Kdekoľvek mimo tohto sveta

Odnes ma, loď moja, vagón v diaľku vez ma!
Preč! Preč z tých miest, kde z našich sĺz je blato ciest!
Charles Baudelaire

 
Článok pokračuje pod reklamou.


Všetko, čo definuje našu podstatu a naše ja, sa premieta do toho, čím sme väčšinu nášho života nehybne obklopení, a do postavy, ktorou vlastne ani nie sme. Naše domovy, byty a izby zariadené podľa našich predstáv nám už neumožňujú rozvíjať naše predstavy. Najmä vo vzťahu k samým sebe nás priestor, v ktorom žijeme, až príliš ohraničuje, až príliš vnucuje stotožnenie s tou nudne obyčajnou osobou každodennosti. Ibaže za múrmi izieb a trvalých, dobrovoľných väzení sme častokrát iní, akými sa javíme sami sebe a iným. Aj preto nám spôsobuje potešenie aspoň dočasné opustenie zakorenených zvyklostí bežného života. Aj preto je pre mnohých také vzrušujúce otočiť kľúčom vo dverách a ísť hľadať iný svet.

Obuť si túlavé topánky je tým, čím bola pre gréckych filozofov eudaimonia – ľudský rozkvet, vnútorné blaho či duševná slasť. Do tých túlavých topánok si obú-vame túžbu nájsť šťastie, na míle vzdialené od všetkého, čo tak dôverne poznáme, oslobodené od každodennej rutiny, povinností a práce. V tých túlavých topánkach kráčame za svojím edenom, kde už nezvádzame zápas o prežitie, ale nechávame sa unášať čarom nepoznaného. Vo chvíľach prežitých na našom vysnívanom mieste pociťujeme to, čo by sme chceli pociťovať po celý život – momenty čarokrásneho vykúpenia.

Kúsok za koniec sveta nás dokáže preniesť aj naša predstavivosť, farby, tóny, spomienky, no častokrát (a veľmi intenzívne) práve vône. Vôňou zapáleného tabaku vo fajke sa dá dostať opäť do horskej chaty v himalájskom Muktinathe. Vôňou santalových tyčiniek sa vieme „teleportovať“ priamo na námestie Swayambhunath v Káthmandu, kde slávia sviatok Dashain. Vôňou štipľavého dymu môžeme opäť zočiť postavy v opare za svitania nad vodami Gangy, kde na horiace hranice v Burning Gháte kladú mŕtve telo. A v kúdoloch vonnej myrhy sme so zavretými očami späť v chráme Agónie v Getsemanskej záhrade či v niektorom z vatikánskych kostolov.

Áno, cestovať sa dá rôzne.

J. K. Huysmans vo svojom románe Naruby rozpráva príbeh dekadentného, mizantropického hrdinu a aristokrata Duca des Esseintesa, ktorý žil po celý život vo svojej obrovskej vile na okraji Paríža. Opúšťal ju len skutočne zriedka, vyhýbal sa totiž kontaktu s tým, čo považoval za úbohú ľudskú škaredosť a hlúposť. V jeden večer pri čítaní Dickensovho románu ho náhle premohla túžba odcestovať na miesta, kde spisovateľ umiestnil príbehy svojich postáv. A tak prikázal služobníctvu pripraviť všetko na cestu. Už o chvíľu vystupoval v centre Paríža. Keďže mu do odchodu londýnskeho vlaku ostávalo dosť času, v kníhkupectve Galignani si zakúpil sprievodcu Londýnom. Opisy Londýna, jeho ulíc a zákutí ho fascinovali. Aj s knihou sa presunul do blízkej vínnej pivničky, kde bola klientela prevažne anglická. Postavy v pivničke mu až dôverne pripomínali postavy z Dickensovho románu. Esseintesovi po pár pohárikoch začalo škvŕkať v žalúdku, a tak sa presunul do blízkej reštaurácie na ulici Rue d’Amsterdam. Privítali ho kúdoly dymu ponad veľké pivné pipy, šunky visiace nad barovým pultom, robustné Angličanky s lícami sfarbenými ako jablká a zubami veľkými ako lopaty. Objednal si hovädzí vývar, sušenú tresku, pečené hovä-dzie so zemiakmi, niekoľko pínt piva a kus stiltonského syra. Celým telom mu prestupovala londýnska blaženosť. Ako sa blížil čas odchodu a moment, ktorý by Esseintesov sen učinil realitou, začínala ho čoraz intenzívnejšie premáhať neurčitá ochabnutosť. Esseintes si s hrôzou predstavoval, ako sa pachtí na nádražie a zháňa nosiča batožiny, ako musí pretrpieť noc v čudnej posteli, ako bude stáť v dlhých radoch pred múzeami, skrehnutý v londýnskej hmle, ako bude jesť jedlo, ktoré nemá žiadnu chuť a ako bude stáť tvárou v tvár všetkým tým nádherám, tak skvele opísaným v bedekri. Veď to by priam znesvätil svoj sen! A tak Esseintes, presvedčený, že Londýn zažil tu a teraz – v parížskej štvrti, odišiel prvým vlakom späť do svojej veľkej prepychovej vily.

Iný Francúz Xavier de Maistre však Esseintesov spôsob cestovania doviedol priam do dokonalosti v knihe Cesta okolo mojej izby. V nej sa vydal na dobrodružstvá v modro-ružovej pyžame, v ktorom objavuje nepoznané detaily každého zo zákutí svojho domova. De Maistre nás presviedča, že skôr, ako sa vyberieme na dobrodružné expedície po neznámom svete, skúsme sa naozaj dôkladne pozrieť na to, čo už dôverne poznáme. Nuž, ako bolo povedané, cestovať sa dá skutočne rôzne. A rôzne bývajú aj všakovaké suveníry z ďalekých aj blízkych ciest. Tým najvzácnejším však nepochybne ostávajú naše spomienky. Hoci robíme stovky a tisíce fotografií a filmov – a tie pravdepodobne nebude nikto nikdy pozerať – tým trvalým a najfarbistejším kinom býva to, ktoré si premietame vo vlastnej hlave. Na mojom plátne sa objavujú raz pestré, inokedy tajomne monochromatické obrazy z putovania nádhernými kulisami stvorenia. Medzi nimi sa miešajú až dojemne obyčajné vnemy spolu so vzneše-nosťou vyvolávajúcou úžas. Z ciest, ktoré sa už stali trvalou súčasťou môjho ja, sa mi do pamäti nevryjú tie katalógové obrázky pa-liem, azúrového mora a dych vyrážajúcich pamätihodností, ale celkom bežné, až úsmevne tri-viálne zážitky. India nie je pre mňa Tádž Mahal, ale plechový hrnček priviazaný na re-tiazke tureckého záchoda vo vlaku, ktorý slúži na vykonanie hygieny po toalete. Mystické Váránasí na brehu Gangy nie je posvätným miestom hinduistov, ktorí veria, že spopolnením na Burning Gháte dosiahnu stav vystúpenia z mókše – ale sú to predovšetkým spletité uličky, kde na každom mieste stretnete kravu.

Z ich exkrementov ťapkajú staré ženy celé dni kravské brikety, ktoré výborne horia. Posvätnosť tohto miesta sa nedá precítiť nejakým nezúčastnením, ale tak, že na vás priloží ruku žena čakajúca na smrť v dome nad Gangou. Pár rupiami ste jej pomohli kúpiť si drevo, na ktorom bude čochvíľa horieť. Palestína nie je svätou zemou preto, lebo vás na kresťanské pamiatky, spravované dominikánskymi mníchmi, vodia medzinárodní sprievodcovia, ale preto, lebo na betónových monumentálnych múroch sú namaľované odkazy svetu od Palestínčanov trpiacich v najväčšom väzení sveta. Britské ostrov-né impérium nie je iba London City, ale aj staromilské lipnutie na tradícii, vďaka ktorej si ruky umývate v umývadle s dvoma vodovodmi na studenú a teplú vodu. Podstata švédskej životnej úrovne a silného zmyslu pre sociálne cítenie netkvie v prázdnych proklamáciách politikov, ale v navlas rovnakých drevených domčekoch natretých tehlovočervenou farbou. Egypt pre mňa nie sú pyramídy v Gíze, ale predovšetkým malé biedne deti predávajúce uteráky s gýčovou sfingou, ktoré ich z malej loďky hádžu priamo do kajuty lode na Níle. Španielsko nie sú býčie zápasy, ale vyprahnutá skalnatá pustatina bez vody, ktorá najmä v Aragónsku pripomína Grand Canyon, či dokonca obrázky z Marsu. Na Sinaj a na jeho veľkolepé vznešené končiare s vyžarovaním energie mocnejšej ako človek si spomínam neznesiteľnou bolesťou dreveného kolíka na sedle ťavy, ležérne kráčajúcej strmými úbočiami dolu. Marocký Fez sa mi vryl do pamäti mätovým čajom, ale aj mätovými vetvičky, ktoré vám ponúkli, aby ste vydržali neznesiteľný zápach z garbiarní, kde sa v príšernej kalnej gebuzine brodili po pás postavy pripomínajúce ľudské bytosti.

Rím nie je iba Koloseum, Panteón či Chrám svätého Petra, ale africkí utečenci, predávajúci napodobeniny značkových kabeliek na plachte, ktorú okamžite zbalia a utekajú, keď sa blíži polícia. Najlepší obraz o svete dnes dostanete na termináloch letísk. Európska rezervova-nosť sa po pár hodinách letu mení na prestupnej stanici medzi dvoma civilizáciami – v Istanbule. Jednako však samotní Turci na letisku napodobujúci západnú kultúru často pôsobia európskejšie ako samotní obyvatelia starého kontinentu. Niečo iné je však Dubaj. Odhliad-nuc od ultramodernej architektúry sa v útrobách oceľovej uhorky, ktorú dubajské letisko pripomína, svet mení na pestrofarebný festival kultúr. Jednoliata, unifikovaná „šik“ strohosť Európy je preč. V Dubaji je arabský svet, Afri-ka, India, Blízky východ. To, čo je však na prvý dojem iné, je hlas letiskovej operátorky z reproduktorov. Ten neuveriteľne podmanivý, priam eroticky zafarbený hlas a vzrušujúci tón nehlási len prílety a odlety. Ten hlas vás jednoznačne ubezpečuje, že ste na križovatke svetov, že ste vo svete tisíc a jednej noci. Niekoľko hodín vzdialené Dillí je zas o niečom úplne inom. Mohutnosť, akú dnes predstavuje India, je -priam votkaná do vzorov koberca pokrývajúceho celú letiskovú halu. Je to snáď najväčší koberec sveta, na ktorom by ste určite nenašli žiadne švy, spájajúce jednotlivé časti. Najpodivnejšie letisko sveta je však v Denveri.

Už pred letiskom vás víta apokalyptický modrý mustang stojaci na zadných nohách s hrozivo svietiacimi červenými očami. Autor tejto prazvláštnej skulptúry Luis Jiménez vykrvácal vo svojom ateliéri potom, ako mu časť Modrého mustanga spadla na nohu a preťala tepnu.

Obrovské nástenné maľby vo Veľkej sále zobrazujú epické scény smrti a skazy. Na jednej z nich je ústrednou postavou hrôzostrašná podoba generála smrti prepichujúceho holubicu mieru. Pán smrti v zelenej vojenskej uniforme zabíja všetko, čo mu stojí v ceste, a so samopalom AK-47 a plynovou maskou na tvári beží smerom k vystrašeným cestujúcim. V pozadí za vojakom sú zrúcané budovy mesta a okolo nich sa v špirále ovíja bojový plyn. Ten zahaľuje matky trúchliace nad svojimi mŕtvymi deťmi v náručí. Iné deti ležia s medvedíkom na rozvalinách. Na ďalších maľbách sú deti pochované v rakvách uprostred džungle s exotickými zvieratami. Na oblohe sa vznáša vták quetzal ako metafora Quetzalcoatla, mayského boha vetra (iným bohom vetra a vojny je Jahve). Za quet-zalom je desivý požiar spaľujúci všetko živé.

Znepokojujúce výjavy denverského letiska, otvo-reného v roku 1995, podčiarkuje záhadný pamätný kameň, na ktorom je okrem iného vyrytý slobodomurársky symbol a odkaz, že skrýva kapsulu so správou pre ľudí v Colorade na rok 2094. Tento kameň dala na letisko osadiť New World Airport Commision, tá však v skutočnosti neexistuje. Okrem toho sú na podlahe letiska vyryté nápisy v neznámom jazyku ako DZIT DIT GAII, ku ktorým sa šéf oddelenia PR denverského letiska Steve Snyder odmietol vyjadriť, rovnako ako nevedel povedať nič bližšie o autorovi malieb Leovi Tangumovi. Vysvetlením týchto znepokojujúcich výjavov je okrem záľuby elít budovať štvrtú ríšu na troskách zdecimovaného sveta aj to, že v Denveri sa nachádza sídlo veliteľstva vzdušných síl USA, navrhnuté ako gigantický núdzový vládny kryt. Práve Denver sa má stať veliacou základňou NWO po spustení finálnej periódy, akú hlásajú aj nemenej podivné megalitické kamene v americkej Georgii, známe ako Georgia Guidestones. Sú navrhnuté tak, aby vydržali celé veky. Okrem iných slov v rôznych jazykoch popisujúcich utopický svet obhajujú aj potrebu eugeniky a udržanie svetovej populácie do 500 miliónov ľudí.    

Kým letiskové haly predstavujú prevažne svet vrstvy vznášajúcej sa vo vyšších sférach, železnice svojou podmanivou nostalgiou zotrvávajú v minulosti. Ak sa vrátime do Indie, je to práve táto krajina, kde sú železnice synonymom prú-denia životodarnej energie. Najväčšia a naj-dôležitejšia indická železničná stanica v Dillí sa cez noc stáva gigantickou nocľahárňou. Na jej zemi sa v klbkách stáčajú ľudské osudy čakajúcich cestujúcich i bedárov. Cestovať vlakom Indiou je dobrodružstvom samo osebe. Ešte donedávna boli strechy vozňov obsypané strapcami pasažierov, vnútri vo vlaku sa ledva dalo dýchať, medzi cestujúcimi tlačiacimi sa hlava na hlave občas vykuklo domáce zviera. Ak ste sa rozhodli pre spací vagón, ktorý býva drahší, museli ste vo dne, v noci, každých päť minút znášať hlasné vykrikovanie predavačov čaju, kávy, paradajkovej polievky alebo čapati. Železnice majú svoju neopakovateľnú atmosféru a jeden z najkrajších obrazov, aký poznám, je pohľad cez okno dverí posledného vagóna. V ňom sa stráca každá sekunda, ktorou sa ponad pražce koľajníc prenášate v čase a priestore zbiehajúcom sa do jediného bodu diaľav.

V Nepále, na rozdiel od Indie, nie je žiadna železnica, a tak je okrem lietadla (na ktoré väčšina Nepálčanov nemá peniaze) jedinou možnosťou spojenia terénny autobus. Musíte však byť obdarení veľkou dávkou sebakontroly, aby ste z neho po niekoľkých minútach nevyskočili. Jazda týmto dopravným prostriedkom, ktorý svojím pestrým interiérom pripomína zašlú slávu kolotočov, je tak 50 na 50. Dôležité je, ktorej polovici dôverujete. Ono sa totiž tieto miniatúrne autobusíky s pohonom 4×4, v ktorých si pripadáte ako Alica v krajine zázrakov, neustále pohupujú medzi možnosťou ostať na ceste, alebo zrútiť sa do rokliny, hlbokej miestami viac ako sto metrov. Aj táto skúsenosť je dôvodom, prečo najväčšiu slobodu cestovania najradšej vnímam v jazde autom. A sloboda by to, pochopiteľne, nemohla byť úplná, ak sedíte na sedadle spolujazdca. Je nevyhnutné mať pod kontrolou všetky valce, prevody, brzdy, ale aj tempo, akým sa vám do mysle zapisuje periférne videný svet. Hoci šofér vníma krajinu najmä ako prerušovanú bielu čiaru, o to intenzívnejšie si do pamäti ukladá kratučké chvíľky, keď si vo vzácnych okamihoch môže ukrad-núť čo i len letmý pohľad cez bočné sklo dverí. Osobitosť krajín sa dá zažiť aj na benzínových pumpách. Portugalské alebo španielske benzínky majú svoju pôvabnú poetiku s reštauráciou a motelom pristaveným hneď vedľa nich. Škandinávske sú z bezpečnostných dôvodov takmer všetky postavené mimo diaľnice. Ako z dávnej minulosti pôsobia pochmúrne zhrdzavené čerpacie stanice v Palestíne, kde betlehemskí muži tankujú svoje veľké ojazdené autá. Najbizarnejšia pumpa je v nepálskom Jomsome. Pumpár s obrovským kanistrom vylezie von z kamenného domčeka a do malého autobusa natankuje naftu ručným bicyklovaním. Poetiku benzínových púmp, železničných nádraží a čakární, prístavov a letiskových terminálov vytvárajú ľudia na pomedzí miesta niekde a miesta, kde je ich domov. Niektorí sa vracajú, iní odchádzajú, ďalší čakajú, no spája ich akási neurčitá kolektívna samota v prostredí mimo svojho domova. V tomto čase a priestore sme si všetci blízki tým, že sme cudzincami. Na cieli cesty napokon ani tak nezáleží, v skutočnosti túžime iba dostať sa preč, Baudelairovými slovami: „Kdekoľvek! Kdekoľvek! Len ak to bude mimo tohto sveta!“

ZDIEĽAŤ