PRAVDA A LŽI O AMNESTIÁCH A ÚNOSE

Štvrtok 30. marca 2017 sa nepochybne zapíše do slovenských dejín. V tento deň poslanci parlamentu 124 hlasmi odobrili koaličný návrh, ktorý má smerovať k zrušeniu amnestií Vladimíra Mečiara. Jedni plesajú, iní neveriacky krútia hlavou – podľa nich sa týmto bezprecedentným aktom Slovensko vystavilo katastrofe, ktorá môže znamenať definitívny zánik právneho štátu s nedozernými následkami. Súboj politickej moci a neviditeľných síl za kulisami už od roku 1989 oberá drvivú väčšinu ľudí o všetko, čo sa budovalo a obhospodarovalo po celé generácie. Práve v tento deň popoludní sa zhovárame s advokátom JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, ktorému dal Európsky súd pre ľudské práva v roku 2008 za pravdu s verdiktom, že zrušením amnestií by sa zrušil aj princíp právnej istoty. Doktor Hlbočan sa ako jeden zo špičkových slovenských právnikov venoval zavlečeniu Michala Kováča mladšieho, kauze Technopol, ale aj prípadu Róberta Remiáša, o ktorom tvrdí, že to rozhodne nebola vražda. Podľa neho je totiž mnohé celkom inak, ako sa už temer dve dekády predstiera verejnosti.

 

 

  Na verejnosti sa stále intenzívne riešia amnestie udelené Vladimírom Mečiarom, ktoré už boli na pretrase osemkrát. Čo je podľa vás dôvodom, že dnes sú opäť takou mimoriadne frekventovanou témou, ktorá rezonuje v spoločnosti?

Môj osobný dojem z celej tejto situácie je taký, ako by sa hľadala téma, ktorá by možno prekryla nejakú budúcu alebo už rezonujúce témy. Treba povedať, že amnestia, ktorú vyhlásil pán Mečiar na skutok, sa týkala všetkých občanov Slovenskej republiky, teda ide o rozhodnutie, ktorým sa amnestoval konkrétny skutok. A dôsledok takéhoto rozhodnutia, ktorý sa uverejňuje v Zbierke zákonov, je ten, že zanikla trestnosť tohto skutku. To znamená, že trestnosť tohto skutku nie je možné obnoviť. Napriek tomu sa našla skupina ústavných právnikov v počte 26, ktorí vraj tvrdia, že je to možné – ale táto 26-členná skupina údajných expertov na ústavné právo stojí proti ústavným právnikom celého sveta, a iste sú medzi nimi veľké kapacity, ktorí takúto možnosť nepripúšťajú.

 

  Po filme Únos, ktorý podprahovo aj vedome atakuje emócie divákov alebo respondentov, sa spoločnosť darí polarizovať a uviesť opäť do hlbokého vnútorného konfliktu. Zvlášť mladých ľudí presviedčajú, že sa stávajú súčasťou obrovskej vnútornej katarzie, očisty spoločnosti. V Nitre študentská iniciatíva vystavila pred nákupným centrom auto, ktoré má pripomínať udalosť z apríla roku 1996. Vtedy za tragických okolností zhorelo auto Róberta Remiáša a táto dramatická okolnosť sa de facto stala symbolom doby, ktorú opozícia označuje ako obdobie despotického mečiarizmu.

Čo sa týka tohto takzvaného symbolu, treba povedať, že na túto udalosť nikdy nebola vyhlásená amnestia. Táto udalosť sa štandardne vyšetrovala a treba povedať, že zo záverov tohto vyšetrovania vyplynulo, že išlo o nešťastnú udalosť – nejde o žiadnu vraždu, ako sa to podsúva verejnosti. Ale to, čo ste povedali, v zásade potvrdzuje moje úvahy o tom, že zrušenie amnestií, ktoré vyhlásil zastupujúci prezident pán Mečiar, sa presadzuje pod rúškom toho, že sa vraj ich zrušením vyšetrí nejaká údajná vražda. Treba povedať, že prvýkrát túto amnestiu zrušil zastupujúci predseda vlády Dzurinda, ktorý ju dokonca zrušil bez toho, aby mal poverenie vlády na výkon funkcie prezidenta. Podľa ústavy je na to potrebné osobitné uznesenie vlády, ktorým ho vláda touto funkciou poveruje. A v súvislosti so zrušením tejto amnestie Dzurindom prebiehal rad sporov na Ústavnom súde, ale aj na Európskom súde pre ľudské práva, a konkrétne Európsky súd pre ľudské práva v konaní Lexa proti Slovenskej republike, číslo konania 54334/00, konštatoval, že stíhanie pána Lexu v tejto veci bolo nezákonné a nezákonne na neho bola uvalená aj väzba. Európsky súd pre ľudské práva konštatoval aj to, že zrušiť vyhlásenú amnestiu nie je možné, dokonca svoje rozhodnutie oprel o uznesenie vyšetrovateľa, ktorý zastavil trestné stíhanie v tejto veci ešte 18. septembra 1999 s tým, že išlo o rozhodnutie res iudicata, čo znamená, že išlo o vec rozhodnutú. Z toho dôvodu – keďže aj v súčasnom období sa hovorí o zrušení amnestie –, nehovoriac o tom, že ide o retroaktívny akt, sa porušujú základné princípy právneho štátu. Týmto sa porušuje ústavný zákon, expressis verbis: porušuje ústava ako taká a nepochybne neoprávnene a neprípustne zasahuje do súdnej moci, lebo je vylúčené, aby ste ústavným zákonom zrušili rozhodnutia súdov, ktoré sú právoplatné a vykonateľné. A už vôbec to nemôže urobiť Národná rada svojím uznesením.

 

  Kedy došlo k najväčšiemu vyhroteniu konfliktu Mečiar verzus Kováč?

Myslím si, že k tomu okrem iného zrejme prispela i kauza Technopolu, a. s., a po zavlečení Kováča ml. do Rakúska začal pán prezident Kováč obviňovať službu, ktorej riaditeľom bol pán Lexa, a v tom čase bol predsedom vlády pán Mečiar. Stále to vidím aj v kauze Technopolu, lebo v podstate sa v nej údajne preukázalo to, že priamo pán prezident Kováč sa prihováral u generálneho riaditeľa Technopolu za to, aby finančné prostriedky – išlo o 2,3 milióna amerických dolárov, uvoľnili bez náležitého krytia tovarom a zabezpečenia proti tomu, aby sa nestratili. Toto možno označiť za zneužívanie postavenia vysokého ústavného činiteľa, a vôbec aj tie milosti, ktoré udeľoval prezident v kauze Techopol, sú za hranicou právomoci, ktorá vyplývala z ústavy. Možno ich označiť za surové zneužitie oprávnenia prezidenta, ktoré mu umožňovala ústava. V kauze Technopol udelil pán prezident Kováč sedem milostí – a milosti rozdával ako karty v mariáši. Totiž udeliť milosť nevinnému človeku nie je možné. Pán prezident Kováč povedal, že udelil milosť svojmu synovi ako nevinnému, aby mohol dostať cestovný pas. Toto je absolútne vylúčené a je to proti zmyslu milosti. Individuálna milosť spočíva v tom, že musí byť preukázané, že ten človek, ktorý ju získava, sa dopustil nejakého protiprávneho konania – najmä trestného činu. Za ďalšie priznáva, že sa ho dopustil, že to ľutuje a má nejaké rodinné, zdravotné alebo iné výnimočné okolnosti, ktoré ho vedú k tomu, aby požiadal prezidenta republiky o udelenie milosti. Samozrejme, na to je potrebná žiadosť a o takejto žiadosti potom rozhodoval prezident republiky. Z týchto dôvodov je milosť udelená mladému Kováčovi jeho otcom ako prezidentom republiky – tak ako ju odôvodňoval – absolútne neplatné rozhodnutie. Obchádza zmysel milosti, pričom nikto z verejnosti si nepovšimol, že takýto akt je v zásade absolútne neplatný. Treba povedať, že som na to upozorňoval v čase, keď som obhajoval pána Lexu a vyjadroval som sa pred novinármi, že mladý Michal Kováč je vinný v kauze Technopol, a to preto, lebo jeho otec ho omilostil. A keďže omilostiť môžete len osobu, ktorá je vinná a dopustila sa trestného činu – a on mu túto milosť udelil, uznal a vlastne rozhodol, že je vinným z tohto ťažkého podvodu na Technopole. To, že on odôvodňoval milosť nejakým vydaním pasu, je len účelové. To je len odvádzanie pozornosti od podstaty veci, pretože sám prezident Kováč si musel uvedomovať, že tento skutok sa stal, pretože on udelil aj ďalšie milosti – a to spolu sedem milostí osobám, ktoré do tohto boli zapletené. Spĺňalo to ten cieľ, že sa na Slovensku voči týmto osobám zastavilo trestné stíhanie. Tým sa znemožnilo, aby Technopol v trestnom konaní uplatňoval náhradu škody voči konkrétnym fyzickým osobám a v zásade sa zastavilo trestné stíhanie pre podvod voči Technopolu. Tým zostala Technopolu len možnosť podať žalobu voči obchodnej spoločnosti, ktorej spoločníkmi boli osoby s udelenou milosťou od prezidenta republiky v kauze Technopol, a vymáhať vzniknutú škodu len od tejto spoločnosti, ktorá bola vlastne nemajetná. Z osobného, súkromného majetku týchto osôb by ste čo-to mohli dobyť. Mladý Kováč mal vraj rodinný dom, Kočner tiež nebol človek, ktorý by bol bez peňazí a majetku a takisto tie ďalšie dve osoby Syč-Milý, ako i Krylov iste mali nejaký majetok, aj nejaký občan z Holandska a jedna žena, ktorí v tejto veci tiež dostali milosť. Takto by bolo možné v trestnom konaní dosiahnuť aspoň čiastočné vymáhanie škody. Toto sa absolútne zmarilo a osoby, ktoré sa dopustili podvodu proti Technopolu, sa takto zbavili aj trestno-právnej zodpovednosti. Okrem iného Kováč ml. po získaní pasu na základe „milosti“ nikdy nebol v Nemecku na výsluchu alebo pred súdom.

 

 

  Tých problémových skutočností medzi Mečiarom a Kováčom bolo už predtým viacero.

Myslím si, že aj kauza Technopol mala okrem iných vplyv na vzťahy. Keď som vnímal politické dianie, v danom čase v zásade aj kauza Technopol a všetky ďalšie politické udalosti a vzťahy prezidenta, vlády, opozície možno hodnotiť tak, že opozícia si okolo prezidenta ďalšími udalosťami vytvorila akoby druhé mocenské centrum, ktorým potom útočila na vládu.

 

  Na Slovensku sa už z toho stáva tradícia.

Tá prestrelka aj dnes prebieha za podobných okolností ako v minulosti, keď pán prezident Kováč bránil svojho syna a snažil sa ho vytiahnuť z kauzy Technopolu. Pridal sa k opozícii, a to vyvolalo pnutie, lebo sa narušila rovnováha ústavných funkcií. Položil som si napríklad otázku, čo by sa stalo a aké by boli vzťahy, keby prezident Kováč neurobil to, čo urobil – že najprv tvrdil, že Michal Kováč, na ktorého je vydaný medzinárodný zatykač, nie je jeho syn. To bola jeho prvá reakcia na informáciu o tom, že je takýto medzinárodný zatykač. Potom neskôr povedal áno, je to môj syn, ale on je nevinný. To bola druhá reakcia. A potom sa robili kroky ako udeľovanie siedmich milostí a odvádzanie pozornosti od tejto kauzy, ako aj snaha zastaviť trestné stíhanie, samozrejme, s cieľom zamedziť vyšetreniu okolností okolo tejto veci, ale aj vymáhanie škody od konkrétnych osôb, ktoré niesli trestnú zodpovednosť za tento skutok. Dnes sa verejnosti podsúva obyčajná tragická dopravná nehoda, ktorá sa vydáva za údajnú vraždu, čo nie je pravda ako dôvod na zrušenie amnestií. Okrem iného, na túto udalosť sa nikdy nevzťahovala amnestia vyhlásená pánom Mečiarom.

Pozrime sa na to ešte z inej strany. Jedným z častých argumentov je, že Mečiarove amnestie predstavujú porušenie Článku 18 Deklarácie OSN, ktorú prijalo valné zhromaždenie OSN Rezolúciou 47/133 dňa 18. decembra 1992. Podľa toho sa stanovuje, že osoby podozrivé zo spáchania trestných činov spočívajúcich v protiprávnom obmedzení osobnej slobody predstaviteľmi štátnej moci alebo osobami, ktoré konajú v mene alebo v súčinnosti s predstaviteľmi štátnej moci, nemajú podliehať udeleniu amnestie alebo podobným inštitútom, ktoré by mohli mať vplyv na neprípustnosť trestného stíhania alebo uloženie trestu.

Táto rezolúcia bola predmetom argumentácie Slovenskej republiky na Štrasburskom súde, kde tento argument uznaný nebol. V rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu sa to aj na strane 14 uvádza. Treba pripomenúť, že v čase údajného zavlečenia Kováča ml. do Rakúska nebola Slovenská republika signatárom Rezolúcie č. 47/133 a Slovenská republika k nej pristúpila podstatne neskôr – myslím, až po vyhlásených amnestiách na skutok zavlečenia. Táto rezolúcia okrem iného zaväzuje štáty, ktoré k nej pristúpili, len do budúcna, a nie spätne. Preto aj odvolanie sa na túto rezolúciu v uznesení Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestií je účelové, lebo táto rezolúcia sa na vyhlásené amnestie na skutok zavlečenia vôbec nevzťahuje. Táto rezolúcia platí pre Slovenskú republiku odvtedy, keď k nej pristúpila, čo bolo oveľa neskôr, ako sa takzvané zavlečenie Kováča ml. malo stať. Teda Slovenská republika je touto rezolúciu viazaná len do budúcna. V tomto dokumente sa výsledne uvádza, že štáty, ktoré k nej pristúpia, sú ňou viazané len do budúcnosti, teda od pristúpenia dopredu, a nie aj spätne. To znamená, že odvolanie sa na ňu sa nachádza aj v rozhodnutí Štrasburského súdu pre ľudské práva v kauze Lexa proti Slovenskej republike. Ani tento súd na toto neprihliadol a ani sám nejudikoval, že by sa takáto rezolúcia mala na takúto záležitosť vzťahovať. Treba povedať, že po nástupe vlády pána Dzurindu hneď niekoľko ústavných „tiežexpertov“ vyhlásilo, že zastupujúci prezident Dzurinda je oprávnený a túto amnestiu môže zrušiť. Pamätám si, ako v médiách rezonovalo, že pán Dzurinda stojí pred veľmi závažným rozhodnutím, a to pred podpisom zrušenia amnestií. Samozrejme, aj takéto rozhodnutie o zrušení amnestií bolo nezmyslom. Stretol som sa v tom čase s človekom, od ktorého ako od profesora trestného práva žiadali z Úradu vlády jeho odborné stanovisko. A on ako profesor trestného práva napísal, že vraj je to možné. S  týmto človekom som sedel v orgánoch advokácie, v disciplinárnej komisii, bol členom môjho senátu, keď som predsedal jednému z disciplinárnych senátov Slovenskej advokácie. Keď som sa tento jeho právny názor dozvedel, vyčítal som mu: „Vlado, toto predsa nie je možné pripustiť. Veď ty ako profesor trestného práva si musíš uvedomiť, že amnestia má právne dôsledky, že zaniká trestnosť skutku, na ktorý bola amnestia vyhlásená.“ On mi to komentoval: „Žiadali ma z Úradu vlády, mám tam zamestnanú dcéru. Keby som im to nedal, hádam ju odtiaľ vyhodia. Tak som to takto napísal.“ Tu vidíte, ako sa získavali expertné názory.

 

  A môžeme vedieť to meno?

Áno. Nebohý pán profesor Matern. Voľakedy bol vojenským sudcom. Ani v súčasnom období to mnohí ústavní experti, ktorí hovoria, že je to možné, nerobia s úplným presvedčením, ale možno je to niečo za niečo. Položil som si otázku, prečo neboli zrušené všetky milosti v kauze podvodu proti Technopolu, ktorých bolo sedem. Domnievam sa, že tieto omilostené osoby veľa vedia. A myslím si, že by začali rozprávať, ak by došlo k zrušeniu im udelených milostí prezidentom Kováčom. Nie je tu zrejme záujem, aby sa im zrušením milosti, ktoré dostali, rozviazal jazyk. Tieto osoby by možno vedeli označiť i súčasných činovníkov podieľajúcich sa na mnohých veciach, ako sa napríklad obviňovala informačná služba z toho zavlečenia a pod. Pri vyšetrovaní vyšli najavo také skutočnosti, ktoré sa diali po zavlečení Kováča ml., že prezident Kováč v Prezidentskom paláci skutočne obchodoval s milosťami. Veď prezident Kováč dal zaplatiť týmto osobám za udelené milosti finančnú čiastku za zastavenie trestného stíhania jeho syna v Nemecku, resp. na zloženie kaucie. Tí, ktorí ich dostali, sa zložili na kauciu do Nemecka. Tá slúžila na zastavenie trestného stíhania v kauze ťažkého podvodu na Technopole, vedenom aj voči jeho synovi Kováčovi ml., ktorý sa za tieto peniaze vykúpil. Za milosti, ktoré udelil okrem svojho syna aj ďalším piatim osobám, sa tieto osoby na žiadosť prezidenta Kováča museli poskladať a dať finančné prostriedky nie na zaplatenie kaucie, ale zaplatenie výšky finančnej čiastky za zastavenie trestného stíhania v Nemecku proti mladému Kováčovi za podvod voči Technopolu. A toto sa dialo v Prezidentskom paláci v čase, keď bolo na programe dňa zriadenie funkcie špeciálnej prokuratúry ako špeciálneho orgánu na boj s korupciou. Keď sa preverovali okolnosti vyšetrovania tzv. zavlečenia Kováča ml. do Rakúska, vysvitlo, že aj s výpoveďou Fegyveresa sa obchodovalo. Tohto údajného svedka doviezol v kufri svojho auta do súkromnej rezidencie pána prezidenta Kováča advokát Havlát s pánom Kočnerom, a to tak, aby to nezistila ani jeho ochranka. Keď z kufra auta vystúpil, mal na hlave nejakú vetrovku, aby ho niekto z ochranky nespoznal. Keď vošiel do rezidencie pána prezidenta Kováča za prítomnosti pána Havláta a pána Kočnera, pán Fegyveres sa rozprával s pánom prezidentom cez pootvorené dvere s matným sklom. Takže na jednej strane dverí sedel pán prezident a na druhej strane dverí pán Fegyveres, cez pootvorené dvere sa rozprávali a dohodli sa, že pán Fegyveres pôjde vypovedať vyšetrovateľovi Vačokovi, kde označí službu, ktorá sa na tom podieľala. Za to mu bolo prisľúbené udelenie milosti a 500000 rakúskych šilingov s tým, že opustí Slovensko, do troch mesiacov padne vláda pána Mečiara a po návrate ešte získa aj nejakú funkciu v SIS. Pán prezident potom volal vyšetrovateľa Vačoka, ktorý si Fegyveresa vyzdvihol, vypočul ho a odviezol do mesta. Fegyveres vyšetrovateľovi v aute uviedol, že opustí Slovensko. Potom mu v odchode do zahraničia pomáhali viacerí poslanci, keď vlastne splnil úlohu trójskeho koňa, t. j. vypovedal pred vyšetrovateľom Vačokom, ale zúčastnil sa aj výsluchu na súde v Rakúsku, ktorý rozhodoval vo veci vydania Kováča ml. do Nemecka na základe medzinárodného zatykača. Pán Fegyveres dostal 500000 rakúskych šilingov a tieto si pred odchodom do zahraničia podelil s Robertom Remiášom. Keď sa Fegyveres dostal do zahraničia, už sa v zásade nenaplnilo to, čo mu prezident republiky povedal – že dáva tri mesiace tomu, aby padla vláda Mečiara. A on tam bol ako vrabec na konári, sľubovali mu, že mu tam vybavia politický azyl. Keď sa Švajčiari dozvedeli, že sa mal vraj podieľať na nejakom trestnom čine, poslali ho kadeľahšie. Existuje dokonca list, ktorý dostal prezident Kováč od Fegyveresa. Oznamoval prezidentovi, že sa vráti a odvolá svedectvo korunného svedka. Keď sa to na Slovensku dozvedeli, rýchlo bežali všetko hasiť, lebo mali zlatého slávika v klietke ako prostriedok politického boja. Poslanec Kňažko a advokát Havlát boli vo Švajčiarsku vybavovať, presťahovali ho do francúzskeho kantónu Švajčiarska, a tam mu vybavili nejaký status, aby sa tam mohol legálne zdržovať, lebo v tom čase museli existovať na takýto pobyt víza.

 

 

  A kde sa ten list nachádza?

Pýtal som sa pána prezidenta Kováča na jednom z výsluchov, či dostal takýto list. Potvrdil mi, že ho dostal, na čo som sa ho spýtal, prečo ho neodovzdal polícii? Odpovedal, že to nepovažoval za potrebné. Tiež som sa pýtal, či ten list má – uviedol, že nevie, ale keď ho nájde, poskytne ho polícii. Doteraz sa hľadá a doteraz ho nikto neodovzdal. A obsah toho listu komentoval iný svedok, ktorý ho doručil prezidentovi Kováčovi. Fegyveres mu povedal, čo v tom liste je: že chce ísť odvolať svoju výpoveď.

 

  Vieme, kto to bol ten svedok?

To je jeden z tých odtajnených, Lauko, ak si dobre pamätám. To meno nie je také dôležité, ale je dôležité, že prezident pripustil doručenie tohto listu. Povedal mi, že ho bude hľadať a poskytne ho polícii. Nikdy ho neposkytol. Neskôr sa verejnosti podsúvalo, že nemecké orgány zastavili trestné stíhanie Kováča ml., dokonca, že ho oslobodili spod podvodu na Technopole. Ale pravda je taká, že podľa nemeckého trestného práva je zrejme možné zaplatiť a vykúpiť sa z trestného stíhania, čo však neznamená nevinu, ale len zastavenie trestného stíhania. Podrobnú odpoveď na túto otázku by dali len rozhodnutia nemeckých súdov.

 

  A kde je dôkaz o rozhodnutí nemeckého súdu?

Medzinárodný zatykač na Kováča ml. bol vydaný súdom v Mníchove. Predpokladám, že tento súd vydal aj rozhodnutie o zastavení trestného stíhania za peniaze. To rozhodnutie bolo teda vykúpené peniazmi. Pýtal som sa pána prezidenta Kováča na jeho výsluchu, ktorého som sa zúčastnil: „Pán prezident, mohli by ste mi to rozhodnutie nemeckého súdu poskytnúť?“ „Zavolajte pána Havláta,“ ktorého poznám, boli sme – a sme kolegovia, „ten vám ho dá.“ Zavolal som pána Havláta a povedal som mu: „Janko, počúvaj, bol som na výsluchu pána exprezidenta Kováča na polícii a ten mi povedal, že mi máš dať to rozhodnutie nemeckého súdu.“ Odvetil, že mi ho nedá. „Exprezident Kováč toto nemôže povedať, lebo sa to týka jeho syna.“ „Ale on mi povedal, že mi to máš dať.“ „Nie, to ti nedám.“ Teda medzinárodný zatykač vydal súd v Mníchove (Amtsgericht). Myslím si, že by nebolo problémom získať ten dôkaz cestou nejakých advokátov v Nemecku, keď mi ho nechcel poskytnúť pán Havlát, hoci mi to sľúbil sám pán exprezident Kováč. Takéto rozhodnutie nepopiera ani pán Havlát, len hovorí, že ide o oslobodzujúci rozsudok, čo nie je pravda. Zastavenie trestného stíhania bolo dosiahnuté za peniaze, čo trestný poriadok Nemecka zrejme pripúšťa. Nakoniec dnes som sa náhodou dozvedel, že údajne všetky milosti v kauze Technopolu sú skartované a vraj neexistujú v prezidentskej kancelárii ako archivované. Vylučujem skartáciu, to sa nesmie urobiť, lebo to má hodnotu ako rozsudok. Nakoniec všetky milosti musia byť aj v trestnom spise podvodu proti Technopolu. Každý takýto spis musí byť minimálne 60 rokov archivovaný – podľa mne dostupných predpisov. Ak sa aj robili nejaké upratovania, jeden z poslancov – pán Gábor Grendel, s nimi mával ako s kópiami v parlamente, a teda nemôžu byť skartované. Takže vidíte, akonáhle sa začalo hovoriť o Technopole a podvode na ňom, vraj sa nedajú zrušiť ostatné milosti – v počte šesť, ale amnestia na skutok sa vraj zrušiť dá. (Pozn. red.: Rozhodnutie vydala 26. februára 2000 Štvrtá trestná komora Krajinského súdu v Mníchove 1 pod vedením predsedajúceho sudcu Hansa Schmida a s konečnou platnosťou zastavila konanie voči Kováčovi ml. Súd dospel k názoru, že sa Kováčovo odsúdenie nedá očakávať. Z uvedenej formulácie však nevyplýva nič o vine, či nevine Michala Kováča ml. v súvislosti s kauzou Technopol. Svetové združenie československých politických väzňov v otvorenom liste prezidentovi Kováčovi k tomu dodáva: „Krajinský súd v Mníchove zastavil konanie voči M. Kováčovi ml., pretože bol nútený konštatovať, že sa nedá očakávať odsúdenie Vášho syna, ktorého trestná činnosť bola už v tom čase krytá diplomatickou imunitou, ktorú mu zabezpečila bývalá vláda M. Dzurindu. V žiadnom demokratickom štáte by nebolo prípustné, aby vláda marila spravodlivosť tým, že z páchateľa vyrobí obeť, ktorú navyše odškodní dobre plateným miestom v diplomacii a imunitou.“ Navyše aj podľa informácií uverejnených TASR 9. februára 1998 sudca Štvrtej trestnej komory bavorského Najvyššieho súdu Hans Schmid v Mníchove zamietol žiadosť nemeckých advokátov o prepustenie Michala Kováča ml. na kauciu vo výške 75000 nemeckých mariek, teda zrušenie medzinárodného zatykača. A 3. marca 1998 sudca Druhého trestného senátu Vyššieho krajinského súdu v Mníchove Helmut Glück rozhodol, že sťažnosti Michala Kováča ml. vyhovie a prepustil ho na kauciu vo výške 150000 nemeckých mariek. Aj kaucia vo výške milióna šilingov, ktorú 5. mája 2001 zaplatil exprezident SR Michal Kováč za prepustenie jeho syna, prepadla v prospech Nemecka. To všetko sú skutočnosti, ktoré nenasvedčujú o nevine Michala Kováča ml. v tejto kauze.)

 

 

  Áno, svedčí to o selektívnom výklade a uplatňovaní práva. V súčasnej situácii a z toho, čo hovoríte aj vy, sa na objasnenie tejto mimoriadne závažnej a zapletenej kauzy javia tri východiská: vyžiadanie a zverejnenie rozhodnutia nemeckého súdu v súvislosti s Michalom Kováčom ml., zbavenie mlčanlivosti všetkých zainteresovaných osôb v prípade Kováčových milostí a objasnenie a zverejnenie nevyjasnenej smrti Róberta Remiáša. Keďže tragédia Róberta Remiáša a s ňou súvisiaci vyšetrovací spis je jedným z najkľúčovejších momentov, prečo sa pozornosť nezameria aj sem a spis sa neodtajní?

Myslím si, že utajenie tých spisov je účelové, aby sa verejnosť nedozvedela pravdu. Ale keď si dobre všimnete, mnohí politici vyhlasujú zásadné stanoviská, ktoré sú v rozpore s obsahom tohto spisu. Rozhodne nie je pravdivé tvrdenie, že Mečiarova amnestia bráni alebo bránila vo vyšetrovaní tragickej dopravnej nehody Róberta Remiáša. Musím povedať, že ak som sa v období, keď sa udalosť vyšetrovala, zúčastňoval úkonov, prípadne som sa s nimi mohol zoznámiť, snaha bola aj zo strany vyšetrovateľa, ale najmä súdneho znalca vykladať mnohé veci takým spôsobom, že odporovali prírodným zákonom. Môžem zodpovedne prehlásiť, že dôkazy v tomto spise absolútne vylučujú cudzie zavinenie a ide o tragickú dopravnú nehodu.

 

  Neexistuje všeobecná vôľa dať na Slovensku dohromady tím expertov, ktorí by sa tomuto spisu absolútne precízne venovali? Alebo ho skrátka zverejniť v plnom znení, tak, aby sa neporušil zákon, aj s jednoznačným verdiktom zrozumiteľným verejnosti?

Ale iste. Takto by som si to vedel predstaviť. Tá vec je však právoplatne ukončená uznesením o zastavení trestného stíhania, pretože bol zadefinovaný nejaký skutok, nejaká vina osôb, ktoré mali byť obvinené z tejto tragickej udalosti. A takto zadefinované obvinenie sa jednak nepotvrdilo, ale práve naopak, nespochybniteľne vylúčilo. V súvislosti s týmto vyšetrovaním sa objavovali mnohé záhadné skutočnosti. Napríklad pri pitve bola zistená krvná skupina nebohého Remiáša A1. Údajne pri pitve vyoperovali z lebky črepinu. Túto črepinu odovzdali Kriminalisticko-expertíznemu ústavu, ktorý ju podrobil biologickému skúmaniu a aj skúmaniu z hľadiska fyzikálnych vlastností črepiny. Treba povedať, že Kriminalisticko-expertízny ústav určil na tejto črepine krvnú skupinu 0. Tak sa pýtam: Kto manipuloval s dôkazmi? Pretože je vylúčené, aby tá istá osoba mala v rôznych častiach tela rôzne krvné skupiny. To znamená, že sa tu zrejme podhadzoval nejaký dôkaz, ktorý mal vraj „spravdepodobniť“ možnosť použitia nejakého výbušného nástražného systému, lebo vraj tá črepina mala vykazovať také fyzikálne vlastnosti, ako to obvykle býva pri zváraní kovov výbuchom. Ale podstatná vec je, že na vraku auta nebohého Remiáša nezistili žiadne povýbuchové splodiny, ktoré by sa museli tam nachádzať a nie sú odstrániteľné a zničiteľné. Je známe, že keď niekto napríklad strieľa zo zbrane a odoberiete vzorky z jeho šiat, zistíte povýbuchové splodiny pušného prachu na jeho oblečení. Nehovoriac o tom, že ak by použili nejaký nástražný výbušný systém vo vzťahu k motorovému vozidlu pána Remiáša, povýbuchové splodiny, ktoré nie sú zničiteľné ohňom, vodou sú v podstate pretrvávajúce a dajú sa zistiť aj s veľkým odstupom času. Keďže sa tam takéto povýbuchové splodiny nenašli, začali tvrdiť, že išlo o  výbušninu, ktorá bola za socializmu ešte utajená pred verejnosťou. A tak sa ani odborné osoby, trebárs znalci, s ňou nemohli zoznámiť. Vraj ide o čierny semtex. Osobne som vycestoval do fabriky v Pardubiciach, kde sa táto plastická výbušnina vyrábala. Hovoril som priamo s docentom Vávrom, ktorý plastickú trhavinu vynašiel. Uviedol, že na svete neexistuje výbušnina, ktorá by nezanechávala povýbuchové stopy, a ak by niekto takúto vymyslel, dostal by Nobelovu cenu. Ale je to vylúčené, takže nikto za to Nobelovu cenu nezíska. Uviedol aj, že čierny semtex bol prifarbovaný sadzami, tento sa takto prifarbený dodával do armády. A ak by sa niekde takýto čierny semtex našiel, bolo by hneď zrejmé, že pochádza z armády, a teda by okamžite bolo jasné, že zdroj, odkiaľ ho odcudzili alebo získali, je armáda. Plastická trhavina, ktorá by nezanechávala povýbuchové splodiny, neexistuje. Na vraku Remiášovho auta sa nezistili žiadne povýbuchové splodiny, príčinou požiaru bola neodborná a protiprávna inštalácia splyňovacieho zariadenia do auta BMW bez súhlasu výrobcu, a dokonca bez oficiálnej legalizácie v technickom preukaze. Svedkovia, ktorí v Čechách odstraňovali chybu na tomto motorovom vozidle pred touto tragickou udalosťou, so zhrozením popisovali šlendriánske namontovanie splyňovacieho zariadenia, kde potrubie bolo sčasti zo záhradných hadíc spájaných páskou a pod.

 

  Myslím, že obrovská časť slovenskej verejnosti je presvedčená, že v prípade Róberta Remiáša išlo o vraždu a vďaka masívnej medializácii ju doposiaľ spája s menom Ivana Lexu, a najmä Vladimíra Mečiara. Všade sa vravelo a písalo, že na spáchaní obzvlášť závažnej trestnej činnosti sa podieľali štátne orgány. V onom období som tieto udalosti vnímal veľmi podobne – je to pre mňa stále príliš dramatický zvrat. Vy tvrdíte, že to nebola vražda?

O vražde v tomto prípade nemôže byť ani reči, lebo na to, aby sa takýto záver mohol urobiť, by museli byť prítomné povýbuchové stopy, ktoré nie sú prítomné. Museli by tam byť ďalšie markanty, ktoré takýto proces za sebou zanecháva, ako sú iniciačné prvky a spúšťacie mechanizmy. Z dôkazov, ktoré som videl – a nevyhodnocoval som ich len ja, ale aj špeciálny prokurátor, som presvedčený, že sa skutok nestal tak, ako ho zadefinovali kladením viny osobám, voči ktorým sa vznieslo obvinenie. To znamená, že táto nešťastná tragická udalosť sa zneužíva na politický boj. Je absurdné, aby politici vyslovovali takéto súdy a tvrdili, že zrušením amnestie sa vyšetrí premyslená vražda, a pritom vedia, že toto trestné stíhanie zastavil a ukončil dohliadajúci prokurátor. To znamená, že nejde o žiadnu násilnú smrť so zavinením inej osoby, ale išlo a ide o tragickú dopravnú nehodu, ktorej príčinou bolo neodborné a protiprávne namontované splyňovacie zariadenie – a to zlyhalo. Priami svedkovia tejto udalosti uvádzajú, že videli auto smerujúce k oploteniu, v ktorom sa napokon zakliesnilo. Človek, ktorého v ňom títo ľudia videli, sa snažil zachrániť si život a uniknúť z auta, teda nebohý Róbert Remiáš, cieľavedome vykonával úkony smerujúce k záchrane svojho života. To by nemohol robiť človek, ktorý by bol okamžite eliminovaný a zneškodnený nástražným výbušným systémom. V čase, keď sa auto zakliesnilo do oplotenia, nemalo jediné rozbité sklo, čo by sa nemohlo stať, ak by predtým vybuchlo. Navyše ak na niekoho nastražíte výbušný systém, bude okamžite paralyzovaný. Pán Remiáš sa snažil vykopnúť okno, otvárať dvere, čo sa mu nedarilo, lebo auto bolo obalené oplotením, ktoré bránilo v možnosti otvoriť dvere. Došlo k horeniu auta a odborníci na požiarnu ochranu vám môžu potvrdiť, že takýto požiar sa rozširuje veľmi masívne, rýchlo, a dokonca aj keby bola vopred pripravená hasičská technika, je ťažké ho po rozhorení uhasiť. Treba povedať, že v aute bol namontovaný trojcestný ventil, ktorým sa spúšťal a zatváral prívod benzínu, ako aj prívod plynu. Používať sa mal tak, že motorové vozidlo sa naštartovalo na benzín, a keď sa auto dostalo na 80-stupňovú prevádzkovú teplotu, bolo možné prepnúť ho na pohon plynu. Pýtal som sa na výsluchu toho človeka, ktorý to tam protiprávne namontoval, pričom mi uviedol, že ak sa prevádzkovateľ auta dostane do akejkoľvek technickej kolízie, je poučený o tom, že má okamžite vypnúť trojcestný ventil do nulovej polohy, čím sa zamedzí prívodu benzínu a plynu. Ventil v zhorenom vraku auta sa našiel vypnutý v nulovej polohe, teda ten, kto obsluhoval motorové vozidlo, vykonal tento úkon pre technické problémy. Takýto stav nulovej polohy ventilu svedčí o tom, že sa osoba, ktorá riadila toto motorové vozidlo, sa správala presne podľa poučenia o obsluhe zariadenia toho, kto toto zariadenie namontoval do auta. Teda ak by vás niekto odpálil nástražným výbušným systémom, nestihnete vypnúť trojcestný ventil, ani potom cieľavedome bojovať o záchranu svojho života – čo popisuje viacero svedkov, ale nevedeli by ste, čo sa s vami stalo. To znamená, že na základe dôkazov je absolútne vylúčené hovoriť o údajnej vražde. Utajovať spis, hovoriť pri vyšetrovaní tragickej dopravnej nehody, ktorú niekto vydáva za vraždu, možno len vtedy, ak niekto nechce, aby sa verejnosť dozvedela pravdu.

 

 

  Práve preto by sa verejnosť veľmi intenzívne mala dožadovať zverejnenia dôkazového materiálu.

Ten materiál existuje, veď je v archíve prokuratúry, ktorá toto trestné stíhanie zastavila. A to je spis, ktorý sa robí v dvoch vyhotoveniach, v origináli, v kópii, kde sú popodpisované všetky protokoly vypočutými svedkami, ako aj všetky ďalšie zadovážené dôkazy. Takýto spis sa archivuje 60 a viac rokov.

 

  Posledný z vyšetrovateľov, Július Šáray, obvinil z objednávky spáchania vraždy Róberta Remiáša Ivana Lexu. Na otázku redaktorky v rozhovore publikovanom 27. apríla 2016 v Denníku N: „Čo bol hlavný dôkaz?“ odpovedá: „Dôkazov bolo viac, bola to súhra viacerých vecí, výpovede viacerých svedkov. Odôvodnenie malo viac strán.“ V tom istom rozhovore padla neskôr ďalšia otázka: „Objednal si Ivan Lexa túto vraždu?“ Šáray odvetí: „Neviem, či to bol on alebo jeho podriadený Svěchota, ktorý vedel tieto veci kombinovať.“ Ďalšia otázka: „Takže neviete, či to vymyslel Svěchota alebo Lexa.“ Šáray: „Alebo niekto tretí.“

Pán Šáray pracoval s vymyslenými dôkazmi, ktoré z hľadiska zmeny Trestného zákona odrazu umožnili obchodovať s niektorými osobami z kriminálneho prostredia a dávať im za to výhody. Tak sa stalo, že chodili a navštevovali ťažkých kriminálnikov z podsvetia a vypytovali sa. Ale keď sa tvrdenie jedného z nich, ktorý sa za toto dostal za odmenu z väzby na slobodu, že on to vraj mal počuť od istého človeka, začalo preverovať, zistilo sa, že človek, ktorý mu to v istom čase mal povedať, bol vtedy už dva roky mŕtvy. Teda zjavne vymyslené tvrdenie a bolo jasné, že tomuto človeku nikto nič nemohol povedať, lebo osoba, ktorá mu to mala vravieť, v tom čase bola už dva roky na druhom svete. Ale má to inú pointu. Tohto človeka za to pustili z väzby na slobodu a tento človek potom napísal list vtedajšiemu ministrovi vnútra pánovi Pittnerovi, generálovi Ivorovi, šéfovi vyšetrovacej stanice, ako aj dohliadajúcemu prokurátorovi. V tých listoch odvolal svoje tvrdenie a uviedol, že to, čo povedal, si vymyslel v snahe dosiahnuť svoje prepustenie z väzby, čo sa mu aj podarilo. Nepochybujem, že sa toto nachádza v spise. Keď chce pán vyšetrovateľ Šáray objektívne informovať verejnosť a pracovať objektívne s dôkazmi, mal by povedať aj o takomto dôkaze, lebo tento dôkaz v spise je. Veď dohliadajúci prokurátor, ktorý vydal rozhodnutie o zastavení, že sa ten skutok tak nestal, by predsa vychádzal z dôkazov, ktoré sa nachádzajú v spise. Ten spis musel naštudovať. A ten spis podrobil náležitej analýze dôkazov, ktoré jednoznačne vylučujú cudzie zavinenie. Keby tam dohliadajúci prokurátor videl nejakú možnosť ešte vykonávať dôkazy, vrátil by to vyšetrovateľovi Šárayovi naspäť. Ale bolo a aj je to všetko vyšetrené bez možnosti čo i len špekulačne uvažovať o cudzom zavinení. Dôkazy treba vyhodnocovať objektívne, a nie zaujato a účelovo. Preto vyjadrenia pána Šáraya z nedávnej minulosti označujem za zaujaté a nerešpektujúce objektívnu dôkaznú situáciu, ktorá sa nachádza v spise. Voči Ivanovi Lexovi bolo vznesené aj obvinenie za sabotáž, hoci sa takýto skutok nestal. Ale vyšetrovalo sa po obvinení, robil to pplk. Molnár z Nových Zámkov. Namietal som: „Pán podplukovník, ale veď tu predsa nemáte splnené objektívne kvalifikačné znaky na takýto trestný čin.“ Uviedol mi: „Mňa to nezaujíma, ja som dostal pokyn od Serbina, ja to budem stíhať, a hotovo.“ Podal som proti tomu uzneseniu sťažnosť, vtedy ju pán prokurátor Serbin zamietol a stíhalo sa, hoci sa to nedalo stíhať. U sabotáže neexistuje príprava ani pokus takéhoto trestného činu. Ide o poruchový delikt, kde musí nastať konkrétna skutočnosť, udalosť. Po prvé, narušenie územnej celistvosti republiky, alebo po druhé, narušenie ústavného zriadenia republiky, alebo po tretie, konkrétne skutočnosti, ktoré by narušili obranyschopnosť republiky. Nič takéto sa nikdy neudialo, ale zo skutku sabotáže obvinili Lexu nakoniec ho súd oslobodil, pretože sa takýto skutok nikdy nestal. Ale obvinili ho a vyšetrovalo sa, čo sa nestalo. Zdôrazňujem, že takýto právny záver, ako ho neskôr vyslovil súd v oslobodzujúcom rozsudku, bolo možné prijať bez akýchkoľvek pochybností už po vznesení obvinenia.

Keď spomínate pána Serbina, nedávno som sledoval jeho vystúpenie v súvislosti so zrušením amnestií na rádiu Expres. Hovoril: „Počúvajte, prezident nemá, ani vtedy nemal oprávnenie zakázať niekomu niečo vyšetrovať, on môže len amnestovať trestný čin.“ Pritom je však výklad nasledovný: „Amnestia, ako aj milosť môže mať tri odlišné obsahy. Vo forme amnestie alebo milosti môže tradične hlava štátu, prípadne iný ústavný orgán prikázať, aby sa trestné stíhanie nezačínalo, a v prípade, ak už bolo začaté, aby sa v ňom nepokračovalo – tzv. abolícia.“ Zákon platil do roku 2001.

Videl som vystupovať pána Serbina, ktorý je invalidizovaný zo psychiatrických dôvodov na dôchodku. A treba povedať, že na prípady Lexu dohliadal s mimoriadnou dávkou nenávisti a averzie voči nemu. Myslím si, že pána Lexu doslova nenávidí, nenávidí aj pána Mečiara, lebo sa tak vyjadroval a vyjadruje sa aj dnes. Preto bol schopný porušiť akýkoľvek zákon, len aby týmto osobám spôsobil čo najhoršie útrapy. Na druhej strane ho tí, ktorí ho tým poverili, za to velebili. Ale poviem tu inú vec, ktorú som sa dozvedel dodatočne. Vtedy dohliadajúcemu prokurátorovi Serbinovi údajne sľúbili, že po skončení týchto vecí bude vymenovaný do funkcie špeciálneho prokurátora. Keď sa však zistilo, že z hľadiska jeho objektívneho zdravotného stavu – poviem to slušne – je schopný zavrieť aj sám seba, zistili, že toto nie je osoba spôsobilá zastávať takýto dôležitý post. Keď sa to dozvedel, vraj z toho aj psychicky skolaboval. Každý policajt, každý prokurátor, každý sudca musí vychádzať z prezumpcie neviny. To znamená, keby som riešil vás a bol by som dohliadajúcim prokurátorom, môžu tu síce existovať nejaké indície vašej viny, ale to neznamená, že mám toto vyšetrovanie viesť neobjektívne a dokazovať vám, čo ste nespravili. Postupoval by som nezákonne a neobjektívne. Orgány činné v trestnom konaní sú povinné vykonávať dôkazy, z úradnej povinnosti na vinu, ale aj na nevinu, a objektívne ich hodnotiť. Toto sa podľa môjho názoru nedialo, preto to skončilo 15:0 pre Lexu.

 

  Vráťme sa k prípadu. Existujú relevantné indície, kto by mohol mať záujem na tom, aby to auto zhorelo?

Myslím, že tým, že sa vylúčilo násilné vznietenie auta alebo by to bolo iniciované výbušným nástražným systémom, je to vyložene tragická dopravná nehoda s takýmto výsledkom. Teda preto by som touto cestou nerozmýšľal, lebo ak tam nie sú tieto primárne dôkazy, z ktorých by ste takýto záver mohli robiť, bolo by to len ako snaha hádzať na niekoho iného vinu, hoci to tak objektívne vôbec nie je. Poviem, že napríklad aj o matku pána Remiáša bolo postarané. Viem, že jej vtedajšia moc – Dzurindova vláda, pomohli v zamestnaní atď. Veď oni zorganizovali aj to, keď udrela Mečiara tými kvetmi atď. Tam to bolo všetko pripravované takýmto spôsobom.

 

 

  V spomínanom rozhovore vyšetrovateľ Július Šáray uvádza aj to, že časom sa začali šíriť fámy o Róbertovi Remiášovi a jeho vykonávaní protizákonnej činnosti. Aké existujú poznatky a dôkazy o jeho spojení s takouto činnosťou?

Šáray naznačil, že mal prepojenie na takéto osoby, dokonca s nejakou drogovou záležitosťou. Nakoniec v spise sú dôkazy, že nebohý Remiáš bol prepojený na drogovú mafiu, autičkársku mafiu, a dokonca bol zapojený aj do obchodu s bielym mäsom. Hodnotenia a zistenia tohto druhu uviedli vysokí policajní dôstojníci a funkcionári polície. Napríklad zmaril akciu polície proti albánskej drogovej mafii, ktorá sa mala konať na Zlatých pieskoch. Prezradil policajnú protidrogovú akciu týmto ľudom a vyšla nazmar. Nakoniec musel odísť od polície v rámci akcie Čisté ruky, keď sa polícia zbavovala osôb, ktoré pracovali na dve strany.

Videl som zdokumentovanie tej nešťastnej dopravnej nehody a na fotkách bol telefón, fotoaparát, injekčná striekačka s ihlou, avšak tieto veci sa záhadne stratili. Teda tieto veci nie sú. Kde sa stratili a prečo? Čo bolo v tom telefóne, čo bolo v tom aparáte a čo bolo v tej injekčnej striekačke? V tom období ľudia, ktorí sa zaoberali drogovou činnosťou, využívali zákonnú úpravu držania omamných látok takým spôsobom, že mali u seba len jednu dávku. A keď tvrdili, že je to pre ich potrebu, nezakladalo to trestnosť. Takže táto injekčná striekačka aj s obsahom sa vyparili. Kto mal záujem odstrániť tieto dôkazy? Sú tam na fotke, my sme na to poukazovali a žiadali sme to zadovážiť. Nie sú. Iní vysokí policajní dôstojníci zaoberajúci sa bojom proti organizovanému zločinu na úseku obzvlášť závažnej trestnej činnosti hovoria, že mali poznatky, že tento človek prezradením zmaril vyššie uvedenú akciu. V podstate by som povedal, že keď ho vidíte na fotke, nie je to reálna podoba pána Remiáša. V čase, keď sa to stalo, mal nejakých 120 kg, bol to robustný človek s hrubým krkom. Fotografie, ktoré sa uverejňujú, sú snáď z jeho mladšieho obdobia, nejakých osemnástich, devätnástich rokov. Ale potom sa podstatne fyziologicky zmenil. Sú tam veci, na ktoré sa pýtate, ale sú zo zdrojov polície, nie zo zdrojov nejakých vymyslených ľudí. Na údajnú vraždu, ktorá sa podsúva verejnosti, niet v spise jediného dôkazu. Keby sa udalosť v tejto dôkaznej situácii stala inej osobe, obvinili by podnikateľa, ktorý do motorového vozidla BMW v rozpore so všetkými predpismi namontoval LPG. Toto bolo namontované šlendriánskym spôsobom, o čom sú dôkazy, výsluchy českých občanov, ktorí opravovali toto vozidlo a doslova uviedli, že boli zhrození, akým spôsobom to tam bolo namontované. Boli tam použité dokonca záhradné hadice na rozvod plynu. Všetci ľudia, ktorých vypočuli a týmto autom sa viezli, už následne ďalší raz ponuku odvezenia neprijali, pretože povedali, že tam smrdel plyn. Po odvezení to každý volal rakva na kolesách. Tak sa pýtam: Ak tie dôkazy nesvedčili a nesvedčia na násilnú smrť, prečo vyšetrovateľ Šáray nevzniesol obvinenie voči osobám, ktoré tam v rozpore s predpismi namontovali LPG, a to de facto vyvolalo tento následok? Poviem vám, prečo. Lebo by sa stratil dôvod a účel, na aký sa táto vec zneužíva. Keby sa dôkazy hodnotili zákonným spôsobom, každý by dospel k tomu, kto je za túto udalosť vinný. Teda ten, kto do vozidla v rozpore s predpismi namontoval LPG. Isteže, značné spoluzavinenie nesie aj samotný poškodený Remiáš, lebo si v rozpore s predpismi dal namontovať do vozidla aj pohon na LPG. Prečo sa nevyvodzovala zodpovednosť za protiprávnu montáž LPG do vozidla? Nuž preto, aby sa tento prípad mohol takto zneužívať. Mali obviniť osobu, ktorá to tam v rozpore s predpismi namontovala, lebo každý ako podnikateľ je povinný dodržiavať predpisy, ktoré sú spojené s výkonom vašej podnikateľskej činnosti, za čo aj zodpovedá. A namontovanie tohto LPG do auta takýmto spôsobom bez súhlasu výrobcu, a dokonca bez toho, aby to bolo zapísané v technickom preukaze a otypované, je nesporne v rozpore so zákonom a predpismi.

 

  Práve dnes sa v parlamente rozhoduje o tom, ako to celé bude pokračovať. V roku 1998 však koalícia mala ústavnú väčšinu 93 poslancov. Vtedy bol v parlamente aj predseda SMK Béla Bugár. Prečo neprišli v období svojej vlády pred takmer dvomi dekádami a neriešili to už vtedy novelizáciou ústavných zákonov Národnej rady SR? Veď pani Remiášová mohla v parlamente sledovať takýto proces už oveľa, oveľa skôr.

Myslím si, že vtedy vôbec nerozmýšľali, že by ústavným zákonom a zmenou ústavy bolo možné rušiť nejaké rozhodnutia amnestií. Veď je to dehonestácia tohto dokumentu, keď ústavným zákonom rušíte nejaký individuálny akt ústavného činiteľa v postavení prezidenta. Ale vidím tu trošku inú paralelu. Poznám aj iné rozhodnutia prezidentov. Napríklad existujú dekréty prezidenta Beneša, ktoré napádali. Boli snahy zrušiť ich – a nikto to nikdy nepripustil. Ale toto by mohla byť cesta, že by ústavným zákonom došlo k zrušeniu aj týchto dekrétov prezidenta Beneša, ktorými došlo ku konfiškácii majetku zradcov a kolaborantov fašistického Nemecka.

 

  Čiže vy v tom vidíte vytvorenie precedensu ako cesty?

Asi áno. Lebo keby niekto povedal, že ideme rušiť Benešove dekréty ústavným zákonom, bol by tu iný odpor.

 

 

  V dueli s Bélom Bugárom vo vysielaní TA3 aj Vladimír Mečiar naznačoval, že tá šachová partia môže mať oveľa ďalekosiahlejšie následky.

Áno. Dnes tu nejde len o amnestie. Myslím si, že tu ide o niečo viac, o nejaký politický boj, a touto cestou o demontáž súčasnej moci a nastolenie novej moci. Dnes poslanci s ľahkosťou hlasujú za zrušenie amnestií a tí poslanci, ktorých nazývajú extrémistami, ba fašistami, povedali, že buď sa zruší všetko – aj milosti prezidenta Kováča v kauze Technopolu, alebo nič, lebo ináč nebudú hlasovať. Nakoniec to zrejme bude tak, že extrémisti za zrušenie amnestií zrejme nezahlasujú, lebo si uvedomujú, že to narušuje materiálny právny štát a mení to charakter systému štátu. Materiálne jadro ústavy totiž tvoria jej princípy a ľudské práva. Ústavným zákonom sa menia princípy ústavy a porušujú ľudské práva. Aj po vojne sa vyšetrovalo, ako to bolo v Slovenskom sneme za Slovenského štátu, a kto hlasoval za 250 protižidovských zákonov proti vlastným občanom, čo skončilo holokaustom? Jeden môj bývalý nadriadený sa na vyšetrovaní takýchto vecí podieľal. Vravel mi, že napríklad Pavol Čarnogurský ako bývalý poslanec Slovenského snemu bol aj tri dni šéfom Hlinkovej gardy, bol po vojne súdený a aj odsúdený. Jeho ako poslanca Slovenského snemu sa pýtali, či hlasoval za 250 protižidovských zákonov, ktoré hrubo porušovali ľudské práva a Slovenský snem ich vtedy prijal. A on údajne povedal, že ani za jeden nehlasoval, lebo vždy, keď sa o nich hlasovalo, bol na toalete. Tak sa teda bránil. To mi napadlo, lebo tí, ktorí dnes budú hlasovať za zrušenie amnestií ústavným zákonom, sa za to raz budú hanbiť a vyhovárať, čo im však nepomôže, lebo v parlamente sa dnes hlasuje elektronicky. Prirovnám to k udalosti, keď sa hlasovalo o samostatnosti Slovenskej republiky – keď Ján Čarnogurský nezahlasoval a následne ho to veľmi mrzelo. Dnes, naopak, do ústavného zákona rôzni mladí poslanci navrhujú označiť jedného zo spolutvorcov slovenskej štátnosti – Mečiara a HZDS, za zločineckú organizáciu alebo niečo podobné. To sú veci, ktoré už nepripúšťal napríklad ani Ján Čarnogurský, aby sa takýmto spôsobom útočilo na Mečiara ako vtedajšieho predsedu vlády. Myslím si, že takéto počiny a správanie ľudí vyplývajú z nejakej obrovskej nevysvetliteľnej animozity, lebo všetko to, čo vravia, sa ani nedá pripustiť, a tak to nepripúšťa ani verejnosť. Alebo sa takto odvádza pozornosť od toho, kto odovzdal iným štátom ekonomickú suverenitu Slovenska, keď sa vraj privatizovali strategické podniky Slovenska, pričom ich „privatizovali“ štátne podniky iných štátov, napr. Nemecka, Francúzska.

 


 

STANOVISKO

JUDr. Ľubomíra Hlbočana, advokáta, Advokátska kancelária Bratislava, k novele Ústavy SR a k zrušeniu amnestií a individuálnej milosti po udelení splnomocnenia Ing. Ivanom Lexom

„Schválené ústavné zákony Národnej rady SR charakterizujem ako protiústavnú svojvôľu, lebo právne neprípustne zasahujú do kompetencií iných orgánov, čím došlo k porušeniu princípu deľby moci. Zákonodarca má výlučnú právomoc tvorby práva (princíp všeobecnosti), nemá však oprávnenie aplikovať právo, t. j. rušiť individuálne právne akty prezidenta republiky a súdov prostredníctvom ústavných zákonov. Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky o amnestii alebo milosti je individuálny právny akt, nejde o klasický zákon a Národná rada SR nemôže zrušovať niečo, o čom rozhodol niekto iný. Domáca i zahraničná stabilná judikatúra súdov, právna prax krajín EÚ zreteľne definuje, že amnestijné rozhodnutie nie je odstrániteľné, je vylúčená možnosť jeho retroaktívneho zrušenia, dôvod neprístupnosti trestného stíhania nemôže odpadnúť a nemožno obnoviť odložené trestné stíhanie. Ide o zánik trestnosti a zánik trestnej zodpovednosti. Predmetná judikatúra k inštitútu amnestie bola obsiahnutá aj v spore Ing. Ivana Lexu pred Ústavným súdom SR (1999) a Európskym súdnym dvorom pre ľudské práva v Štrasburgu (2008). Dokonca Ústavný súd ČR citoval tieto právne úvahy o odmietnutí návrhu na revíziu amnestie udelenej prezidentom ČR Václavom Klausom (2013). Ani udelená individuálna milosť prezidentovi USA Richardovi Nixonovi (aféra Watergate) nebola Kongresom USA skúmaná pre neexistenciu opravného prostriedku proti rozhodnutiu o udelení individuálnej milosti a striktnému nezasahovaniu zákonodarného orgánu do kompetencie orgánu výkonnej moci. Ing. Ivanovi Lexovi budem ako jeho právny zástupca odporúčať, aby si ako dotknutá osoba vyhradil právo zvážiť možnosť použitia právnych prostriedkov proti tomuto protiústavnému postupu nášho zákonodarného zboru.“

V Bratislave dňa 7. 4. 2017

JUDr. Ľubomír Hlbočan

poverený právny zástupca Ing. Ivana Lexu

ZDIEĽAŤ

One Response

  • Kedy sa konecne verejnost dozvie pravdu? Zrejme nikdy, lebo tu ide o daleko vaznejsie ciele, ktore sa bytostne dotknu nas vsetkych, ale v zlom sliva zmysle. Ja nepocuvam to verklikovanie tv sprav, su to same lzi, ktore maju destabilizovat a rozdelovat nasu spolocnost. Pravda je vo hviezdach- Akty X

Comments are closed.