Islandská revolúcia priniesla zmenu vedomia

V rokoch 2008 až 2011 prebiehali na Islande vlny protestov proti vládnej garnitúre a bankám, ktoré priviedli krajinu na pokraj krachu. O islandskej revolúcii sa v našich médiách veľa nepísalo. I keď nedosiahla všetky svoje ciele, ostala príkladom, ako sa celý národ môže zjednotiť a spoločne sa postaviť proti skorumpovaným politikom. Muž, ktorý celé ľudové hnutie rozhýbal, sa volá Hörður Torfason. Rozprávali sme sa s ním nielen o islandskej revolúcii, ale aj o revolúciách ako takých a o nádeji na zmenu spoločnosti k lepšiemu.

 

 

  V minulosti ste bojovali za ľudské práva, najmä za práva gejov. Mala s tým islandská revolúcia nejaký súvis alebo išlo len o reakciu na ekonomickú krízu?

Aktivistom v boji za ľudské práva som na Islande už viac ako 14 rokov. Pôvodnou profesiou som herec, hral som v národnom divadle, koncertoval som, písal a rozprával príbehy, účinkoval v rádiu a televízii…

Kedysi ste na Islande mali legálne právo byť gej, ale morálne boli všetci proti vám. A toto ma skutočne zabíjalo ako človeka, aj ako umelca. V roku 1975 som ako veľmi populárny človek vystúpil a povedal: „Som gej.“ V priebehu jeden a pol roka som musel odísť do exilu, aby som vôbec zostal nažive. Bol som vystavený vážnym útokom.

 

  Kam ste išli?

Mal som priateľov v Dánsku, kam som sa presťahoval. To bolo na začiatku roku 1977 a bol som úplne vyčerpaný. Naozaj som to už vzdával. V tom čase som sa rozhodol vziať si život, zabiť sa. V momente, keď som to išiel urobiť, som si uvedomil, že ak to urobím, všetko vzdám a rozhodol som sa, že sa vrátim späť na Island. Využiť svoj talent ako spisovateľ a rozprávač príbehov a začať cestovať po islandských dedinách a klásť ľuďom veľmi jednoduchú otázku: Ak mi nedovolíte byť tým, kým som, kto potom som? Je to veľmi jednoduchá otázka, ktorá môže byť aj veľmi zložitá.

Skôr, ako som vyhlásil, že som gej, boli moje pesničky veľmi populárne, na Islande a všade, ale potom ich už nikto nehral. Musel som začať odznova. Ale bolo to v poriadku, lebo cieľom mojej práce bolo prebudiť ľudí, čo sa týka našej spoločnosti, toho, aká je. Trvalo mi takmer tri roky, kým sa mi podarilo založiť organizáciu pre gejov.

A to je to, čo som celý svoj život robil. A robím to stále. Keď nejakí ľudia potrebujú svoj hlas alebo potrebujú pomoc, ja som ten, kto začne klásť otázky a snaží sa rozprúdiť diskusiu. Verím, že je to súčasť úlohy umelca v spoločnosti.

 

  Označujete sa za prvého islandského trubadúra. Aký je pre vás rozdiel medzi spevákom a trubadúrom?

Robím vlastne divadlo jedného muža. Najsilnejšia zbraň, ktorú mám, je spev a rozprávanie príbehov. Pieseň má nejaké slová a dobrú hudbu, ľuďom sa to páči. A najsilnejšia zbraň, aká kedy existovala, je dať ľuďom piesne a príbehy. Je to najlepší spôsob šírenia myšlienok. Nikdy som nerobil kázne a nehovoril ľuďom, čo majú robiť, čo je dobré a čo zlé. Skladal som piesne o svojich pocitoch, keď som bol šťastný, nešťastný, akokoľvek som sa cítil. Robil som to celý svoj život, zobral som gitaru, text, rozprával sa s ľuďmi. Takto pracujem. Veľmi nezávislým spôsobom, nie je za mnou žiadna spoločnosť, som takto spokojný.

 

  Revolúcia v roku 2008 bola teda len o ekonomike alebo sa týkala aj ľudských práv?

Týkala sa obidvoch, bola o našom blahu a ekonomika je jeho súčasťou. Na Islande panovala v období pred rokom 2008 taká nenormálna atmosféra, asi 10 – 15 rokov to trvalo. Každý žil v ilúzii, že neskutočne zbohatne. Politici chceli urobiť Island Dubajom severu. Finančným centrom. Ľudia si nabrali pôžičky, nakúpili si domy a autá a nebáli sa, že nebudú mať z čoho splácať, lebo ekonomika rástla. Každý bol len bohatý. Nerozmýšľali o tom, že nakoniec budú musieť za všetko zaplatiť. Potom prišiel veľký finančný kolaps. Veľa ľudí odrazu nedokázalo splácať dlhy. Prinieslo to veľa hnevu a sklamania.

 

  Boli ste to práve vy, kto spustil celé protestné hnutie. Ako sa vám to podarilo?

V deň veľkého krachu som sa postavil pred budovu parlamentu v centre Reykjavíku a každého, kto išiel okolo, som sa pýtal: „Viete mi povedať, čo sa v tejto krajine stalo?“ a „Viete, čo by sme s tým mohli urobiť?“ Týmto to začalo. Začalo sa to v sobotu a urobil som to bez nejakého zámeru o dvanástej. Väčšina ľudí odpovedala, že nevedia, čo sa stalo. To bolo pre mňa veľmi vážne. Rozhodol som sa zvolať míting a požiadal som zopár mojich priateľov umelcov a intelektuálov, či by mohli prísť a pokúsiť sa nás „osvietiť“, rozprávať o tom. Pokúsiť sa nám vysvetliť, čo sa stalo, pretože politici a vláda nám povedali, že máme byť ticho. Povedali: „My to tu riadime, je to v našich rukách a my sa o to postaráme, budeme to riešiť. Dajte nám pokoj!“ A dúfam, že je jasné, že to nie je dobrá odpoveď.

Kdekoľvek som prišiel, ľudia boli nahnevaní, zranení, potrebovali sme sa o tom rozprávať. Preto som začal organizovať veľké stretnutia, na ktorých sa zúčastnili tisícky ľudí. A jednoducho som sa ľudí vždy opýtal: „Chcete ďalší míting? Opäť o týždeň? Na tie isté témy, o tých istých problémoch a otázkach?“ Boli tam tisícky ľudí a povedali: „Áno“. Tak som povedal: „OK, ale urobme jednu vec, súhlasíte, aby sme to urobili mierumilovne, nie násilím? Použime náš rozum, nie svaly.“ A všetci zakričali: „Áno.“ Takto to začalo. Trvalo to päť mesiacov.

 

  Kde ste sa obyčajne stretávali? Na námestiach, v centre mesta?

Áno, máme námestie rovno pred parlamentom, tam sa tie stretnutia konali. Každú sobotu o tretej. Začali sme v októbri a končili sme začiatkom marca. Dosiahli sme zhodu v tom, čo chceme. Mali sme tri požiadavky: vláda by mala rezignovať, predstavenstvo národnej banky by malo podať rezignáciu a predstavenstvo úradu pre bankový dozor by malo tiež odstúpiť. Aj sme ich dosiahli.

 

  Ako sa vám podarilo získavať stále viac a viac ľudí pre protesty?

Využil som skúsenosti s rozhovormi s ľuďmi v divadle. Nonstop na mňa útočili ľudia, ktorí chceli prevziať vedenie a možno aj celé hnutie rozbiť. Je to veľmi jednoduchá vec. Vždy sa pýtam ľudí, keď ich je predo mnou aj tisíc: „Súhlasíte s tým, čo robíme?“ A keď tisíc ľudí povie „áno“, akoby to „zlegalizujete“. A potom ich požiadam, aby mi pomohli.

S mnohými som sa stretol zoči-voči, počúval som ich myšlienky, najdôležitejšou vecou pre mňa bolo vypočuť si, ako ľudia uvažujú. Veľmi málo ľudí má však schopnosť premeniť myšlienku na čin. A to bolo mojou úlohou. Oslovil som politikov, napísal som im, požiadal som ich o stretnutie. Stretol som sa s nimi a na ďalšom mítingu som povedal ľuďom, čo mi povedali. A opäť som sa ich pýtal, čo chcú robiť. Tak vznikli tie tri požiadavky.

 

  Neskôr pribudla požiadavka novej ústavy, ktorej návrh by vypracovali obyčajní ľudia. Ako začala táto iniciatíva a ako celý pokus o vytvorenie novej ústavy skončil?

Požiadavka novej ústavy existovala vždy. Celé roky. Na Islande máme ústavu z čias, keď sme boli ešte dánskou kolóniou. Znova vstúpila do účinnosti v roku 1945, keď Island vyhlásil nezávislosť. Politici vtedy prisľúbili ústavu prepísať, čo sa doteraz nestalo. Na mnohých mítingoch sme sa o tom rozprávali.

Proces sa týmto začal. Bol to krásny proces a mysleli sme to vážne. Nová vláda, ktorá nastúpila v roku 2009, nám novú ústavu sľúbila. Asi tisíc ľudí z celej krajiny pozvali do Reykjavíku, aby vytvorili víziu novej spoločnosti. Náš sen o novej spoločnosti. To bolo veľmi krásne. Boli voľby 25 ľudí, ktorí by napísali text ústavy, aj ju začali písať. Potom politici proces stopli. Ale stále je tu a ľudia za ňu bojujú. Stále sa o nej rozpráva. Chceme novú ústavu. Politická moc povedala „nie“. Ľudia však hovoria „áno“. Budeme ju mať. Je to len otázka času.

 

 

  Vidíte dôsledky islandskej revolúcie na súčasnú politickú a sociálnu situáciu na Islande? Nezradili Islanďania ideály revolúcie, keď si v posledných parlamentných voľbách opäť zvolili politické strany, ktoré spôsobili finančnú krízu?

Zmena spoločnosti trvá dlho, vyžaduje si to čas. V posledných voľbách pred dvoma rokmi Islanďania volili opäť ľudí, ktorým predtým moc zobrali. A to je to, čomu teraz čelíme, mnoho ľudí hovorí, že revolúcia zlyhala, že sme prehrali. Ja im však hovorím, že sa mýlia, to, čo revolúcia priniesla, je nový spôsob myslenia. Priniesla jednu vec, a tou je zmena vedomia. Aj dnes ľudia stále protestujú. Sú si viac vedomí politickej situácie než predtým. Takže áno, revolúcia nám priniesla zmeny.

 

  Čo si ako starý revolucionár myslíte o revolúcii na Ukrajine?

Je to veľmi komplikované. Mnohým mojim známym je situácia na Ukrajine jasná. Ale ja sa pýtam: „Odkiaľ máte tie informácie?“ A oni: „Máme ich z tlače.“ No otázka znie: Dôverujeme tlači? Ja tlači nedôverujem, a to z veľmi jednoduchého dôvodu. Viac ich zaujíma, aby boli prví, kto správu uverejní, namiesto toho, aby pátrali, čo sa naozaj deje. A vždy sa musíte pýtať, kto vlastní médiá a aké záujmy sleduje.

 

  Veľa revolúcií údajne riadila CIA a iné špionážne služby. Mnoho ľudí potom neverí reálnym revolúciám ako spontánnym akciám, myslia si, že všetko je riadené. Ľudia, najmä v Európe, sú z toho trochu zmätení. Je to reálne, alebo nie?

Je to reálne. CIA a všetky takéto organizácie sú všade, a vieme o tom, že ovplyvňujú naše spoločnosti a ovplyvňujú aj revolúcie. Dôverujete napríklad Facebooku? Ja vôbec nie. Keď sme v roku 2008 začali s protestmi, počul som v telefóne taký čudný zvuk, hovorím si, čo sa deje, je pokazený? Samozrejme, že bol odpočúvaný.

Ale netreba strácať nádej. Ľudia na celom svete sa prebúdzajú, všade chcú niečo nové, i keď ešte presne nevedia, čo by to malo byť. Chceme väčší podiel na spoločnom bohatstve, chceme viac rovnosti. Nepáčia sa nám veľké spoločnosti a banky, veľké politické strany so svojím starým spôsobom fungovania. Na Novom Zélande, v Nemecku, Španielsku, všade vznikajú nové politické strany. Nakoniec aj vy (myslené Zem&Vek, pozn. red.) sa usilujete o zmenu. Pozeral som si vašu webovú stránku, dal som si ju preložiť cez prekladač. Takže vidím, že sa usilujete o to isté, čo ja.

 

  Dnes (rozhovor sa uskutočnil 17. novembra, pozn. red.) máme 25 rokov od revolúcie v Československu. Nevieme, či ste o nej niečo počuli, prípadne čo si o nej myslíte…

Gratulujem k výročiu. Je to veľmi slávna revolúcia, ľudia si ju aj u nás pripomínajú, znovu a znovu, vracajú sa k nej a odkazujú na ňu.

 

  Ale podľa mnohých to bola falošná a zmanipulovaná revolúcia. Dohoda medzi komunistami a tzv. „revolucionármi“, dohoda medzi CIA, Ruskom a KSČ…

Áno, o niečom takom som tiež počul. Ale ľudia vyjadrili svoj názor a v mnohých veciach uspeli. No tak ako pri všetkých revolúciách, aj pri tejto čoskoro uchvátili krajinu ľudia, ktorým išlo len o moc. Ak ľudia dnes hovoria, že sa nič nezmenilo, nič to nebolo, nemajú pravdu. Môj názor je, že tieto revolúcie, keď sa ľudia postavili na námestie a vyjadrili svoje názory a pocity, ovplyvnili politickú moc, malo to svoju silu. Ak si myslíte, že vaša revolúcia, ktorá bola pred 25 rokmi, bola podvod, ja si to nemyslím.

 

 

  Nemyslíme si, že to bol čistý podvod. Aj my sme stáli vtedy na námestí a cítili tú spoločnú silu. Ale život po tejto revolúcii sa reálne zlepšil možno horným desaťtisícom. A omnoho viac ľudí sa potápa, mnoho z nich je sklamaných, potrebujú reálnu revolúciu a reálne zmeny…

Ako som už povedal, zmeny v spoločnosti nejakú dobu trvajú, potrebujú čas. Myslím, že by sme mali byť realistickí, rozumieť, že ideál tu nebude nikdy, ale musíme zaň bojovať. Nikdy nesmieme zabúdať na svoje sny, mali by sme sa ďalej snažiť. Na svete sú aj zlí ľudia. Nestarajú sa o životy iných. Toto je to, prečo bojujeme. Je dôležité, aby sme pokračovali, vytrvali v boji. Všetky tie malé revolúcie sú veľmi dôležité. Treba si zachovať svoju výdrž, nevzdávať sa, je to veľmi dôležité.

Pamätám sa, keď som bol v roku 2011 v Španielsku. Boli tam samí mladí ľudia, veľmi energickí, všetci chceli robiť revolúciu, chceli zmeniť svet, zmeniť krajinu, bojovať proti fašistom, mali krásny spôsob myslenia. A pred mojím odchodom z Madridu som sa ich spýtal, či sa môžem stretnúť s ich vodcami. A stretli sme sa. Prišiel som do malého domu, kde sa stretnutie konalo. Po tom, ako sme si všetci posadali do kruhu, som ich požiadal, aby vstali. Chodil som dookola, každému som sa pozrel do očí, pýtal som sa: „Kde si spal, koľko si spal minulú noc, čo ste jedli?“ Hovorili: „Nemal som čas spať, nemal som čas ani sa najesť, taký som zaneprázdnený robením revolúcie.“ Tak som im povedal: „Ak chcete robiť revolúciu, robte ju v týždni, dnes je nedeľa. Netrávte ju robením revolúcie, buďte so svojou rodinou, priateľmi, kýmkoľvek, dobre sa najedzte a vyspite. Je to veľmi dôležité, urobte si aj voľno, oddýchnite si.“ Ale všetky tieto revolúcie majú zmysel, majú efekt. Menia veci. Dokážu to.

 

  Keď hovoríme o revolúciách a ľudských právach, čo si myslíte o revolúcii v Gaze a obrovskej genocíde proti palestínskemu ľudu?

V Palestíne sa veci riešia zbraňami. Vidím to tak, že ak použijete zbrane, nič sa reálne nezmení. Ak nezmeníte spôsob svojho myslenia a spôsob, akým žijete, ak nezmeníte príčinu, nič sa nezmení. Keď sa aj zbavíte jednej tyranie, príde ďalšia. Anjeli potrebujú krídla, a poviem vám, vašimi krídlami by mali byť vedomosti na jednej strane a umenie na strane druhej.

 

  Veľa Európanov hovorí, že situácia v Palestíne, kde umiera množstvo detí, sa ich netýka. Ak nás to nezaujíma, ak to nie je náš problém, zajtra to môže byť aj u nás. Čo môžeme urobiť, aby sme podporili ľudí, ktorí chcú žiť v slobode? Bez krviprelievania.

Myslite globálne, konajte lokálne. Ja tomuto heslu verím. Ak vidíte ľudí páchajúcich násilie na iných ľuďoch, mali by ste vytvárať niečo iné. Snažiť sa správať ako človek, ktorý používa inteligenciu a rozum. A musíte začať lokálne. Je veľmi ťažké porozumieť tomu, čo sa deje na druhom konci sveta, lebo tam nie sme. Nebol som v Gaze, som si istý, že by ma tam nepustili z jednoduchého dôvodu – bojujem za ľudské práva. Veľa ľudí tam chcelo ísť, ale kvôli predpisom a nariadeniam sa tam nedostali.

Ak sa budeme snažiť najviac ako vieme v našich domovoch, tam, kde žijeme, ostatní ľudia sa budú pozerať a opýtajú sa: Ako to robíte, čo robíte, že je tu tak dobre? A to je to, čo robíme aj teraz na Islande, šírime myšlienky, vymieňame si názory, a to je to najlepšie, čo môžeme robiť. Pretože chceme žiť v lepšom svete. Snažíme sa hľadať riešenia.

 

  Chceli by ste na záver niečo odkázať našim čitateľom?

Robenie revolúcie, protesty, boj za naše sny sú veľmi dôležité. Častokrát to vyzerá, že nedosahujeme cieľ, ale dosiahneme ho, ak sa nevzdáme, ak vytrváme, ak ideme za našimi snami, to je najdôležitejšou vecou, ktorú môžeme robiť. Stále, aj po 40 rokoch, verím, a verte mi, že to spoločnosť mení. Mení ju to však preto, lebo na tom pracujeme. Pokračujte, robte, neprestávajte, nevzdávajte to. Koniec koncov, je to predsa vaša spoločnosť.

ZDIEĽAŤ