JESEŇ ZÁPADU

Organizácia European Leadership Network (ELN) so sídlom v Londýne vyslala prednedávnom výstražné varovanie: „V dôsledku zvýšenia rozsahu i počtu vojenských cvičení Severoatlantickej aliancie a Ruska je ozbrojený konflikt v Európe čoraz pravdepodobnejší.“ Koniec leta a začiatok jesene: svet – a zvlášť Európa – podliehajú v tomto čase znovu a znovu agónii.

 
Článok pokračuje pod reklamou.


Najtragickejšia udalosť ľudských dejín sa odohrala v auguste 1945. Zvrhnutie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki bolo tým najobludnejším a najzavrhnutiahodnejším činom histórie človeka. Táto udalosť nás definitívne uvrhla do sveta neistoty, kde sa každý nový deň Projekt ľudstvo môže premeniť na prach, z ktorého bol stvorený.

Pred sedemdesiatimi rokmi – 6. augusta 1945 o 2:45 ráno odštartovali tri bombardéry B-26 z ostrova Tinian na svoju misiu nad Japonskom. Trvalo šesť a pol hodiny, počas ktorých si Paul Tibbets ešte stále mohol rozmyslieť, či to bude práve on, kto sa zapíše do dejín ako najväčší masový vrah, a spolu s ním Spojené štáty ako najbrutálnejší a najohavnejší iniciátor bezprecedentného teroru všetkých čias. Nestalo sa. B-26 sa o 8:15 vo výške 9500 metrov rýchlosťou 530 km/h ako apokalyptický tieň priblížil nad svoj cieľ. Hliníkové brucho sa otvorilo a z čiernych útrob sa nad oblakmi vyrútilo skazonosné dielo človeka. V poslednom kilometri nad zemou sa spojili obe uránové hmoty a premenili sa na energiu. Obrovský záblesk, nesmierna žiara a tlaková vlna v okamihu zrovnali oblasť s priemerom dvoch kilometrov so zemou. Priamo v epicentre výbuchu dosahovala teplota viac ako 3000 °C a v zlomku jedinej sekundy spálila na čierny popol všetky živé bytosti. Ich vnútorné orgány sa vyparili – desaťtisíce zomreli okamžite, do roku 1950 podľahlo následkom explózie 200 000 ľudí. Hodinu a pol od zvrhnutia bomby už bolo lietadlo Paula Tibettsa vzdialené viac ako 600 kilometrov, no i napriek tomu mohol vidieť svoje dielo – atómový hríb týčiaci sa do výšky viac ako 12 kilometrov. Spojené štáty vtedy ohlásili svetu iba 3243 obetí. V momente, keď explodovala bomba v Hirošime, sa Harry Truman vzrušene potácal po palube vojnovej lode Augusta a každému ohlasoval tento triumf. Vsaku a smiešnej baretke presne v tej chvíli do kamery nadšene povedal: „Toto je najväčšia vec v histórii!“

Aj dnes sa nájde dostatok (ak nie väčšina) hlasov dušujúcich sa, že zvrhnutím bomby sa predišlo obrovským stratám na ľudských životoch. Schéma propagandy vždy robí z obetí vinníkov. Pravda je však iná, takmer zásadne odlišná od toho, čo vieme – lepšie povedané, čo by sme vedieť mali. Aj v tomto prípade ide o fatálne zavádzanie, lži a obhajobu najväčšieho teroristického aktu, aký bol kedy spáchaný. Velenie americkej armády sa už dlhý čas pred augustom 1945 pripravovalo na operáciu Dawnfall, keď sa armáda USA mala stretnúť s Japoncami. Všetci vojenskí plánovači sa už v tom čase zhodli na tom, že vojenská operácia by bola veľmi nákladná. Náčelník generálneho štábu armády Spojených štátov George C. Marshall informoval Harryho Trumana, že nepočíta s viac ako 31 000 obeťami z radov amerických vojakov. Už v tom čase sa odhady rozchádzali a zveličovali – dokonca až tak, že sa dalo vyrobiť 500 000 vyznamenaní Purpurové srdce obetiam vojny s Japoncami. Z týchto zásob bolo ešte v roku 2003 na sklade 120 000 medailí, a tak sa Purpurové srdcia z čias druhej svetovej vojny rozdávali americkým jednotkám vo „vojne proti terorizmu“ v Iraku a Afganistane. Pol milióna vyznamenaní by v skutočnosti o viac ako 80 000 prevyšovalo počet všetkých zabitých amerických vojakov a civilistov v druhej svetovej vojne (na porovnanie – počet obetí na strane Sovietskeho zväzu bol 23 200 000).

V tom čase až 85 % Američanov velebilo bombu a jej zvrhnutie. Pod vplyvom propagandy boli presvedčení, že to boli práve Little Boy a Fat Man, ktoré uzavreli mier a zachránili životy amerických vojakov. Trumanove odhady zabitých bojovníkov americkej armády postupom času rástli priamoúmerne s nárastom zdesenia zo skutočnej pravdy o obetiach v Hirošime a Nagasaki. Spočiatku boli oficiálne odhady strát tisíce vojakov, neskôr 31 000 vojakov, v decembri 1945 sa fiktívne obete rozrástli na štvrť milióna, v novembri 1949 sa už hovorilo o 500 000 zabitých Američanoch, v januári 1953 o milióne mŕtvych Američanov a Japoncov a v roku 1959 už propaganda presviedčala o tom, že bomba nebola skazonosná, ale spásonosná, pretože zachránila milióny a milióny životov.

Šesť zo siedmich päťhviezdičkových dôstojníkov – generál MacArthur, generál Eisenhower, generál Arnold, admirál Leahy, amirál King, admirál Nimitz – označilo bombu za morálne zavrhnutiahodnú a vojensky úplne zbytočnú. Generál Eisenhower k tomu uviedol, že Japonci boli pripravení vzdať sa a nebolo potrebné udrieť takou hrôzostrašnou zbraňou. Desil sa predstavy, že to bude práve jeho krajina, kto takúto zbraň použije ako prvý. Generál MacArthur potvrdil, že Japonci by sa vzdali už v máji, keby im bolo umožnené ponechať si cisára. Generál Curtis LeMay neskôr prehlásil, že „Japonci by sa vzdali bez použitia atómovej bomby aj bez vstupu sovietskej armády. Atómová bomba nemala s koncom vojny nič spoločné“. Skutočnosť je od zdania diametrálne odlišná. Atómová bomba bola použitá proti Sovietskemu zväzu ako odstrašujúce varovanie pred jeho zámermi zasahovať do vývoja geopolitickej situácie a nového usporiadanie sveta a Európy.

Napriek všetkému sa dnes na túto katastrofu pozeráme ako na nevyhnutnú nehodu, ako na výsledok výberu medzi väčším a menším zlom. Touto optikou posudzujeme všetko, čo presiaklo štruktúrou našej spoločnosti v intelektuálnom podmanení našich myslí. Spojené štáty a Západ máme dnes vnímať ako vzory, ako vyzretejších ľudí, ako niečo, k čomu sa reformami a úsilím máme dopracovať.

Ten Západ, v ktorom dnes opäť vidíme spojeneckú spásu, uštedril v septembri 1938 vtedajšiemu spojencovi Malej dohody – Československu – tú najnehanebnejšiu ranu pod pás, aká v novodobej politickej histórii a medzinárodnom práve nemá obdobu. Desiateho septembra nám Spojené kráľovstvo a Francúzsko predostreli svoju víziu spojeneckej súdržnosti. Nároky Hitlera na územie Sudet sa rozhodli uspokojiť ultimátom našej vláde: buď im Československo vyhovie a bude pod ochranným štítom Západu, alebo ho Západ nechá napospas Nemecku. A tak sme sa „spojencom“ vzdali. O tom, akú ochranu nám v skutočnosti poskytli, by mohli rozprávať pozostalí padlých vojakov bojujúcich na strane Veľkej Británie, ktorej sme museli splácať vojenský úver. Angličania si pri vyrovnávaní účtov nechávali preplácať uniformy, spodky a šnúrky od topánok, ktoré nosili naši vojaci bojujúci a zomierajúci aj za Veľkú Britániu. Rovnakú, temer nulovú pomoc poskytli spojenci Poľsku, ktoré Nemci napadli rok po Mníchove.

S koncom leta a septembrom sa spájajú aj dve mimoriadne udalosti, ktoré poznamenali našu éru azda najtraumatizujúcejšie. Obe odštartovali zinscenované udalosti. Druhá svetová vojna –

presnejšie povedané jej európske dejstvo – začalo fingovaným prepadom nemeckej vysielačky v poľských Gliwiciach. Nemecká propaganda šírila do sveta informáciu, že rádiostanicu vo večerných hodinách prepadli poľskí vojaci. V skutočnosti tento prepad uskutočnili nemeckí agenti Sicherheitsdienstu v poľských uniformách v rámci operácie Fall Weiss. Prvý september 1939 sa tak zapísal do dejín ako začiatok druhej svetovej vojny, ktorá si vyžiadala 60 miliónov ľudských obetí.

Druhá operácia s fingovaným útokom lietadiel na budovy Svetového obchodného centra ukončila dekádu, ktorá letnými lúčmi aspoň naoko oteplila medzinárodnú scénu po období studenej vojny. Opäť september a opäť svetová vojna, tentoraz vedená najrafinovanejším spôsobom – a síce tak, že ľudia o nej ešte stále nevedia, stále ju vnímajú ako čosi, čo sa ich netýka. Plíži sa pomaly, z kontinentu na kontinent, z krajiny ku krajine. Jej podoby a štruktúra sa menia, pointa však pre human a nonhuman bytosti ostáva stále rovnaká – ovládnutie životného priestoru a prístup k bohatstvám Zeme. Vojna sa najprv pomenovala ako vojna proti terorizmu. Masakrovala nevinné obete v Afganistane a Iraku. Rozpoltila Západ, no všeobecný úzus je doteraz hmatateľný – bola spravodlivou odvetou za činy niekoľkých jednotlivcov tak ako v Gliwi-ciach. A svet toto absurdum prijal. Svet, ktorý sa na konci televíznych novín roztápa dojatím nad narodením malého hroch, svet, okázalo bojujúci za homosexuálne manželstvá, svet, kde všetky hodnoty strácajú význam – tento svet vedený na jatky mlčí. Dokonca aj vtedy, keď už plamene olizujú strechy našich domovov.

Český katolícky kňaz a lingvista profesor Petr Piťha v dojímavom prejave o obetiach vojny vraví, že „zomreli preto, lebo si ľudia včas nepripustili, že sú ohrození. Treba sa poučiť, pretože sme opäť ohrození, a opäť si to nechceme priznať. Vravíme: žijeme v mieri, pritom sa bojuje, útočí a zabíja. Vo svojej hlúposti a pýche poučujeme celý svet. Vravíme náboženské vojny – stredoveký nezmysel. Očakávame, že oni odhodia svojho boha, pretože my sme to spravili. Ale oni to neurobia, pretože na nás vidia, kam to vedie, že vymierame. Vravíme, že s nimi musíme viesť dialóg. Ale oni nás nebudú počúvať, pretože chcú hovoriť o náboženstve, a my žiadne nemáme. Pretože sme nekonečne liberálni. Vravíme, že si máme jeden druhého vážiť. Ale oni si nás vážiť nemôžu, pretože oni sú schopní za svoju pravdu položiť život. Nedajme sa mýliť, naši politici sa vôbec nezaujímajú o islam, ale o ropu a predaj obnosených zbraní. My im to nemôžeme vytknúť. Máme ich síce za krátkozrakých hlupákov, ale nesmieme to priznať, pretože sme ich zvolili. Usilujeme o mier na Ukrajine, ale sami sme pripustili, aby bol ohrozený, a ponáhľame sa priživiť, pretože nepriznáme, že nejde ani o Ukrajincov, ani o Rusov, ale opäť o peniaze a rovnováhy bánk, ktoré sa rozhojdali ako lode, keď sa zdvihnú vlny.“

Sme nepoučiteľní. Slnkom unavení vstupujeme do ďalšieho vopred pripraveného dejstva jesene, v ktorom budeme platiť účty za iných. To najmä preto, lebo mnohých z nás sa im podarilo presvedčiť, že to je v náš prospech. Najmä preto, lebo sme ľahostajní, rozmaznaní a nejestvuje už nič, čo by nás držalo spolu. Nadchli sme sa prítomným okamihom natoľko, že sme pritom iným odňali právo na budúcnosť. Tá nejestvuje, pretože sme nastavení na život okamžitých výhod, ba dokonca výhod na splátky. Lenže neskorým letom a prichádzajúcou jeseňou sa tiene predlžujú a naše šance krátia. Naša súdržnosť a veľké ideály sa scvrkli na pár uzavretých skupín, ktorých nádejou je prežiť na vlastnú päsť. Naša kultúra, civilizácia a vymoženosti sa strácajú v šere dlhých tieňov jesene.

ZDIEĽAŤ