ĽUDIA NIE SÚ DOBRÍ A ZLÍ

 

Prostitútky so syfilisom, vrahovia, narkomani,
alkoholici, bezdomovci, ale aj telesne postihnutí.
Sú ich stovky a uprostred iba jeden – krotiteľ zdivených,
ale aj milujúci Človek. Vie, že medzi písmenami múdrosť a pravdu
nájdeš len ťažko, to najdôležitejšie prináša Kniha života,
v ktorej deň čo deň OBRÁTI list kapitoly Lásky.
Rímskokatolícky kňaz Marián Kuffa.

 

Ak som niekedy uvažoval a predstavoval si svätcov
ako Františka z Assisi, ale aj mnohých ďalších, videl som vždy
prostého a jednoduchého človeka v tých najjednoduchších zvrškoch,
bez pátosu, bez okázalých ceremónií liturgie, bez kníh pod pazuchou,
bez zlatých pečatných prsteňov, bez kadidiel a strieborných
svietnikov. A presne takýto človek – Boží posol – sa mi zjavil
pod tatranskými končiarmi, obklopený desiatkami, ba stovkami
tých na samom okraji spoločnosti, ktorým podal pomocnú ruku.
V tvári kňaza Mariána Kuffu sa odráža chlapská odhodlanosť
a tvrdosť horolezca, no z očí sa vám prihovára dieťa Boha,
ktoré si zamilovalo a miluje všetkých bez rozdielu. On vie, že nebo
je plné prostitútok, vrahov, zlodejov aj mentálne zaostalých.
Vie to, a preto im všetkým pomáha nájsť cestičku, na ktorej znovu
nájdu lásku. Na nej ich však čaká tá najťažšia úloha –
premôcť samých seba.

 

Vtedy som mal tridsať a nevedel ešte to, čo viem teraz. Čítam z knižky, ktorá sa volá Život, pýcha predchádza pád. Boh sa pyšným protiví, pýcha peklom dýcha. Bol som sebavedomý frajer. Liezli sme v trojke. Ja som bol prvolezec, svet gombička. Modrá obloha, pozeral som dolu a uťahoval som si z dievčaťa, ktoré spolu s chlapcom liezlo pomaly, a tak som si krátil čas hádzaním guličiek. No neistil som tak, ako som mal istiť. A to bola celá tá tragédia. Odtrhol sa kameň, spravil som salto, pif – a kamarát ma chytil v dvetisícmetrovej výške po dvadsaťmetrovom páde. Tak skracujem. Vtedy som si bol stopercentne istý, že toto je smrť. Jak začalo trhať tie skoby a  excentre, myslel som si: toto je smrť, tak vyzerá smrť. Na poslednej skobe som sa zachytil. Všetci sme sa zachytili na poslednej skobe. O dvanástej na obed som spadol a o jednej v noci som bol v popradskej nemocnici – šiesti horolezci ma 13 hodín dávali dolu. V nemocnici som prvýkrát začal rozmýšľať, načo sme tu a kam vlastne kráčame. Našiel som odpoveď: „Sme tu na to, aby sme maturovali z jediného predmetu – z lásky.“ A len dve známky: zmaturoval a – nedajbože, nezmaturoval. Všetko ostatné je nula. Maturovať z lásky. Či veriaci, či neveriaci, inoverec, to je jedno. Všetci maturujeme z toho jediného predmetu. A hovorím: kam kráčame? K láske. Keď kráčaš k láske, dáva ti to nenormálnu energiu, silu a ideš za svojou milenou, keď ste boli zamilovaní, krútiš na bicykli, prší, dážď so snehom, nevadí. Smejem sa, prečo idem k láske. A krútim. Mám aj silu, energiu, všetko mám naraz. Tak toto tu je, ten zmysel. A povedal som: Ježišu, keď ty si mi dal život, ja ti ho vrátim naspäť a posvätený. Budem sa venovať tým, ktorí to najviac potrebujú. Nevedel som, čo budem robiť, len som ponúkol. Nevedel som, že to Pánboh vezme vážne. Neskôr po pár týždňoch v seminári mi vraví kamarát: „Ty, čo je s tebou?“ A ja vravím: „Ale nič.“ „Môžem ti pomôcť?“ „Môžeš.“ „Ako?“ „Hybaj sa so mnou modliť,“ vravím mu. Modlili sme sa celú noc a ráno vravím: „Ideme za biskupom.“ Bohoslovček-nováčik v seminári: „Pán biskup, nedali by ste mi faru?“ Biskup skoro zo stoličky spadol. Viete, farár si nepýta faru. „A akú faru chceš, Maroš? Čo to chceš? V Žakovciach. A tam je fara?“ „Je tam fara.“ „A čo tam chceš robiť?“ „Pre telesne postihnutých.“ „A prečo pre nich?“ „Keď ma z Gerlachu dali dolu, dostal som sa z toho, v sadre som chodil, dobitý som bol, dodrúzganý, o barlách.“

 

  Znie to priam ako biblický príbeh. Neverím na náhody – napokon, naše životy sú príbehmi so scenármi, ktoré by ťažko niekto vymyslel. Pýcha padajúca z brál až k bránam precitnutia, a napokon k nebeským bránam. A to všetko začať v zrelom veku, v ktorom sa život začína úplne od nuly.

Áno z nuly. Mňa volali Ježiško Spasiteľ, uťahovali si zo mňa. Ja som tu mal jedny šušťáky, záplata na zadku, jedno tričko, tenisky. Nič viac som nemal, nič. Na zemi sme spali, suchý chleba, škvarky.

 

  Dnes tu však vďaka vám pod strechami Inštitútu Krista Veľkňaza prebýva mnoho duší, ktoré opäť nachádzajú zmysel svojej púte.

Pánboh to múdro riadi, nie farár. Farár je len potrubie, cez ktoré to prechádza. Každé dobro je od Boha. Vtedy budeš vynikajúcim potrubím, keď nezabudneš, že to dobro, ktoré konáš, je od Boha. Ak začneš byť pyšný, potrubie sa zužuje, zapcháva sa, ako cievy tukom. A už pyšný človek chce z neho, žiadne dobro už neprejde. Ale Boh si svoje dielo uskutoční druhým potrubím. My máme len dbať, aby sme mali stále čisté srdce, a čisté srdce znamená čisté od nelásky. Každý druh nelásky nám znečisťuje srdce, aj v Očistci sa očisťujeme z nelásky. Tak dlho budeš trčať v Očistci, kým tú svokru nepobozkáš, kým sa nezmieriš s  manželkou, kým si so susedom nepodáte ruky. No radšej tú, ktorú tu kúpiš za euro, v Očistci za tisíc eur nekúpiš. Hovorím: vysokohorská prirážka. Aj chlapcov tak učím. Každé nedorozumenie, poníženie, potupenie, zneváženie nás čistí. V čom? V láske. Keď nepreklínaš, nenadávaš a obetuješ to za dakoho, v tú ranu podrastieš duchovne. Za dakoho. Za mamu, ktorá mi zomrela, za otca, ktorý má rakovinu alebo za kohokoľvek môžeme hneď obetovať. Hneď obetujem za dakoho. A už potom to zmysel má. Kristus neprišiel utrpenie vysvetliť, ani odstrániť, on mu prišiel dať zmysel. Aký zmysel? Premieňať bolesť na lásku.

 

  Žiaľ, keď sa na svet pozeráme s otvorenými očami, nezdá sa, že by prekypoval láskou. Utrpenie, vojny, nestabilita. Navyše kontinent, ktorý okrem Juhoslávie doposiaľ nezažil hrôzy vojny, sa dnes zmieta v kŕčoch. Demonštrácie, padajúca ekonomika, vojna na Ukrajine a teraz toľko zdôrazňovaná kríza imigrantskej politiky.

Mám toľko starostí, že nemám kedy všetko sledovať. No z toho, čo som zachytil, sú obrazy, keď takí vystrihaní, vyholení, v parádnych tričkách a so smartfónmi v rukách kričia: „My máme právo, my máme právo.“ Na týchto, ktorí sú takí agresívni, drzí, hovorím, tak sa ti pozriem na povinnosti, keď ty hovoríš o právach. „Ty utekáš pred vojnou?“ „Áno, utekám pred vojnou.“ „Áno? Kde si nechal dcérku? Kde si nechal matku, kde si nechal manželku? Ak utekáš pred vojnou, splň si najprv svoju povinnosť tam, keď tu si ty taký drzý a agresívny.“ Ak naozaj uteká pred vojnou, bude spokojný aj v rumunskej maštali. Mnohí sa ma pýtali, či sme pripravení pomáhať utečencom. Pripravení nie sme, ale sme ochotní. Ježiš nehľadal pripravených, on si ich pripravil, ochotných. Ja som nebol pripravený na bezdomovcov. Boh si ma pripravil.

 

  Ako vnímate islam? Dnes v ňom máte silnú konkurenciu.

Všetci sme bratia a sestry. Máme spoločného otca – Abraháma. Nie ten, kto mi hovorí Pane, príde do Božieho kráľovstva, ale ten, kto plní Božiu vôľu. Naši bratia neveriaci, koľkí z nich možno nevedia o Bohu veľa povedať. Ale oni Bohu hovoria áno. Čím? Svojím životom. Keď na lásku odpovedajú láskou. To sú naši bratia neveriaci a tromfnú nás, mnohí z nich. Nevedia hovoriť Pane, Pane, nie kvôli vedomostiam, to si mýlia mnohí, aj naši veriaci, byť členom katolíckej cirkvi neznamená mať pečiatku, že ideš do neba. To máš len pečiatku na to, že si člen katolíckej cirkvi. Ale neznamená to, že si aj členom Božieho kráľovstva. Členom Božieho kráľovstva je ten, kto na lásku odpovedá láskou. Boh nás provokuje. Čím? Láskou. Aj ten najčernejší kanibal odpovie. Čím? Svojím životom. Vedomosti nie sú zárukou na Božie kráľovstvo, lebo diabol má také vedomosti, že by mal jedničku z matematiky, z fyziky, rýchlejšie spočíta ako ty, z ekonomiky, lepšie vie biológiu, lepšie pozná tvoje telo, päťku by mal z cnosti, najmä z pokory, ktorá je matka všetkých cností, a tak by mal päťku aj z tej najväčšej cnosti, a tou je láska. Keď je niekto člen Božieho kráľovstva, nemusí byť členom cirkvi, a keď je niekto členom cirkvi, nemusí byť členom Božieho kráľovstva. Neodvážil by som sa na nikoho povedať: „Tento bude zatratený,“ a neopovážil by som sa povedať „ten bude spasený.“ To sa neopovážim, ja som len farár, nie som ten, ktorý rozhoduje. Mám ľudí viesť k láske. S pomocou čoho? Lásky. A po akej ceste? Po ceste lásky. To je moja úloha. Islam nie je nebezpečný. Nebezpečný je fanatizmus. Ak ktorékoľvek náboženstvo spojíš s fanatizmom, aj kresťania môžu byť nebezpeční, ak sa stanú fanatikmi. A čo je jadrom fanatizmu? Neláska. Akonáhle si pestuješ nelásku a podfarbuješ to ešte náboženským podtónom, to je katastrofa. Islamský štát náboženským podtónom farbí nelásku. Nelásku k iným, ktorí majú iné vyznanie. Preto je Islamský štát nebezpečný. Veľmi dobre to u nás urobil jeden profesor, ktorý nás učil fundamentálnu teológiu a hovoril o ekumenizme. Nakreslil kružnicu a tam dal rozličné náboženstvá a cirkvi. Doprostred dal Boha – ako slnko v strede. Vravel: nie jeden ku druhému sa snažiť, keď sa pridáš k tomu, vzdiališ sa od tamtoho. Počúvajte, drahí bratia, tak nám povedal, bohoslovci, smerom k Bohu, k láske. A tým, že ideme smerom k Bohu, všetci sa k sebe približujeme, lebo kružnica je čoraz menšia.

 

  Chodíme na mnoho besied, stále sa stretávame a komunikujeme s ľuďmi. Medzi mnohými z nich rezonujú myšlienky, že náboženstvá sú jedným z najhorších prekliatí ľudstva, hovoria, že to je najväčšie zlo, kvôli ktorým sa vedú mnohé vojny. Nietzsche povedal, že jediným, čo stojí medzi ním a Bohom, je cirkev. Aká je teda úloha cirkvi dnes? Asi si treba priznať, že jej povesť je naštrbená stredovekými inkvizičnými procesmi, križiackymi výpravami, drancovaním conquistadorov v Amerike – všetko sa to vraj dialo v mene Boha. Navyše sa na verejnosť dostali mnohé excesy duchovných so zneužívaním detí. Skrátka a dobre, sú tu momenty a situácie, ktoré cirkvi dôveryhodnosť nepridávajú. Existuje cesta alebo nejaký zásadný relevantný spôsob, ako jej prinavrátiť úctyhodnosť?

Cirkev je božsko-ľudská ustanovizeň. Čo to znamená? Sú tam božské veci, ale sú to len hriešni ľudia, ktorí ju spravujú. Tá božská časť je vždy svätá. Tá ľudská je furt hriešna. Bola a bude hriešna. V cirkvi je charizma a hierarchia, a tie sa vždy bili.
Nezrelý charizmatik sa domnieva, že mu závidia, a preto dávajú obmedzujúce pravidlá. Keď je zrelý, povie: dobre, že dali pravidlá. Charizmatik vyrába auto a hierarchovia dávajú dopravné predpisy. V cirkvi je poklad. A ten poklad sa volá eucharistia. Mimo nej toho pokladu niet. Dávno by som z cirkvi odišiel. Toľkí cirkevníci ma už napálili – no neodišiel som, práve kvôli tomu pokladu zostávam v cirkvi. Vidíte, to je poklad. Neutečiem stade. Aj keď dostávam kopance, aj keď nemám pochopenie, z každej strany, kde sa len pozriem, od hocikoho. Aj tak tu chcem byť, lebo tu je ten poklad. A prečo ho Ježiš dal práve na tú roľu? To ja neviem. Nie som taký chytrý teológ, neviem, môj Bože, prečo si práve tu na tú roľu? Ja neviem, môj Bože. Keď je taká nedokonalá, máš pravdu, je nedokonalá. Namaľujme svojím životom milosrdného Krista a ľudia sa nebudú báť. My všetko spotvoríme, najmä my kresťania, potom sa nečudujme, že idú ľudia sú proti cirkvi, bo sme z cirkvi, sme pokrstení, máme pečiatku v matrike. Niet chyby v cirkvi, chyba je v nás. V nás, ľuďoch jednotlivcoch. Nemôžem zmeniť vládu, ani parlament, ani cirkev, ani pápeža, ani kardinálov, ale seba môžem zmeniť. Zmeň seba. Ako zmeniť seba? Rozhodnem sa nekonať zlo, rozhodnem sa konať dobro a začnem dôverovať Bohu.

 

  V roku 2014 vám k neželanej medializácii dopomohol Štefan Hríb vo svojom týždenníku, kde vám zrušil blog pre vaše vyjadrenia na tému homosexualizácie spoločnosti, o ktorej ste sa vyjadrili, že sa stane genocídou národa.

Nie sú nebezpeční ani homosexuáli, ani lesby. Nebezpeční sú homosexualisti. Ktorí sú to? Za peniaze naopak rozprávajú. Tí sú nebezpeční, to sú zloduchovia. Právnik bude, naopak, rozprávať za peniaze. Politik bude, naopak, pre kariéru, zdravotník bude naopak rozprávať. A novinár tiež – toto sú zloduchovia, keď toto všetko konajú za peniaze a pre postavenie. To sú zloduchovia.

 

  Takých je, bohužiaľ, veľmi veľa vo všetkých profesiách.

Počúvajte, odvážne to treba pomenovať. A my to pomenúvame.

 

  To robíme aj my.

To máme spoločné. To som rád.

 

 

  Boli to však títo ľudia, ktorí zhodou okolností svojho času veľmi vyzdvihovali arcibiskupa Bezáka. A pre mňa osobne je to taká hádanka a je to otázka. Na jednej strane, sú to ľudia ako Hríb, ktorí sa tvária akoby bez chyby, a teda hovoria, že sú nezávislé médium a strašne trpia. A na druhej strane sa dozvedáme, že berú peniaze od Penty, sú podporovaní finančnými skupinami, proti ktorým sa naoko snažia vystupovať. Títo ľudia sa v istom období spojili a vytvorili polarizačný moment v  médiách a obraz o celej kauze arcibiskupa Bezáka. Ako to vnímate vy?

Pozerám – na jednej strane sú rozumní ľudia, ale aj na druhej. Na druhej strane sú zákeráci, ale aj na druhej. A teraz pozerám, ako to vlastne je? Naraz som zbadal, čo majú spoločné. Z tej jednej skupinky, čo sú za, a z tej, čo majú proti, sa vypolarizovali úplne ako extrémna skupinka jedna i druhá. A čuduj sa svete, jedno mali spoločné. Čo? Nelásku. A myslím si: už vás mám. Hej, takže vy ste jeden i druhý živení neláskou. Hovorím, a už sme mimo stopy. Čo to znamená? Znamená to toľko: jedni vedľa i druhí vedľa. A v tej nenávisti chceli Kuffu použiť ako perly proti druhým. Kuffa, nech im dá po hlave. On to priamo pomenuje a pif, trafí ho po hlave. Lenže ja som trepol oboch, pretože boli bez lásky. Ale teraz prišiel, naraz mi hovoria dievčatá: Farár, je tu arcibiskup Bezák. Čo? Arcibiskup, kde? Tu. V kancelárii, že čaká. Tu, kde vy sedíte, tu sedel. Najprv som na neho pozrel a myslím si: nesúď ho. Povedal, že napísal knižku a výťažok z tej knižky nám chce dať. Či prijmeme. Jasne. Však máme dlh za cement, za železo. Len budeme radi. No a koľko že to je? Tridsaťtisíc. A ja: Čo? To je milión korún. To nám chcete dať? Hej. Ja kukám. A prijmete? Však jasne, nevedel som, ta jasne. Potom mi dal môj biskup odkaz, aby som to neprijal. Zdvihol som telefón a povedal som: Ja som len vojak a môj biskup je generál, a keďže chcem byť verný vojak, nemôžem to prijať, ale vážim si vás za vašu štedrosť. Nepoznám vašu pohnútku, do vnútra vám nevidím, ale ak ste to dávali naozaj z presvedčenia, Pánboh vám to ráta tak, ako by ste nám dali. Naraz sa dovalili médiá, myslel som, že sa tu zbláznim. Z každej strany, ale najmä tí polarizovaní, takí tí extrémisti. A teraz toto a zakaždým na každú stranu každý chcel dačo, otázky, otázky. Na každú som odpovedal rovnako. Pán arcibiskup Bezák bol ku nám štedrý, a to poviem aj pápežovi. Bol ku nám štedrý. Toto môžem s istotou povedať. Ostatné veci neviem povedať. Bol ku nám štedrý. A to išlo rozpučiť jednu stranu i druhú. Vťahovali ma jedny tak, iní tak. A to sú práve tie médiá, tie komerčné médiá, oni by chceli rozhodovať v cirkvi a oni to chcú najlepšie. Na oboch stranách som videl ľudí, ktorí si chceli urobiť buď popularitu, alebo kariéru. Tak som povedal – toto odmietam. Ja sa do nelásky nedám vtiahnuť. Pozrite, hovoril som, kúpili sme ťažné kone. Kúpili sme dva kone a až z Muránskej planiny sme na nich prišli. Pozrel som si mapu, zobral som si buzolu, sneh nás chytil, dážď nás chytil. V Slovenskom raji, keď sme prechádzali, do plaču nám bolo, keď sme peši mali problém zísť dolu, ako s koňmi dolu? Cez Slovenský raj krížom. A ten Janko mi hovorí: Jak vieš, že ideme dobre? Dobre ideme, neboj sa, mám buzolu, máme čelovku. Metelica, o dvanástej v noci sme tu boli. Druhý raz som išiel sám v novembri, októbri, koniec októbra. Kráľova hoľa trošku posnežená, fantastické farby. Naraz som sa dal zlákať tou prírodou, nesledoval som buzolu, a tak sa stalo, že som volal, že som zablúdil, neviem, kde som. Prečo? Lebo som nesledoval kontrolku buzoly. Už som si myslel, že cestu poznám. A to je chyba. Myslíš si, že už cestu poznáš, lebo si teoretik. Stále musíš sledovať tú kontrolku. A prosím pekne, keď sa poprevraciaš, pokrútiš, tá buzola ostane pokrútená, ale ak ju necháš ustáliť, tak ako s našimi týmito, emócie poklesnú, pekne ti ukáže na sever a ty vieš, kde je domov. Prehoďme to do duchovnej oblasti. Kde je domov? Tam, kde je láska. Kamaráde, tam je sever. Tam treba ísť domov. Tam, kde je láska. V hocijakej situácii, humbukovej, či je to Bezák, či sú to homosexuáli, či je to prezident. Tam, kde je láska, tam je domov. Trafíš raz-dva.

 

  Mne sa javí, že dnes je cirkev prenasledovaná a odsudzovaná ešte výraznejšie ako za čias socializmu.

Je. Dobre nám to povedal dogmatik, profesor Frankovský, on bol perfektný. Čo hovoril sv. Augustín? Nenávidím hriech a milujem hriešnika. Toto treba mať stále na zreteli. Bo potom kňaz pokĺzne. Čo to znamená? Matka okúpe chlapca a nevyleje ho s vaničkou na dvor. Chlapca dá na osušku a špinu vyleje na dvor, na ulicu. Komunistu dáme na osušku a komunizmus vylejeme na dvor. Liberála dáme na osušku a liberalizmus vylejeme na dvor. Povedzme prostitútku dáme na osušku a prostitúciu vylejeme na dvor. Za socializmu nám všetko zakazovali. Zakazovali aj to dobro. Preto krachli. Liberalizmus všetko dovoľuje, dovoľuje aj to zlé, preto krachnú tiež. Tam ti nedovoľovali, bo si nežiaduci. Liberáli? Môžeš sa, synu môj, aj na Štrbskom plese korčuľovať, aj na Orave môžeš. Synu môj, nechoď. Tatko, ty tomu nerozumieš, zastaralý si, mám švédsku oceľ, korčule, bezpečnostné viazanie. Synu, nejde o korčule, tenký je ľad. Liberáli toto nepovedia. Prečo? Chcú predať korčule. Za socializmu bola tma, svetlo evanjelia len zasvietiš do tej tmy, do ateizmu, a hneď ti je jasno. Zasvietiš. A čím viac žiješ podľa evanjelia, tým máš silnejšiu čelovku. Ježiš má takú čelovku, keď tu zasvieti, až v Poľsku vidí. My vidíme len pár metrov, lebo nežijeme presne podľa toho evanjelia. No tak prosím pekne, a teraz čo je liberalizmus? Hmla. Zasvietiš, a nevidíš. Vidíš lepšie a nevidíš, čo treba. Kým za socializmu bola uniformita, za liberalizmu nahota. Zoblečú ťa. Komunisti dali všade zákaz vjazdu a títo tu všade voľno. Režú značky, liberáli. Značky napchávali všade, obmedzenie, zamedzenie, zákaz vjazdu, jednosmerná premávka, všade ťa obmedzovali. A títo režú značky. Taký chaos je potom a toto volajú sloboda. Sloboda a voľnosť, to nie je to isté. Zo začiatku komunizmu nemusíš do kostola, a potom nesmieš do kostola. Liberáli: môžeš gender, a potom musíš gender. To už je totalita.

 

  Ale toto všetko Boh vidí a dopúšťa to. Mne v hlave vŕta stále jedna otázka. Ak je Boh všemohúci, ako je možné, že toto všetko dopúšťa? Keď sa bavíme o liberalizme, o komunizme, socializme, tiež to musel dopustiť. Keď sa bavíme o vojnách, o deťoch, ktoré zomierajú po narodení, keď sa bavíme o interrupciách, obrovskej chudobe, hlade, utrpení, chorobách, nespravodlivosti… Je všemohúci Boh zodpovedný za dielo, ktoré stvoril?

Rozumiem. Boh má niekoľko atribútov, on nemá len jednu vlastnosť, že je všemohúci. On je takisto aj láska. Tak hovoríme tú vetu, najzákladnejšiu, tú ktorú pochopia aj tí z osobitnej školy, aj mentálne retardovaní. On vidí, či ho miluješ alebo nemiluješ. Boh je láska. Láska s veľkým L, slnko, a z nej vychádzajú lúče každej pravej lásky. Boh len rešpektuje to, čo si ty vyberáš. Odstraňujeme kríže zo škôl, odstraňujeme náboženstvo, a potom Boha berieme na zodpovednosť – Boh len rešpektuje to, čo si si vybral, môj synu. Otec, ty si si vybral bez Boha vychovávať? Tu máš výsledok. Keď zoberieš uhlie a spáliš uhlie, musíš vedieť, že budeš mať problém s popolom. Nemôžeš spáliť uhlie a prídeš sa hádať na uholné sklady, že si si popol nekúpil. Boh, ako to vlastne bolo? Na začiatku stvoril prvých ľudí, aj prvé bytosti. Všetkých podrobil skúške. Odpoveď na Božie zjavenie: áno alebo nie. Všetkých podrobil skúške. Adama a Evu, aj ich. Jedli z ovocia, ktoré Boh zakázal. Pre pár jabĺk. To neboli jablká, jedli z ovocia, biblicky povedané, neobstáli v skúške. Keď siahneš po hriechu, čo ti ostane? Zostane to, čo nechceš. Utrpenie a bolesť. Tu je ich koreň. Boh iba rešpektuje to, čo chceš ty. Nie je ani pravda, že Boh zatracuje. Dobre počujete. Nie je to pravda. Boh iba rešpektuje to, čo si ty vyberáš. Keďže si si nevybral lásku, logicky si vyberáš opak lásky, nelásku. No to je peklo. A peklo ti môže začať už tu. Tam, kde prestáva nádej, začína peklo. Odhryzneš si z pekla. A nebo? Kde zažívaš lásku, tam máš kus neba. Keď si zamilovaný alebo miluješ syna a svoju dcérku. Nepotrebuješ ani autá, ani embéčku. Nepotrebuješ zlato, nič. Ten syn sa na teba usmeje, tá dcérka, tvoja manželka, tvoje dievča, ktoré miluješ, máš kúsok neba. Odhryzneš si ako z chleba, z neba. Vynásob krát sto, krát tisíc, krát milión – to je nebo. Láska.

 

  Síce je to pre mňa ťažko prijateľné, ale vy teda vravíte, že za všetkým je prvotný hriech.

Áno. Boh rešpektuje našu slobodu. Keby bolo viac kňazov, nebolo by treba toľko policajtov. Keby boli ľudia viac v kostole, nebolo by treba toľko súdnych siení. Keby radšej používali tie drevené mreže spovednice, nebolo by treba železné mreže.

 

  Všetci dnes žijeme v pôžitkárskej spoločnosti, a tá sa nenápadne vkradla hlboko do našich životov. Strácame ideály, strácame zmysel pre všetko, čo je nad nami. Hoci máme aspoň relatívne podmienky (a na západ od nás neporovnateľne lepšie ako tu) – stratili sme zmysel pre šťastný život. Na Orave sa v najväčšej biede rodilo nezriedka aj desať detí. Našli sme si obhajoby, aby sme chránili naše pohodlie a konzumný život. Na rozdiel od spomínaných moslimov sa zbavujeme vyšších princípov a ideálov – odstraňujeme kríže, akoby sme sa tým mali oslobodiť. Odstraňujeme Boha z našich životov. Odstraňujeme autoritu z našich životov. Vyšší princíp. Vyšší princíp, ktorý má v človeku, na rozdiel od tej slobody s tenkým ľadom, dávať oporu a zmysel. A tak naša demografia strmhlav klesá, kým populácia moslimov, ktorí sa denne päťkrát modlia k Alahovi, stúpa. Vymierame. Zdá sa, že žneme, čo sme zasiali.

V Písme je napísané: „Duch svätý vanie kam chce.“ Je ako vietor, kam chce. Nevidíš, odkiaľ prichádza a kam ide, ale vidíš jeho účinky. Zohne sa konár. Konár sa zohne, vidíš, aha. Alebo sa zvíri prach. Taký je Duch svätý. Keď on príde k vyvolenému národu, Boh prišiel k vyvolenému národu. Prečo prišiel, prečo si volil? Všade dookola mali bôžikov, a ten židovský národ bol vyvolený preto, lebo oni si vtedy vážili jedného Boha. Ale ak ho oni odmietnu, toho pravého Boha, neznamená to, že Boh sa už nezjavil. Zjaví sa iným ľuďom. A tak to bude aj v kresťanstve, u nás. Ak to neprijmeme, predbehnú nás mnohí ľudia, ktorí síce nemajú pečiatku v matrike, že sú katolíci, ale žijú podľa evanjelia. Pomáhajú v núdzi, trpiacim, sú láskaví, pohostinní. Nevedia to pomenovať a vtedy Pánboh povie: Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z môjho ovčinca. Úprimný človek sa nestratí.

 

  Vo svojej mysli a skutkoch ste tak trochu revolucionár. Nebol Ježiš tiež tak trochu revolucionár?

Bol. Zrušil celý otrokársky systém. Vylial pri tom len svoju krv. Nie krv státisícov a miliónov ako iní, ktorí si vraveli revolucionári. Bratstvo, rovnosť, sloboda. Krásne heslá. A toľko krivdy napáchali, toľko zlosti. Áno, Ježiš bol revolucionár, ale neobetoval iných.

 

  Ako vnímate súčasný systém? Tiež je otrokársky, len vie svoju povahu sofistikovanejšie skrývať. Hypotéky, splátky, pôžičky a najmä úrok ako modus operandi monetárneho systému. Pritom to bola práve cirkev a Starý zákon, ktorý úroky považoval za ťažký hriech. Požičiavať si peniaze medzi príbuznými a žiadať pri ich splatení úroky by sme považovali za niečo amorálne – v celospoločenskom meradle to však akceptujeme ako samozrejmosť.

Treba robiť rozdiel. Úžera a úrok. Ak požičiam 2000 eur, nechajú to ležať 4 roky a potom pýtajú 20 000 eur – to je zločin. Koľkí sa obesili a skončili zle. Nepodporujem úžeru.

 

 

  Mnohých veriacich, kamarátov, ľudí z cirkvi, kňazov som sa požiadal, aby mi vysvetlili slová z Otčenáša: „Neuveď nás do pokušenia.“ Modlíme sa k Bohu, aby nás neuviedol do pokušenia. Nie je to zvláštne?

Možno nie. Možno len preklad je taký nešikovný. Ono by sa to dalo lepšie preložiť. Do takého pokušenia, v ktorom by som padol. Poviem vám, ako sa modlím ja. Môj Bože, ak to chceš ty, spustím most. Ak to chce len moja mužská márnivosť, pýcha, prosím ťa, spusti betón. Ja ostatné preleziem. Poznáš ma, Bože. A chlapci doplnili: Preto si taký dobitý, farár. Tak sa modlím. Môj kamarát, horolezec, tiež spadol v Tatrách. Druhý horolezec, ktorý bol s ním, sa zranil tak, že zomieral na skalnej rímse. A teraz prišiel taký zbiedený tu ku mne. Strašné sa stalo. Hovorím: Čo? Môj kamarát mi tam zomrel. V Tatrách? Hej. A vieš, Maroš, neviem, či som dobre urobil. Čo? Mal som dve možnosti: ísť po pomoc, alebo zostať pri ňom a pomôcť mu zomrieť. Čo si urobil? Išiel som po pomoc. Urobil si výborne. A keby som tam zostal? Urobil by si tiež výborne. Ako to? Lebo obidve boli motivované láskou ku kamarátovi.

 

  Mnohí prognostici, ekonómovia, bývalí politici, ekológovia, stratégovia a ďalší nás varujú, že svet a najmä naše prežitie v ňom je za týchto pretrvávajúcich podmienok neudržateľný. Pripravujete sa aj vy tak ako biblický Jozef v Egypte na zlé časy?

Hladným ľuďom nemôžem iba prednášať o evanjeliu. Musím ich aj nakŕmiť. Pozrite na Krista. On najprv nasýtil duše na púšti, polopúšti, tam im hovoril evanjelium. Musel veľmi zaujímavo rozprávať, lebo tí ľudia sa od neho neodtrhli tri dni. Nemali čo jesť, ale on im nepovedal: choďte už domov. Postaral sa im o duše a potom im nasýtil telo. Množil chleby. Takto máme robiť aj my. Nevidím do duše tak ako Ježiš, ale viem vyspovedať, z evanjelia rozjímať, hovoriť o Božom slove. Napodobňujem ho. Starosť o duše. Ale nemôžem farizejsky povedať: mám starosť len o duše, iďte sa dakde najesť. Musím sa postarať o celého človeka. Aj starosť o telo. Neviem rozmnožiť chleby, ale viem dopestovať chlieb. A toto robím. To je charita. Starosť o celého človeka.

 

  Darí sa vám vo všetkom, čo tu robíte?

Našťastie nie, lebo by sme zhoreli v pýche.

 

  Aký je teda váš najväčší úspech a najväčší neúspech v tom všetkom, čo ste sa rozhodli robiť? Skúsme spraviť takú malú inventúru duše.

Tak vám poviem: Kráľ Dávid je pre mňa najsympatickejšia osoba zo Starého zákona. Zjednotil izraelské kmene – a nikto predtým a nikto po ňom. Zabil Goliáša. Kráľ Dávid, taký veľký, taký silný, a predsa taký slabý. Jedna žena – a išiel dolu. Prišiel posol Nathan a Dávidovi rozpovedal príbeh o mužovi, ktorý mal len jednu ovcu, a druhom, ktorý ich mal tisíc. A ten, ktorý mal tisíc, povedal: daj mi. Ty máš tisíc, ja mám len tú jednu ovečku. Nechcel mu ju dať, tak ho zabil a vzal mu ovečku. Dávida príbeh rozhorčil, a tak vytiahol meč. Kto to je? Ja mu hneď hlavu odfiknem. Ty si to, Dávid, ty si mohol mať ženu, ktorú si chcel. Prečo si po tejto zatúžil? Kráľ Dávid nebol veľký preto, lebo zabil medveďa, leva, Goliáša, zjednotil izraelské kmene… Päťdesiat kráľov po ňom bolo, ani jeden nebol taký slávny ako on. Kráľ Dávid bol veľký preto, lebo keď zhrešil, zdvihol ruku a povedal: To ty si ten človek, prečo si ty po tejto žene zatúžil, veď ty si mohol mať hociktorú ženu. Dávid mu neodfikol hlavu, ako bolo zvykom u kráľov, keď ich dakto napomenul. Zdvihol ruku a povedal: Ten muž má pravdu. Áno, som cudzoložník a vrah. V tú ranu ho Boh zameral – mám ťa, ty expert jeden, mám ťa. Síce poriadny „prúser“, ale pretože si opravdivo pokorný, požehnám ťa, Dávid. Tisíc pokolení bude po tebe. Predošlá starostka nám narobila veľmi veľa zla. Veľmi, nech jej Pánboh odpustí. A potom príde Markíza, pán farár, a máte radi pani starostku? A teraz ja čo? Poviem, že ju mám rád? Klamem. Tak ako? Nadýchol som sa a povedal som: Učím sa ju mať rád. Mohli by ste to vysvetliť divákom? Áno, som v Ježišovej škole. V akej škole? Lásky. Čo sa tam učíte, pán farár? Z lásky, pani redaktorka. Ako to vyzerá s vaším učivom? No, zatiaľ som z tej školy dobrovoľne neodišiel, ani ma nevyhodili. Priznám sa vám, že niekoľko rokov opakujem ročník. Nie sme Rambovia, ani Supermani. Ba naopak. Ešte väčšie pokušenia aj poklesky nás stretávajú, no hlavný hrdina je ten, kto premôže sám seba. Kto vyhrá nad svojou pýchou, nad svojím egoizmom. Aspoň sa pustí do krvavého zápasu s tým. Nemusí byť výhra. Stačí, že to vezmeš naozaj. Toto keby sa mi podarilo, zvíťaziť nad vlastnou pýchou. To sa nám podarí, až keď budeme tri dni v hrobe. Každý jeden hriech, ktorý mi povieš, má odrodu a  koreň v pýche. Ohováraš? Máš problém s čistotou? Si človek pyšný. Tebe nevadí, že tamtej zničíš život, tamtej a tamtej, hlavná vec, že ty si užiješ. Si lakomec? Si pyšný. Prečo? Ty máš nervy, že Pánboh dal aj jemu aj jej, ešte jemu hmotné aj duchovné statky a ty si pyšný. Hocaký hriech, aký mi povieš, odvodím ti ho z pýchy. Hocakú cnosť odvodím ti z pokory. Matka pýcha je matka všetkých hriechov, aj tá najväčšia, a to je nenávisť. Nenávisť k ľuďom, k Bohu, k sebe samému. To je peklo. To ti môže začať už tu na zemi, ak cítiš nenávisť. Matka pokora ti porodí všetky cnosti aj tú najväčšiu láska, tá ti dáva zmysel. Buď láska k ľuďom, k Bohu, k sebe samému. To je nebo. Odhryzneš si nebo už tu na zemi.

 

  Ale úžasné je mať možnosť sa nad tým zamyslieť. Zastaviť a prehodnotiť.

Našťastie, Boh je taký perfektný, že vymyslel perfektný opravný prostriedok. Spoveď. Čo je to tá spoveď? A tí neveriaci naši? Alebo inoverci a úprimní? Tak to nazvime v širšom: pokánie. Čo to je? Oprava toho, čo som pokazil. Kedy môžeš opraviť, čo si pokazil? Keď priznáš, že si dačo pokazil. A toto pokorenie pred Bohom. Keď priznáš, že si dačo pokazil, vynikajúco, lebo v tú ranu púšťaš Božiu všemohúcu ruku. Dovtedy Boh nemohol konať. Prečo? Rešpektuje tvoju slobodu.

 

  Vraveli ste, že vaším snom alebo najväčšou túžbou by bolo, keby ste mali dcéru. Chodievate ešte stále na koni za Pannou Máriou do Levoče?

Áno, chodím na Mariánsku horu. Nikdy nebudem mať dcéru, aj keď pozerám na neterky, nebudem mať. Nebudem mať ženu. Musím sa naučiť s tými túžbami žiť. Ale pevne verím, že jedine Boh dokáže tú túžbu uhasiť. Neviem, ako to bude v nebi, ale tak sa v nebi nedá žiť. To by nebolo nebo. On to tam nejako urobí. Ako? To ja proste neviem. Najhoršie je tých pár rokov na Zemi. On to už nejako urobí.

ZDIEĽAŤ