NAŠOU NÁDEJOU JE NÁŠ ČITATEĽ

I doľahla na neho hrôza a úzkosť.
Vtedy im povedal: „Moja duša je smutná až na smrť.“
Evanjelium podľa Marka 14: 33-34

 
Článok pokračuje pod reklamou.


Súmrak dosadá na mesto a v tichom posvätnom pokoji sa vznáša nad Getsemanskou záhradou stisícročnými olivovníkmi, kde v purpurovom svetle Baziliky Agónie umocňuje hĺbku prítomnosti. Modlitba je hologram, cez ktorý sa dá preniesť k prapočiatkom stvorenia abytia, keď sa v zázračne jednoduchom princípe odomklo tajomstvo hmoty. V tomto holograme, vtomto vstúpení do kroniky akáša cez kroniku bytia a času, existujú všetky okamihy minulosti, prítomnosti i budúcnosti vo večnom, neodvolateľnom tvare, v ktorom sa dá prechádzať tak, akoby ste leteli ponad bojiská s rímskymi légiami či horiacim napalmom vo vietnamskej apokalypse. Na tomto mieste Ti krv hrôzou oblievala tvár, Pane. Tvoje utrpenie sa stáva čoraz viac utrpením mojím, ibaže ja vidím vlastné hriechy, vlastnú bezmocnosť, z ktorej sa márne snažím vymaniť. Som horiaci kerozín na budovách Dvojičiek, pretože aj ja som súčasťou ľahostajného sveta lží; som vojakom zabíjajúcim slobodu vcudzej zemi, pretože ja som vôľa ľudu, ktorá to umožnila; som špina peňazí, pretože prechádzajú aj mojimi rukami; som márnivosť sveta krivých zrkadiel, ktoré chcú narovnať skutočnosť, pretože aj ja sa chcem vidieť lepším, ako som. Ten vzduch oťažieva mukami sebaspytovania apod bremenom príčin a dôsledkov, ktoré všetci nesieme, sa prihováram sám sebe. Prečo som tu? Kto som? Moja duša stoná a srdce zviera nepredstaviteľný smútok a úzkosť. Hlava sa mi točí a búšenie srdca spôsobuje, že lapám po dychu. Dusím sa asvet sa scvrkol do malej bubliny okolo mňa, do ktorej už nikto nedokáže vstúpiť. Vo vnútri cítiť pachuť octu zo špongie a závan krvi schnúcej na Longinovej Kopiji osudu. Je ňou prebodnutý každý deň, pretože žiaden znich nepriniesol spásu, a ani lepší svet. Som zaň spoluzodpovedný? Lebo ak nie, aký má zmysel byť jeho súčasťou? A ak áno, ako je možné, že dokážem existovať vrelatívnom blahobyte aj napriek tomu, že viem, že inde trpia aj mojou vinou? Je to môj súhlas, ktorý spôsobil, že denne vedú ľudí na jatky? Ak to nie je môj súhlas, kto rozhodol za mňa? Aksom spoluzodpovedný, prečo nekonám, napriek tomu, že to viem? Ako ďaleko musí byť vzdialené utrpenie iných? Čo tvorí ten závoj bezstarostnosti a pocitu, že sa ma to netýka? Žijem v tom istom svete, aký bol vonen večer pred ukrižovaním. Pociťujem ten istý zármutok nad tým, že ho nedokážem zmeniť, že nedokážem zmeniť seba, že som klesol do priepasti svojich minulých aj budúcich hriechov až na samé dno. Všetko zlo, nad ktorým uvažujem, je aj mojím zlom, pretože som sa mu nevzoprel. Aspoň nie tak účinne, aby som ho prekonal, aby sa pominulo. Tie tŕne z koruny výsmechu mnou prenikajú až k bránam Ničoty. Som beznádejne opustený. „Eli, eli, lama sabachthani…?“

Toto je prológ z druhého dielu knihy Mlčanie, ktorá práve v týchto dňoch prichádza na pulty slovenských kníhkupectiev, a pripravili sme k nej aj sériu besied a stretnutí s čitateľmi po slovenských mestách. Začali sme takisto s projektom pravidelných besied s čitateľmi Zem&Vek v bratislavskom divadle Malá scéna. V našich plánoch je rozširovanie týchto aktivít na celé Slovensko. V uplynulom roku to bola práve relácia a kniha Mlčanie, ako aj mesačník Zem&Vek, ktoré začali vnášať iný pohľad na celé spektrum problémov dnešnej spoločnosti. Spolu s ďalšími alternatívnymi médiami sme vstúpili na bojisko informačnej vojny, ktorá prebieha po celom svete. To, že mnohé problémy a skutočné príčiny neutešených vyhliadok do budúcnosti väčšina médií, politikov a inštitúcií ignoruje, alebo prekrúca, je pre nás dôvodom, prečo už ďalej nie je možné vytvárať mlčaním tichý súhlas. Vystúpili sme spolu s vami z ohraničeného priestoru, ktorý nám všetkým vytýčili iní. Iba v tomto priestore bolo doposiaľ možné uplatňovať všetky deklarované princípy takzvanej demokracie. Je to však práve priestor mimo tohto vyhradeného ringu, kde je najväčšia tma, v ktorej sa odohrávajú všetky neviditeľné procesy ovplyvňujúce náš život. Sú mimo našej kontroly. Problém je, že ak z tohto ringu vystúpite, automaticky vstupujete na tabuizované územie. Sem už demokracia nesiaha. Toto teritórium plné nášľapných mín je strážené ich mocou, no predovšetkým ľudskou nevedomosťou. Ak sa v ňom ocitnete bez ich povolenia, začne sa štvavá honba. Stávate sa terčom útokov, výsmechu a ponižovania. Diskreditujú vás. Zastrašujú vás. Ohovárajú vás. Klamú vám. A preto sa stáva, že navrhujú neželané knihy stiahnuť z predaja. Snažia sa vám nahovoriť, že časopis na kriedovom papieri nie je možné financovať bez reklamy, masívneho marketingu a tajomných sponzorov v pozadí. Keďže sú zvyknutí na zákulisné špinavosti, vzájomnú podporu a lobing v presadzovaní zámerov na váš úkor, nemôžu ani veriť a prijať, že sa to dá robiť úplne inak. A preto sa vyhrážajú a zastrašujú obchodníkov, ktorí ponúkajú náš časopis. Preto obťažujú a presviedčajú každého, kto nás podporuje, aby s tým okamžite skončil. Ponúkajú im peniaze ako odškodnenie, že u nich nevystúpime s programom, v ktorom účinkujú hostia nášho časopisu. Preto atakujú kníhkupectvá, aby nás neponúkali. Preto zosmiešňujú našich čitateľov ako nesvojprávne a naivné bytosti, ktoré veria bláznivým bludom konšpiračných teórií. Ich vnímanie demokracie je ohraničené len na tých, ktorí – či už v opozícii alebo pri moci – tvoria schválenú skupinu baviacu vás svojimi zdanlivými a malichernými spormi a vzájomnými obvineniami. Tie po krátkom čase vždy zametú pod koberec a život ide ďalej. Nepochopili však jednu podstatnú vec: pravda si k ľuďom vždy nájde cestu. Áno, tých, ktorí nám vládnu, spoznáte tak, že sa o nich nesmie hovoriť. Lenže my sme prekonali bariéry oddeľujúce nás od anonymity moci. Napriek všetkým snahám zvrátiť tento trend sa nám darí hovoriť o veciach tak, ako to chceme a vidíme my, nie oni. Našou najväčšou devízou je váš obrovský záujem a nesmierna podpora. Kým v máji 2013 si našlo čitateľov 5000 výtlačkov, dnes je to 25000, a okruh ľudí hľadajúcich iné ako lživé informácie hlavného prúdu sa deň za dňom rozširuje. Počet nepredaných kusov nášho časopisu je podľa dostupných informácií jedným z najnižších na Slovensku. A to je pri súčasnom trende úpadku tlačených médií obrovský úspech. Sme tu, a aj naďalej budeme výhradne vďaka vašej podpore. Odmietame všetky politické strany a súkromné firmy, ktoré nám ponúkajú peniaze za to, že chcú u nás inzerovať. Iste, bola by to pohodlnejšia cesta s mnohými výhodami, aké si užívajú tí, ktorí nám nevedia prísť na meno. My sme túto cestu hneď na začiatku zamietli. Je to totiž práve ten spôsob, ktorý kritizujeme vo všetkom, čo robíme. Našimi jedinými podporovateľmi ste vy, naši čitatelia. Ste to vy, kto rozhoduje o vlastnom osude, osude vašich detí, budúcnosti tejto zeme. Sme vám mimoriadne vďační, a zároveň vás prosíme o neutíchajúcu podporu. Len tak prežijeme spolu s nádejou na lepší život, ktorú sa vám budeme snažiť aj v nasledujúcom roku ponúkať. Za celú redakciu a spolupracovníkov Zem&Vek vám zo srdca želám, aby bol lepší ako ten, ktorý sa chýli ku koncu.

ZDIEĽAŤ