NIRVÁNA

V časoch pohnutých, po ktorých prichádzajú dni ešte pohnutejšie, je nanajvýš potrebné zotrvať v pravde, pokoji a vnútornej slobode. Tým, čo nás skutočne oslobodí, je pochopenie, že sloboda existuje len mimo sveta našich predstáv, túžob, trápení a ilúzií. V nich už nie je žiadna dualita, dobro či zlo, ani žiadne príbehy a kauzality, z ktorých sa učíme, ale len jediná pravdivá a objektívna skutočnosť: prepojenosť všetkého so všetkým.

 
Článok pokračuje pod reklamou.


Celé generácie sa rodia do sveta, ktorý im nie je dovolené meniť, ale iba zúčastňovať sa na jeho pravidlách. Celé generácie zotrvávajú v takom hlbokom nevedomí, že ani nevedia, že to nevedia. Celé generácie nemajú možnosť oslavovať bytie v jeho najhlbšej podstate, ale iba lipnú na jeho vonkajších prejavoch vnímajúc ich ako skutočnosť. Trváme na šťastí, na výhodách, na láske pre nás a našich blízkych, trváme na prítomnosti hltajúc čas s Tantalovými mukami neuchopiteľnosti. Čas je však len ďalšou ilúziou školy, pretože prítomnosť je každým novým momentom minulosťou, ktorú nevieme ovplyvniť rovnako ako všetko, čo príde. Naše telá sú lapače snov vystavené na slnku prázdnych ulíc bez názvov. Sme však posadnutí tým, že im chceme stále a znova vnútiť čísla a mená. Sme posadnutí tým, že naše bytie chceme vlastniť. Sme ovládaní tým, že sami seba stotožňujeme s tými, ktorých vidíme v zrkadlách. Ale pravda to nie. V skutočnosti sme tými, ktorých nevidíme, tými, ktorých nenávidíme, tými, ktorým ubližujeme ubližujúc sami sebe, ako aj tými, ktorých milujeme milujúc samých seba. V najhlbšej pravde sme každým zo všetkých tých životov na Zemi premietajúcich vlastné skúsenosti do všetkých našich ja. Tieto pravdy sú skryté pod nánosmi jedov, po ktorých sami prahneme. Sú to neuhasiteľné túžby a prahnutia po tom, aby sme boli a mali. Túžby sa menia na posadnutia, tie na závislosti, až po fixovanie sa na to, čomu neskôr vravíme „zmysel nášho života“. Ten však touto cestou nikdy nemôžeme ani pochopiť, ani uskutočniť. Preto je jedinou cestou vystúpenie zo vzorcov vlastných predstáv a želaní. Vraví sa, že „človek je hlavne túžba. Aká je jeho túžba, také je jeho rozhodnutie; aké je jeho rozhodnutie, také skutky koná; a aké koná skutky, také plody získava“. Nič nie je trvalé a všetko sa mení. Jediné, čím sme, je náš dych. Dych sme však dostali iba na čas, po uplynutí ktorého ho musíme vrátiť. Múdri vedia, že životný dych je Bohom, najvyššou brahmou. Najčistejšou pravdou bytia je nelipnutie na bytí. Byť svetielkami na kvetoch plávajúcich vodstvami. Byť listami vznášajúcimi sa vo vánku nad všetkými stromami. Našou esenciou uväznenou v dočasnom príbytku z krvi, mäsa a kostí je schopnosť vyslobodiť sa – nirvána. Ponorenie sebaspaľujúcich plameňov do vôd, kde vyhasnú všetky strasti, žiadostivosti, zaslepenosti, neznášanlivosť, chamtivosť a nenávisť, kde sa rozplynie vnímanie seba samého ako jednotlivosti oddelenej od vonkajšieho sveta a iných bytostí. Prepadli sme sa do vlastného stvorenia blúdiac svetom, ktorý sa pokúšame vysvetliť. Celý ten svet sme pritom my, prepojení vláknami tenšími ako vlasy zviazané so slnkom hustou sieťou vibrácií. Všetci sme jedným telom popretkávaným vesmírom neutrín. Celý náš kozmos je tvorený vedomou, vibrujúcou energiou zviazanou hustou, neviditeľnou sieťou všetkého so všetkým. Neutrína prechádzajú našou kožou a kosťami, sú udržiavateľmi prenikajúcimi tým, čomu vravíme hmota. V skutočnosti sú poslami Prozreteľnosti spájajúcimi našu jedinú existujúcu bytosť vo svojej nekonečne meniacej sa celosti. Vedeli sme o nich už tisíce a tisíce rokov predtým. Prastaré texty upanišád nám oživovali len sny. Tam sa o previazaných nitiach bytia píše, že „miestom ich spojenia je onen priestor vo vnútri srdca, ich potravou je ona červená hruda vo vnútri srdca, ich šatami je ona akoby sieť vo vnútri srdca. Cestou ich pohybu je onen kanál vedúci zo srdca nahor. Ako vlas rozštiepený na tisíckrát sú ony kanály zvané hitá, umiestnené v srdci; nimi prúdi to, čo prúdi“. Tou najťažšou cestou a najtrúfalejším bojom je zápas o seba samého hlboko vo svojom vnútornom vesmíre. Védske texty vravia o vykúpení, o vymanení sa z prvotného a zdanlivého uväznenia zbavením sa túžob. „Kto netúži, kto je bez túžob, kto je prostý túžob, kto sa zbavil túžob a túži len po átmanovi (teda duši spojenej s Duchom), toho dychy neodchádzajú. Súc brahmou ide taktiež k brahme. Toto telo leží tak, ako leží hadia koža, mŕtva a odhodená, na mravenisku. Ale onen netelesný, nesmrteľný dych je vskutku brahma, svetlo.“ Zdá sa nám, že náš svet, všetko vôkol nás sú takmer pevne a nemeniteľne zadefinované nevyhnutnosti, naše šťastie bude trvať, kým len bude možné, budeme neustále preciťovať utrpenie, budú nás trhať na kusy muky našich nenaplnených túžob, naše životy budú stále ovládať skryté a mocné sily, naše mysle budú manipulované zvodcami z trblietavých chrámov tisícorakých pokušení odvádzajúcich našu pozornosť od seba samých. Nie. To, čomu vravíme ja, môžeme ponechať ako zámotok uschnutý vo vetre. A potom s tým, s ktorým sa po celý náš čas rozprávame, opustíme všetky cely, kde sú uväznené naše naozajstné, skutočné bytia.

 

Túto esej som napísal v rámci mojich štúdií upanišád a starých védskych textov

po ceste v Indii ako moju najvnútornejšiu a najúprimnejšiu odpoveď na vlastné,

a teda aj naše spoločné hľadanie sveta, v ktorom chceme a môžeme žiť.

ZDIEĽAŤ