Malleus maleficarum – Kladivo na čarodejnice

Knihu Mlčanie číta a vlastní stále viac ľudí. Vankete kníhkupectva Martinus sa dostala medzi 10 najobľúbenejších kníh roka 2012, reláciu Mlčanie denne počuje viac ako 100 000 ľudí. Začal vychádzať časopis Zem & Vek,  ktorý je zrejme jediným médiom neponúkajúcim žiadnu reklamu, no zato 120 strán informácií. Z nich sa takmer žiadna neobjaví v mainstreame. A to je súčet, ktorý v dnešnej dobe neveští nič dobré – ako pre vydavateľa, tak pre samotného autora.

 
Článok pokračuje pod reklamou.


Príprava na kontrolu myslenia

Tento príbeh nie je o knihe Mlčanie. Tento príbeh je o nás. Kto sme, odkiaľ ideme a kam kráčame? Je to naozaj za slobodou? Máme vôbec právo slobodne vyjadrovať svoje myšlienky a názory? Dnes ich prehlušuje gigantický šum televíznych spravodajstiev, v ktorých tvorí násilie, vraždy alebo obscénnosti z niekdajšieho panoptika malých stĺpčekov čiernych kroník dominantnú časť správ. Tie okupujú priestor pre informácie, o ktorých by sme naopak mali vedieť. Je to ten najlepší spôsob, ako kamuflovať, že sú nám zamlčované. Ak spoločnosť pritlačíte tak, že jej myseľ bude zamestnávať iba boj ozákladné potreby a prežitie, budete ju mať pod kontrolou nepochybne viac ako rozhľadených ľudí, ktorí sa nemusia starať iba o živobytie, ale aj o obohacovanie svojho poznania.  Na to, aby ľudia neprotestovali, treba obmedziť aj zdroje informácií a vytvoriť prostredie, v ktorom sa simuluje realita. Tým prostredím je propaganda ako najmohutnejší nástroj sociálneho ovplyvňovania za účelom dosiahnutia a udržania politickej moci. Známy český neuropatológ, spisovateľ apublicista František Koukolík uvádza niekoľko nástrojov propagandy, ktoré sa z dielne niektorých kruhov uplatňujú aj v prípade zúrivej kritiky Mlčania. Píše, že „ak sa v médiu objaví nežiaduca správa alebo program, nasleduje príval priamych alebo nepriamych, dobre organizovaných nesúhlasných reakcií vyvíjajúcich na médium tlak.“ Hovorí sa tomu „flak“ – čo bolo označením protilietadlových diel nemeckej armády a ich sústredenej paľby počas druhej svetovej vojny. ‚‚Flak‘‘ využíva rôznu muníciu. Obľúbenou je „argumentum ad hominem“ – miesto názoru je napadnutý jeho nositeľ. Prípadne „ciachovanie“, ktoré viaže jednotlivca alebo skupinu k zápornému symbolu. Využívajú sa tiež citácie vytrhnuté z kontextu, ktoré majú docieliť dojem opaku toho, čo napadnutá osoba ľuďom tlmočila. Toľko Koukolík v teórii a my sa pozrime na prax, ktorú má v „demokracii“ pod palcom aj rozsiahly aparát mimovládnych organizácií formujúcich verejnú mienku. Jej tvorbu z veľkej časti aj na Slovensku financujú zahraničné fondy.

Žoldnieri

SGI – Inštitút dobre spravovanej spoločnosti

– je „nezávislá, nezisková“ organizácia, ktorá je financovaná zo zdrojov súkromných a medzinárodných inštitúcií. Vraví sa: koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj. A tak tóninu v SGI určujú starí známi záchrancovia ľudstva ako prívrženec eugeniky (rasovej čistoty) Bill Gates a Microsoft, „filantrop“ George Soros (Open Society Foundations), ambasáda USA a ďalší štedrí donori. Do tejto mimovládnej organizácie však slušne „naliala“ aj vláda. Okrem spomínanej Sorosovej organizácie, ktorá v roku 2012 investovala 137416,60 eur, prispela aj Ficova vláda čiastkou 25 680 eur. Činnosti, na ktoré idú tieto peniaze, sú okrem iného aj články v médiách.

Volanie po cenzúre

Impulz, o čom tentokrát v médiách písať, prišiel od „humanistu“ a mravokárcu Michala Havrana, ktorý vo svojom profile na Facebooku vyzval do boja proti Mlčaniu:

„Prosím svojich kamarátov, poslankyne a poslancov, ľudí aktívnych v asociáciách, ľudí zodpovedných za distribučnú sieť Panta Rhei, ktorá tieto žvásty distribuuje knižne, ľudí z médií, aby sa povenovali tomu, že na počúvanej rozhlasovej frekvencii pôsobí nebezpečný konšpirátor.“

Prosba bola vypočutá, a tak mohol SGI prevziať štafetu a zapojiť sa do kultivačnej práce. Kiniciatíve sa prihlásil Pavol Hardoš, ktorý v tejto inštitúcii pôsobí ako výskumník na projekte Pilotného testovania monitoringu transparentnosti a efektivity štrukturálnych fondov EÚ. V rámci svojej odbornej špecializácie platenej fondmi Sorosa, Gatesa a Úradom vlády Slovenskej republiky sa podujal vytvoriť fundovaný text s nadpisom „Mlčanie kníhkupcov“:

„Stačí nadvihnúť kameň každodennosti, pozrieť sa na hemženie na skrytej strane internetu a uvidíte, ako si amatérske parazitologičky radia kloktať kurkumu s bielidlom, ako sa angažovaní hysterici navzájom hecujú proti životy zachraňujúcemu očkovaniu, ale aj ako si neoľudáci a konšpirační teoretici navzájom vysvetľujú pravdu o svetovláde. Je nepochybne smutnou správou našej doby, že dnes to hemženie nájdeme aj na dennom svetle ako súčasť bežnej ponuky kníhkupectiev. Kníhkupci významne pomáhajú v šírení informácií a určovaní spoločenských trendov a nežijú v morálnom vákuu. Ak nechcú byť zištnými pomocníkmi novodobých bludárov, budú si musieť premyslieť svoju spoločenskú zodpovednosť.“

A tak v ďalšom odseku už pán Hardoš otvorene volá po cenzúre v kníhkupectvách:

„Kníhkupectvá predávajú všeličo a každý si tam môže nájsť niečo, čo ho poburuje alebo uráža. Nemôžeme sa však tváriť, že nie je možné v istých prípadoch jednoznačne odlíšiť, čo je len brak anevkus a čo už hnus. Nemusí ísť len o nejakého rádiového pošuka. Bežne a hrdo sa vystavujú na pultoch knihy Davida Irvinga, známeho popierača holokaustu, alebo aj neoľudácke písačky všakovakých lokálnych Ďuricov. Koľko ľudí si nič netušiac kupuje nebezpečné bludy len preto, že sú na predných pozíciách na pultoch, pri pokladni alebo preto, že tieto tituly ich zapálení priaznivci vyklikajú v rôznych anketách medzi „najobľúbenejšie“ knihy (všakže, Martinus)?’’

„… Každý kníhkupec si môže vybrať vlastné kritériá výberu – ale kritérium predávame čokoľvek je spoločensky nebezpečné, necitlivé a alibistické…“

„V krajine s antisemitskou minulosťou a rasistickou prítomnosťou jednoducho musí byť pri ponuke opatrný a nejaké kritériá si zadefinovať.“

Nuž, toľko predstavenie slobodného, inštitucionalizovaného a politicky korektného myslenia. Charakteristickým obrazom „slobodného“ myslenia autorov a administrátorov portálu jetotak.sk je skutočnosť, že diskusiu, ktorá bola voči tomuto článku mimoriadne kritická, onedlho zmazali a zastavili. Nepripomína vám to niečo?

Honba na čarodejnice pokračuje

Z kruhov okolo inštitucionalizovaných „humanistov“ sa vytvorila ideologická úderka, ktorej nestačil zákaz antifašistickej knihy Mlčanie vArtfore, ale volá po jej cenzúre už vo všetkých kníhkupectvách. Začal teda tlak aj na majiteľa kníhkupectva Martinus Michala Meška prostredníctvom jeho profilu na FB.

Pavol Hardoš:

„… V poriadku, Martinus môže legitímne chcieť byť repozítorom *všetkého* na trhu. Ale to aj znamená, že ste napomáhačom nenávistných bludárov. Toť vsio. Ak s tým nemáte morálny problém, je to naozaj vaša vec. Ale sa, preboha, netvárte, že ste spasiteľ slobody slova či čo – naozaj nemáte povinnosť predávať všetko, ak sa tak rozhodnete, musíte aj žiť s tým, že čo robíte, je nemorálne.“

Martin Dubeci (bloger zo SME, analytik Ministerstva financií 2011 – 2012) na to išiel overeným spôsobom v postupných vlnách:

„… nič nie je také smutné (necitlivé, nevskusné?) ako predávať popierača holokaustu na ulici, kde sa arizovalo.“

„Len technická otázka, ak Rada pre retransmisiu, ktorá má podanie na Mlčanie na Vive, rozhodne o tom, že ten program porušuje zákon, tak zvážite aspoň stiahnutie knihy, ktorá z tej relácie vychádza, z regálov?“

„… prečo aspoň nedáte kontroverzné knihy na najhoršie dostupné poličky, popisy ku knihám necháte napísať coolovým maistreamovým historikom a stránku si nenaprogramujete tak, aby každému, kto si dá do košíka Rostasa, núkalo aj Kamenca alebo dačo podobné. Marketing máte pekný aj teraz, iste to viete spraviť tak, aby to bolo wow.“

Je šírenie objektívnych informácií šírením nenávisti?

V rámci inštitucionalizovanej siete sa následne objavil ďalší článok – tentokrát v denníku SME, v ktorom sa verejnosti predstavil úplne nový člen redakčného tímu Dušan Mikušovič v článku snázvom „Rádio Viva má reláciu, v ktorej sa hovorí o tajomných skupinkách ovládajúcich svet“. V úvahách, ktoré majú ako na objednávku vyrobiť z autora Mlčania prinajmenšom poloblázna, sa okrem iného Mikušovič ponosuje, že v relácii na rádiu Viva „Tibor Eliot Rostas vysvetľoval, že ruská boľševická revolúcia v roku 1917 bola zveľkej časti riadená aj financovaná Židmi“. Ato bol dôvod na dve sťažnosti na Radu pre vysielanie a retransmisiu. (Doteraz mi nie je jasné, prečo sa nesťažovali aj na to, že som v inom dieli uviedol fakt, že izraelská armáda používa v husto osídlených územiach okupovanej Gazy zakázanú chemickú zbraň hromadného ničenia – biely fosfor).

„Podľa sťažností sa tak (Rostas) snažil poslucháčom vykresliť obraz akéhosi celosvetového židovského sprisahania. Cieľom bolo nepriamym spôsobom vyvolať nenávistné pocity voči etniku, ktoré je v celej relácii opakovane zdôrazňované.“

V dnešnom svete existuje jeden mimoriadne nebezpečný precedens pripomínajúci časy, keď sa inkvizícia dovolávala prozreteľnosti na základe traktátu z 15. storočia so zlovestným názvom „Kladivo na čarodejnice“, o ktorom Eco píše, že sa najprv vykonštruoval obraz nepriateľa, apotom sa obeť dotlačila, aby sa v tomto obraze spoznala.

Ak si dnes dovolíte otvorene spomínať tabuizované témy (o ktorých síce všetci vieme, ale v niektorých prípadoch sú ako za cisára pána chránené zákonmi), máte okamžite na krku obžalobu z obcovania s diablom, antisemitizmu, neonacizmu a extrémizmu. Šikovne vymyslené. Ibaže aj tentokrát sa absentujúca argumentácia zredukovaná na výpady a invektívy zadrháva. Prečo? Pretože okrem mnohých renomovaných historikov prináša informácie o spomínanom vplyve aj známy izraelský denník Haaretz. Včlánku z 20. júna 2013 píše o stretnutí ruského vrchného rabína Berela Lazara s prezidentom Putinom, ktorý otvorene hovoril o skutočnosti, že „zloženie prvej sovietskej vlády bolo z 80 – 85 percent židovské“. Haaretz ďalej cituje Putina, že „politici v prevažne židovskej sovietskej vláde boli vedení falošnými ideologickými úvahami a podporovali zatknutie a útlak židov, ruských ortodoxných kresťanov, moslimov a príslušníkov inej viery“. Izraelský denník napokon uvádza Putinove slová o tom, že sa „našťastie tieto ideologické okuliare a poškodené ideologické vnímanie zrútili“. Bodka. Môže byť reč o nenávisti, ak prinášame informácie o skutočnostiach, o ktorých sa síce na Slovensku nehovorí, no vo svete už nie sú tabu?

Po týždni v SME sme v .týždni

Po priehľadne propagandistických výpadoch vduchu spomínaných Koukolíkových definícií, ktoré v SME dosiahli pravý opak, ako sa zrejme predpokladalo, už autor Lukáš Krivošík nasadil opatrnejší tón a aj on Hardošove cenzorské ambície spochybnil. V .týždni zvolili inú, menej okatú taktiku, ako odlákať pozornosť a pokúsiť sa znechutiť potenciálneho čitateľa – je to „biznis s konšpiráciami“, ako hlása titulok. Podľa tohto nového konceptu je vlastne Mlčanie len zárobkovým podnikom. Problém je, že ak sa ktomuto článku „o biznise“ vlastne chcete dostať online, musíte si zaplatiť vstup v rámci platenej siete Piano. Podstatnejšou skutočnosťou však je, že autor akosi „pozabudol“ uviesť jeden dôležitý fakt. Mlčanie je primárne rozhlasová relácia. Jej prípravou a výrobou sa zaoberám už takmer rok bez nároku na jediný cent. To, že sa poslucháči zaujímali o jej knižnú podobu, nie je žiadnym dôvodom na vnímanie Mlčania ako premysleného veľkého biznisu, zvlášť, keď viete, ako to sknihami, ich výrobou a distribúciou dnes chodí. Nie je dôvodom všeobecného záujmu fakt, že tieto informácie sú nám zatajované? Ak nie sú zatajované, prečo sa o nich nehovorí a nepíše v otvorenej diskusii? Najväčší nedostatok článku v .týždni je však opäť absentujúca argumentácia, ktorá by sa oprela o fakty, a vyvrátila tie, ktoré Mlčanie uvádza. A tak je celá kniha opäť postavená do svetla konšpiračných teórií už ako hotová vec, oktorej sa nediskutuje, a autor sa už zaoberá iba ich dôsledkami a prípadne „biznisom“ snimi. Čo takto položiť si podstatnú otázku: sú to naozaj konšpiračné teórie? Ak si vezmeme zrútenie Dvojičiek ako ikonický príklad za všetky, oktorom aj Krivošík píše, že  patrí medzi „najpopulárnejšie konšpiračné teórie“ – nestálo by za to podumať nad motívmi „teroristov“ amotívmi tých, ktoré následne bez mandátu OSN vyplienili Irak a obsadili obrovské zásobárne nerastných surovín? Aká môže byť vierohodnosť „dôkazov“ tej druhej strany, keď práve títo – skutoční teroristi – napokon sfalšovali aj zámienku na agresiu? Je to predsa oficiálne potvrdené: žiadne zbrane hromadného ničenia sa nenašli. Neexistuje ani potvrdenie akejkoľvek spojitosti s Dvojičkami aHussainom. Naopak, existuje spojitosť Hussaina s tými, ktorí ho napokon nechali obesiť.

Úsmev nakoniec vzbudzuje záverečné konštatovanie autora, ktorý sa touto témou zaoberá naznačujúc, že sa tým vlastne netreba zaoberať a„panikáriť.“ Podľa Koukolíka by toto bola typická kognitívna disonancia a jej následná racio-

nalizácia – niečo v zmysle Ezopovho lišiaka, ktorý nedočiahol na strapec hrozna, nuž utrúsil, že aj tak je kyslé.

Morálne pokrytectvo

Ak budete mať stále väčší problém dostať sa ku knihe Mlčanie, verte, že sa na tom intenzívne pracuje na niekoľkých frontoch. Aby ste sa nedostali ku knihám a názorom, ktoré inštitucionalizovanej intelektuálnej elite zásadne nevyhovujú – uchýlia sa k návrhu na jej stiahnutie z predaja. Najprv to dosiahli v Artfore, ktoré knihu začiatkom roka prestalo ponúkať. Nemôže to byť pochopiteľne primárne zdôvodnené cenzúrou. Musí tam byť aspoň náznak niečoho, čo zaberie – napríklad popieranie holokaustu (samozrejme, nič také sa nikdy v mojej knihe, ani vrelácii neobjavilo, naopak, vravím, že holokaustov sa v novodobých dejinách udialo podstatne viac aväčších ako tento jeden). Ako poistka pre prípad zlyhania tejto taktiky slúži pokus zhodiť autora, a tým aj čitateľov do jednej stoky nevzdelaných „zadebnencov“. Takí majú radi braky. Abraky samozrejme dobré kníhkupectvá ako Artforum neponúkajú. V článku v SME sa dočítate, že „ak sa v Artfore na Mlčanie spýtate, podľa Vladimíra Michala vás pravdepodobne odkážu na iné kníhkupectvo. Alebo vám povieme, že tento typ kníh jednoducho nechceme predávať.“ Iste, sú to obchodníci a majú plné právo v rámci platných zákonov predávať, čo chcú. Problematická je však argumentácia, ktorou to vysvetľujú. Ide oto, akú ponúkajú alternatívu, s akými myšlienkami by ste sa mali zoznámiť namiesto „typu kníh, čo nechcú predávať“? V rámci morálnej „predselekcie“ vám teda ponúknu „zaručene iný typ“, akým je napríklad kniha „Totalitní světovláda“ od Martina Herzána, alebo s citom vyberané tituly (zámerne spomeniem ich hity na pultoch): „Kniha o kundě“ alebo „Kniha o čuráku“ od Nely Astonovej, respektíve kniha o Georgeovi W. Bushovi „Okamžiky rozhodnutí“. Možno by v Artfore mali vedieť, že The Guardian aj Daily Mail už dávnejšie písali o potenciálnom stíhaní Busha v prípade, ak by navštívil Švajčiarsko. Dôvod? Vspomínanej knihe obhajuje waterboarding (mučenie topením). A Švajčiarsko patrí ku krajinám, ktoré ratifikovali Dohovor proti mučeniu.

Vravieť smú len FOUNDovaní

Šéfredaktor portálu jetotak.sk, ktorý uverejnil Hardošovo volanie po cenzúre, jedného zo svojich oponentov napomína: „Rostas nemá žiadnu kvalifikáciu na „holú pravdu o Chazaroch“, nie je historik, ani lingvista, ani špecialista na Orient, je to posratý nácek…“

Tu sa odhaľuje jedna zaujímavá skutočnosť – nehovoriac o tom, že mňa ako nepriateľa totality afašizmu niekto označuje za „nácka“, čo nie je len dôvod na podanie žaloby za spáchanie trestného činu, ale aj vizitka „kvalifikácie“ autora takýchto vyhlásení. V celom tomto príbehu ide oniečo oveľa horšie, ako sú obsesné snahy niektorých kruhov zdiskreditovať Rostasa, atým aj čitateľov a inak uvažujúcich ľudí, o ktorých Havran píše, že sú to väčšinou „mladíci v maskáčoch sfalošnými menami pripomínajúcimi názvy pív a portrétmi asketického Tisa…“ V celej nahote sa tu odkrýva to, na čom je tento systém postavený – na „kvalifikácii rozprávať“. Je jedno, že citujete kvalifikovaných historikov, dielo Solženicyna či samotného Winstona Churchilla alebo najnovšie výskumy uverejnené v prestížnom oxfordskom vedeckom žurnále Genom Biology and Evolution. Vám táto kvalifikácia nebola vydaná – na rozdiel od platených ľudí z kvalifikovaných inštitútov, ktorí sa objavujú vtelevízii amédiách po každej udalosti – vy nemáte platný certifikát hovoriť, čo si myslíte. Táto spoločnosť musí ostať zdravá, preto sa vytvárajú a platia miesta, kde sa hlbokému výskumu „povenujú“ odborníci. Vychovávajú ich univerzity. Strážia, aby sa doktorské tituly dostali len do povolaných a preverených rúk – v žiadnom prípade nie tým, ktorí kritizujú samu podstatu problému. Atak sa môže vytvárať masa „nekvalifikovaných“, ktorým sa táto arogantná eskadra Sorosových „dietok“ vysmieva, ukazuje prstom a kričí: „Pozrite na tých bludárov bez vzdelania – radia vám kloktať kurkumu s bielidlom!“ Len takíto kvalifikovaní odborníci, na akých naráža aj Havran, vám pomôžu vytvoriť si správny názor skôr, ako by ste podľahli vlastnému – a teda iste scestnému – úsudku. Nestačí, že majú v rukách takmer všetky médiá, teraz už budú knihy, názory aj slová namiesto vás vyberať a starostlivo triediť funkcionári. Inštitucionalizovaní, kvalifikovaní aFOUNDovaní.

Problém nie je to, čo sa píše, ale najmä to, koľko ľudí to číta

Orwell musel toto všetko vidieť priam naživo – toto je tá „ideopolícia“, toto je to oddelenie, kde v newspeaku Winston Smith menil významy slov.

Uvažujú vôbec títo cenzori s pokriveným pohľadom na slobodnú a „otvorenú“ spoločnosť o ľuďoch ako svojprávnych bytostiach? Majú vlastne nejakú dôveru v iný ako vlastný názor? Sú vskutku schopní rozoznať reálny svet od sveta svojich ideologických predstáv? Dokedy budú tiecť znašich daní a z cudzineckých agentúr peniaze na podporu myslenia v štýle Hardoša z Inštitútu dobre spravovanej spoločnosti a„humanistu“ Havrana, ktorý zvoláva „priateľov z médií, aby sa mi intenzívne povenovali“, čím zároveň prezrádza, ako „slobodné“ médiá fungujú? Prežije vôbec táto spoločnosť, keď knihy volajúce po skončení nenávisti, násilia, utrpenia anespravodlivosti všade vo svete napokon zahluší „dobre spravovaná nenávisť“? Napokon, ja osobne som presvedčený, že ľuďom ako pán Havran táto kniha neleží v žalúdku kvôli nejakým ideovým záležitostiam, ale najmä pre ono spomínané miesto pri pokladniach, kde by sa mohli tak pekne vynímať ich vlastné, nepovšimnuté, zato grantmi ovenčené texty. Mlčanie je vysielané už rok, atak tieto oneskorené útoky len dokazujú, že ich ani tak neirituje to, o čom sa v ňom už dlhý čas hovorí a píše, ale fakt, že to číta toľko ľudí. A tak si uvedomili, že ho už nestačí iba ignorovať, ale treba konať.

Ak chcete vyvrátiť „konšpiračné teórie“, musíte o nich hovoriť

Niektoré kritické hlasy tvrdia, že Mlčanie síce hovorí „A“ ale nepovie „B“. Ja som naopak presvedčený, že to „A“ sledujeme v médiách 23 hodín a 58 minút denne – to „B“ je len 120 sekúnd. Všetci máme právo mýliť sa, ak nebudeme schopní argumentovať to, o čom píšeme; ak zistíme, že sme sa mýlili, ukáže to diskusia s oponentom. O tú som sa usiloval aj vo verejnoprávnom Slovenskom rozhlase, kam som bol v máji 2012 pozvaný, no moje slová sa napokon rozhodli neodvysielať z dôvodu „technickej chyby strihu“. Aj preto sme 17. a 22. novembra 2012 so stovkami a tisíckami iných demonštrovali v uliciach slovenských miest za otvorenú a kontinuálnu diskusiu vo verejnoprávnych médiách. Tie nás však absolútne ignorovali. Vo svojej knihe sa dožadujem spravodlivosti, lásky, tolerancie a píšem, že v žiadnom prípade si nerobím ilúzie, ani nároky na jedinú pravdu a v predslove čitateľovi odkazujem, že so mnou nemusí súhlasiť. Vravím, že by mi to pripomínalo slová Oscara Wilda, ktorý sa sarkasticky smeje a hovorí, že kedykoľvek s ním začínajú ľudia súhlasiť, má pocit, že sa asi mýli.

Augustové dymové signály neboli iba na jednu fajku. O tomto príbehu však treba hovoriť, lebo vskutočnosti naozaj nie je o knihe Mlčanie. Tento príbeh nie je o znevažovaní autora. Je to príbeh o zneucťovaní čitateľa a hanobení elementárneho princípu slobody. Tým princípom je sloboda slova, ktorá začína aj končí jeho slobodným šírením. Bez tejto možnosti toto právo prestáva platiť. Je to o to trpkejšie, že sa domáhame spravodlivého a lepšieho sveta bez nenávisti, krívd a utrpení, ktoré by sa z veľkej časti nikdy neuskutočnili, ak by lož a násilie slobodu slova neumlčali.

ZDIEĽAŤ