JEDINOU REALITOU JE VEDOMIE

Prečo žijeme? Aký je zmysel našej existencie? Jestvujú princípy, ktoré dávajú nášmu bytiu vyšší rozmer? Ak existujeme v tomto svete, je to jediný možný svet, do ktorého sme sa mohli narodiť? Je reálny? Ak áno, čo je to realita? Je to fyzický svet? Svet zadefinovaný v čase a v priestore? Uvedomujeme si všetky aspekty mysle a vnímania? Čo sa deje so svetom vtedy, keď ho nikto nevníma? A čo ak je svet okolo len individuálnou fatamorgánou odohrávajúcou sa iba vo vnútri nás samotných?

 

Všetky popisy reality sú len dočasnými hypotézami.
Budha

 

Z pohľadu prastarých vieroučných tradícií, ale aj z pohľadu vedcov nezaťažených tunelovým videním, nie je tento typ otázok irelevantný. Naopak. Stále naliehavejšie sa ozýva volanie po porozumení toho, kto vlastne sme. Ak si budeme vedieť odpovedať na význam nášho účinkovania v tomto svete, budeme mu aj lepšie rozumieť. Žijeme v prelomovej epoche. Na jednej strane sa nám otvárajú netušené možnosti, ako poodhaliť oponu, no na strane druhej sme vystavení masívnej frustrácií z krízy hodnôt a absencie prirodzených autorít. V tomto zmysle je asi tým najdôležitejším krokom krok k sebe samým. Z celkom pochopiteľných dôvodov je naša pozornosť prenesená k triviálnym útekom z reality alebo úplne základným nutnostiam udržania existencie. Preto sa otázky vzťahujúce k nášmu ja pre drvivú väčšinu zdajú celkom nepraktické, bez dôležitejšieho významu. Ibaže toto sú otázky a témy meniace naše doterajšie vnímanie. Ak budeme schopní klásť si takéto i podobné otázky a hľadať k nim odpovede, budeme na ceste vymanenia sa zo stereotypov percepcie, akou posudzujeme svet. Jeho fundament spočíva v našom vedomí. Rozširovanie hraníc vedomia, približovanie sa k jeho podstate – to sú koordináty, akými sa prenesieme zo zajatia doterajších šablón, paradigmy. Max Planck napísal, že „nová vedecká pravda nevíťazí tak, že oponentov presvedčí a ukáže im svetlo, ale skôr tak, že jej oponenti postupne vymrú.“ Ak chceme posudzovať svet geopolitiky, ekonomiky a monetárneho systému, svet manipulácie médiami a mnohých ďalších úrovní, musíme najprv porozumieť svetu nášho ja, svetu, kde prebýva vedomie. Svetoznámy fyzik, psychológ, futurológ a spisovateľ Peter Russell píše, že „pokiaľ ide o vedomie samotné, veda sa nepochopiteľne celkom odmlčí. Vo fyzike, chémii, biológii či akejkoľvek inej vede nie je nič, čo by vysvetľovalo, prečo máme vnútorný svet. Svojím spôsobom by boli vedci šťastnejší, keby nič také ako vedomie neexistovalo.“ Americký filozof Thomas Kuhn však riešenie našej neschopnosti vysvetliť si vedomie z pohľadu západnej vedy pomenúva ako zmenu paradigmy. Proces sa spúšťa, ak sa existujúca paradigma stretne s anomáliou, akú aktuálny svetonázor nie je schopný vysvetliť. V tomto momente sa začne stupňovať tlak, ktorý je časom čoraz intenzívnejší, až napokon prelomí mantinely. Všetky naše existujúce problémy sú zadefinované v hmotnej podstate sveta, v ktorom zohrávajú mimoriadnu úlohu čas a peniaze. Obe sú ilúziou. My sme jej podľahli a odvíjame od nej všetky naše túžby a nevyhnutnosti. Sme presvedčení, že svet je skutočne fyzický, že hmota je neoddiskutovateľná realita vytvárajúca rámec našich možností. Poďme sa teda pozrieť na svet hmoty a ducha. Najprv si položme otázku. Ako je možné, že nemateriálne vedomie sa vyvinulo z matérie, z mozgovej hmoty, z fyzickej podstaty ľudskej bytosti? Práve takto nám to existujúca metaparadigma západného myslenia vysvetľuje. Christian de Quincey k tomu dodáva, že „vedci sú vo zvláštnej pozícii, keď sú každý deň konfrontovaní s nevyvrátiteľným faktom svojho vlastného vedomia, bez toho, aby boli schopní ho vysvetliť.“ Druhou otázkou je, ako je možné, že fyzický svet jestvujúci predovšetkým ako prázdny priestor na nás pôsobí v podobe nepreniknuteľnej, pevnej hmoty? Ak si totiž predstavíme atóm, potom je jeho pomer k jadru približne rovnaký ako pomer malej mince k veľkosti katedrály Notre Dame. Všetko ostatné je prázdnota, lepšie povedané kmitočty a vibrácie, aké nie sme schopní vnímať. Sir Arthur Eddington ešte na počiatku dvadsiateho storočia prehlásil, že „hmota je väčšinou strašidelne prázdny priestor.“ Presnejšie, je to z 99,99 percent prázdnota. Peter Russell uvádza, že „s rozvojom kvantovej teórie fyzici zistili, že aj subatomické častice majú k pevnosti ďaleko. V skutočnosti vôbec nie sú takou hmotou, akú ju poznáme. Nemôžu byť odchytené a presne zmerané. Väčšinou skôr pripomínajú vlny než častice. Sú ako rozmazané obláčiky potenciálnej existencie, bez konkrétneho umiestnenia. Nech už je hmota čokoľvek, je len veľmi málo hmotná, ak vôbec.“ Ako je teda možné, že nie sme schopní prechádzať stenou alebo prestrčiť ruku cez stôl vytvorený z 99,99 percent z prázdnoty? Ponúka sa niekoľko vysvetlení. Jedným z nich je rýchlosť pohybu elektrónov okolo jadra. Je to niečo podobné ako ohňová šou. Oheň v kahanci na reťazi je najprv jedným plápolajúcim bodom, no len čo sa dostane do pohybu, vytvorí žiarivý kruh okolo človeka držiaceho reťaz. Skúste sa k nemu priblížiť – bude to mať podobný výsledok ako vaše rozhodnutie prestrčiť ruku cez stôl. Ďalším z doplňujúcich vysvetlení je predpoklad, že sme účastníkmi projekcie, kolosálneho holografického divadla. Našimi piatimi zmyslami ho dekódujeme ako realitu, netušiac, že je to senzuálny klam vysielaný do ľudskej čítačky reality – do mozgu. Elektrochemické reakcie v ňom tvoria to, čomu vravíme realita. Nuž, potom ale treba podotknúť, že existuje ohromné spektrum informácií, ktoré si mozog vysvetľuje po svojom – sú to fatamorgány zmyslov, ktoré sú len ilúziou. Tu si treba predstaviť všetky tie 3D hologramy alebo vizuálne optické klamy a podobne. K tomu, aby sme mohli fungovať v spektakulárnom, iluzórnom svete „reality“ nám systém matrixu ponecháva čas na spracovanie a dekódovanie. Naše vnímanie sa približne pätinu sekundy oneskoruje za fyzickou realitou. Mozog však túto zdanlivo nepodstatnú odchýlku kompenzuje a necháva nás v tom, že s okolitým svetom intereagujeme bezprostredne a priamo. Vzhľadom na skutočnosť, že nie sme schopní vnímať ani len desatinu percenta toho, čo sa skutočne vidieť dá, že sme vo svete fyzickej reality stvorenej z 99,99 % z ničoho, z prázdnoty, dostávame sa k tým najkľúčovejším otázkam nášho bytia na svete. Nie je to všetko excelentne simulované prostredie? Niečo ako najdokonalejšia možná hra virtuálnej reality? Všetky nitky a spojivká totiž presne túto eventualitu naznačujú. Ak by tento predpoklad bol predpokladom správnym, kto je potom projektantom a čo sa skrýva za plátnom, na ktoré sú premietané naše osudy?

ZDIEĽAŤ

One Response

  • uzasne…kvantova mechanika ma pred casom uplne pohltila, uchvatila…su to dvere, za ktore je velmi lakave dokazat nahliadnut…citim to ako iste ponatie niecoho, o com vobec nemame ponatie…a hoc kvantovka nedava zmysel, na strane druhej to zmysel dava dokonalo…
    dakujem, ze i tu sa zhodneme 🙂

Comments are closed.