nie je to také jednoduché. Cieľom kapitalizmu bolo sťažiť podmienky fungovania socializmu, zastaviť ho a zlikvidovať. A to bolo spojené s obrovskou propagandistickou činnosťou voči nám. Takže sme boli vo vojne s kapitalizmom. A počas vojny to tak býva, že ten, koho napádajú, sa bráni. A chce vylúčiť možnosť, aby bol jeho režim zvrhnutý. Preto sa snaží zastaviť podvratné tendencie, aby mal pokoj na to hlavné – pretvorenie spoločnosti. Mali sme zákon na ochranu republiky, ale taký zákon bol aj za prvej Československej republiky, vtedy za jeho porušenie zatvárali komunistov. Kapitalizmus mal svojich kritikov a opozíciu, ale nikdy nečelil snahe zlikvidovať ho.

Za daných okolností sme tieto opatrenia museli mať. Otázka je, či boli vždy využívané rozumne. Ten boj proti nám sme museli obmedziť a potlačiť. Aj administratívne. Nikdy sme nepovedali, že v procese budovania socializmu tu bude nejaká absolútna sloboda, ale jasne sme povedali, že tu bude diktatúra proletariátu. A nie demokracia. Samozrejme, že sa tie pomery postupne uvoľňovali tam, kde to bolo možné. S cirkvou sme napríklad mali najprv konflikty a potom to ustalo.

Minule ma pozvali na jedno diskusné stretnutie, že tam budem mať oponenta a budem prekvapený. Prídem tam, nejaký zarastený chlapík sa mi predstavil: „Ja som Čuňas.“ Hovorím: „Ja vás nepoznám a nikdy som o vás ani nepočul.“ A tým som ho strašne urazil, lebo to bol čelný predstaviteľ avantgardnej skupiny Plastic People. Oni si hádam mysleli, že ich na každom predsedníctve riešime. Začal mi vyčítať, že bol zavretý. Hovorím: „Pozrite sa, to by som musel najprv vidieť váš súdny spis, takto môžem ťažko reagovať. Ale poviem vám jedno: vy ste si z vlastnej vôle vybrali svoju cestu, tak ste museli očakávať aj následky. Ale tie státisíce ľudí, ktoré po privatizácii vyhodili z práce, voľbu nemali.“

 

Ako vnímate súčasné tendencie posúvania NATO k ruským hraniciam, navyše za okolností, keď je aj Slovensko vystavené tlaku na prijatie vojsk NATO a budovanie základní? Ešte v roku 1991 vtedajší generálny tajomník NATO Manfred Wörner prehlásil, že ak sa zjednotí Nemecko, NATO sa nebude rozširovať.

To nemožno pripustiť, odmietam to. Ide o politiku vnútenú Európe. Pánom v NATO sú USA, ako z hľadiska vojenského, tak politického. Vytýkajú Gorbačovovi, že pri zrušení Varšavskej zmluvy nepožadoval zrušenie NATO. Stal sa opak. Po porážke socializmu v európskych krajinách sa všetky okrem Ruska, Ukrajiny, Bieloruska a bývalej Juhoslávie stali členmi NATO. Je potrebné usilovať o zrušenie NATO, ktoré obhajuje záujmy USA usilujúce o svetovládu. Práve Rusko je prekážkou k dosiahnutiu týchto cieľov Spojených štátov.

ZDIEĽAŤ