KOMUNITA

Dobyvačné vojny NATO, teror, neporovnateľné ekonomické rozdiely, drancovanie Zeme, sprostredkovateľská demokracia, nelegitímne riadiace štruktúry, nevymožiteľnosť práva v bezprávnom štáte, indoktrinácia vzdelávacieho systému, kontrola myslenia, totálna závislosť od distribúcie potravín a energií – to všetko a mnohé ďalšie vytvára svet „západných hodnôt“, v ktorom mnohí nemôžu a nechcú žiť. Existuje iná možnosť ako rezignácia či spoluúčasť na udržiavaní dysfunkčného modelu spoločnosti?

 

Anglický básnik a dramatik Christopher Fry napísal: „Vďaka bohu, že žijeme teraz, keď sa zlo stavia všade do cesty, neopúšťajúc nás, kým nepodnikneme najdlhší krok, aký kedy urobila duša človeka.“

 

Narastajúca kríza vo vonkajšom svete je projekciou našej individuálnej krízy vedomia. Minulosť bola skôr o tom, že vnútorný rozvoj jednotlivca viedol k osobnému obohateniu duše, teraz je problematika oveľa závažnejšia: náš posun vedomia je podmienkou nášho kolektívneho prežitia. Naše znalosti vonkajšieho sveta mnohonásobne predbehli poznanie seba samých. Hoci dnes máme obrovské možnosti a technológie, ich vývoj a využitie má na svet, v ktorom žijeme, devastačný dopad. Máme stále ten istý zdrojový kód, stále ten istý sklon nechať sa ovládať len veľmi obmedzeným vedomím podobne ako ľudia pred tisícami rokov. Ako vravel Einstein: „Žiadny problém nemôže byť vyriešený na rovnakej úrovni myslenia, aká ho stvorila.“ Sme oslepení zrakom a hluchí kvôli sluchu. Necítime. V tejto necitlivosti nám unikajú tie najpodstatnejšie súvislosti – najmä fakt, že rozhodovanie o lepších vyhliadkach na budúcnosť prenechávame na iných. Pozrime sa na svet vôkol seba. Môže byť toto všetko pustošenie, bieda, nevraživosť, arogancia, plytvanie a devastácia výsledkom všeobecného konsenzu? Je toto svet našich predstáv? Podľa mnohých ukazovateľov nemáme na mnohé z okolností tvoriacich systém, v ktorom sme nútení žiť, absolútne žiaden vplyv. Na druhej strane má moc stále väčšie problémy udržať svoje postavenie legitímnymi prostriedkami. Keď sa zmiešajú dovedna farby dúhy reprezentujúcej humanizmus 21. storočia, vo výsledku dostaneme šedohnedú kaki. Uniformnú, totalitnú a jednoliatu, s jediným správnym názorom, do ktorého sme tlačení. Ekonomické vazalstvo jednotlivcov poháňaných systémom gladiátorských zápasov v duchu „kto z koho“ ich zároveň zaväzuje k servilnej poslušnosti a vytvára v nich strach. Ľudia čoraz jasnejšie chápu skutočnosť, že sú súčasťou monštruózneho komplotu a podvodu s maskou demokracie. Fungujeme v spoločnosti, v ktorej si jednotlivci submisivitou musia permanentne dokazovať svoje oprávnenie existovať. Už od prvého vzdelávacieho stupňa sa deťom vnucuje povinné osvojovanie si myšlienok a vzorcov, aké neskôr nadobudnú kontúry charakteru šťastných otrokov obslužného personálu systému. Svoju existenciu a privilégium žiť sme nútení dennodenne obhajovať čo najefektívnejším začlenením do spoločenských procesov, do systému, ktorý od nás očakáva merateľné výsledky. V opačnom prípade sme vylúčení a dostávame sa na okraj všeobecne prijateľných noriem. A práve ten okraj – extrém, je čosi, voči čomu sa ohradzuje práve masa šťastných otrokov, ktorá ho vytvára na vedomej aj nevedomej úrovni. Inými slovami – nachádzame sa v situácii, kde nie je možné existovať „len tak“, ale iba za podmienok, keď sme slobodu zamenili za slobodné rozhodnutie o spôsobe uväznenia v systéme. Tento stav je však z dlhodobej perspektívy neudržateľný. Legitimita vlád bude vynucovaná, pretože slobodnou vôľou a rozhodnutím občanov nebude možné ju získať. Dôvera v inštitucionálnu moc a predstieranie demokracie rapídne klesá a spolu s ňou aj ochota podriadiť sa. Niekoľko faktorov a premenných ako ekonomický kolaps a veľmi pravdepodobný pád existujúceho monetárneho systému, kolaps sociálneho zabezpečenia, zdevastované súdnictvo v štáte, ktorý nie je právnym, prehlbujúce sa zadlžovanie, kolaps distribúcie potravín a energií, problematika bezpečnosti potravín a potravinovej sebestačnosti, dysfunkčný dohľad nad kontrolou mienky a myslenia prostredníctvom indoktrinácie vzdelávacieho systému a mediál-neho vymývania mozgov, ekologický kolaps a mnoho ďalších fenoménov spôsobí, že bude dochádzať k čoraz častejším nepokojom. Tie sa podarí vždy len dočasne zvládnuť represiami, no výsledkom bude kumulatívny efekt a eskalácia napätia. Spoločným menovateľom uvedených negatív nie je len akási vonkajšia skrytá moc elít, čo sa natíska ako bezvýchodiskové zjednodušenie. Zásadným problémom je strata opodstatnenia existencie civilizácie, ktorá sa vzdala svojej spirituality a ideálov. Napokon celkom dobrovoľne sa vzdala aj práva autenticky rozhodovať o sebe samej. Namieste je celkom logicky otázka: ako sa dá žiť inak, ako vieme vytvoriť optimálne podmienky našej existencie? Jednou z odpovedí, ktorú som sa pokúsil sformulovať v predchádzajúcich zamysleniach, je zásadná reorganizácia moci smerom k jej decentralizácii na úrovni regionálnych vlád so suverénnymi kompetenciami a funkčné referendum ako primárny nástroj reálnej, priamej demokracie. Tentokrát zájdeme ešte o kúsok ďalej, k vytvoreniu vlastnej samosprávy s vlastnými mechanizmami rozhodovacích procesov – ku komunite. Slovami Scotta Pecka sa svet dá zachrániť jedine v spoločenstve a prostredníctvom spoločenstva. Globálne problémy nie je možné vyriešiť bez schopnosti komunikovať na tých najzákladnejších úrovniach. Budú to práve komunity a zásady, v ktorých sa uplatní systém sociokracie, kde má opodstatnenie každý názor jednotlivca vedúci k dosiahnutiu konsenzu. Práve konsenzuálne mechanizmy majú reálny predpoklad vytvoriť nový charakter sveta budúcnosti. Sveta, v ktorom sa malé a celistvé skupiny ľudí dohodnú na vlastných pravidlách. Vo vnútri nich bude možné predefinovať spoločné záujmy, charakter medziľudských vzťahov, spôsob vzdelávania detí a spôsob, akým ich rodičia chcú priviesť na svet. Rovnako tak spôsob, akým bude fungovať ekonomika bez vplyvu centrálnych bánk, bez závislosti od výroby a distribúcie potravín a energií, bez odovzdania kompetencií do rúk politických strán formujúcich legislatívu vo svoj prospech a proti záujmu občanov, farma-ceutického priemyslu či vplyvu mediálneho tlaku vytvárajúceho požadovanú mienku. V rámci užšej a kompaktnej skupiny, ktorá prijala svoje vlastné pravidlá komunikácie, bude neporovnateľne efektívnejšie dosiahnuť vnútorný mier a uspokojenie vďaka vzdaniu sa individuálnej, dravej a izolovanej súťaživosti v mene kolektívneho vedomia. V ňom má priestor vyjadrenie a komunikovanie hoc aj úplne protichodných názorov na rovnakej a spravodlivej úrovni. Zásadnou a najpodstatnejšou však ostáva podmienka poznania seba samého a preniknutia k prapodstate vedomia. Energia takýchto spoločenstiev má priam mýtický rozmer známy už od spoločenstiev kmeňa a totemu. Táto energia je zrejme tou jedinou, ktorá podobne ako semienko trávy prenikne troskami toho, čo dnes nazývame civilizáciou.

ZDIEĽAŤ