DOBRO A ZLO

„Si Deus est, unde malum?“
pýta sa sv. Augustín.
Ak Boh existuje,
kde sa berie zlo?
Ak chce Boh odstrániť zlo, ale nemôže,
je potom skutočne všemohúci?
A ak ho odstrániť môže, ale nechce,
nie je to potom Boh zlý a zlomyseľný,
keď sa baví týraním bytostí,
ktoré stvoril?

 
Článok pokračuje pod reklamou.


Ako je možné, že dobrotivý Boh môže dopustiť toľko bolesti, katastrof, vojen, trýznivých chorôb a utrpenia na celom svete? Je to snáď dôkaz, že Boha svet nezaujíma, ako tvrdil Epikur, alebo je to tak, ako písal Platón? Ten tvrdil, že vesmír bol stvorený akýmsi bohom nižšieho postavenia – demiurgom, ktorý ako obratný remeselník vytvoril všetky veci z hmoty a jej najjemnejších častí, stvorených a existujúcich v období chaosu. Existujeme v multidimenziálnom priestore ovládaní bytosťami, ktoré pre ľudskú rasu realitu len projektujú a využívajú náš tvorivý potenciál na neustálu deštrukciu?

Ako mohol dokonalý a všemohúci Boh a jeho čistá vôľa stvoriť taký nedokonalý svet? Je Boh zodpovedný za svoje dielo? Teda za svet, kde je bezprávie a utrpenie? V jednej pasáži Starého zákona sa píše o Knihe života, do ktorej Boh – hneď ako stvoril svet – zapísal mená všetkých budúcich osôb predurčených ku spáse. Týmto spôsobom – predestináciou, sa však vytvára čosi, čo je v priamom rozpore s tým, čo hlása katolícka viera – a síce možnosťou slobodnej voľby. Na tomto princípe, na princípe slobodnej voľby medzi dobrom a zlom, sa má odohrávať život človeka. Tento princíp zaručuje jeho zmysel. Po smrti budú pri poslednom súde duše podľa svojich skutkov a myšlienok buď odmenené spásou, alebo potrestané zatratením. Ale ako sa toto zlučuje s tým, že Boh už ustanovil ľudí k rajskej blaženosti skôr, ako sa mohol uskutočniť životný príbeh, v ktorom by sa o to svojimi skutkami mohli zaslúžiť? Je tu ešte ďalší zvláštny rozpor, a ten sa viaže priamo k entite zosobňujúcej zlo. Už v 13. storočí sv. Tomáš prehlásil, že Diabol je skutočný, žije v pekle a vo vzduchu a tam pokúša ľudí. Komu sa teda prihováral sv. Tomáš, keď vyslovoval modlitbu neuveď nás do pokušenia?

Poďme však k samotnej povahe zla, ktorú zosobňuje Diabol alebo odporca Boha – Satan. Teologický aspekt sa viaže k tomu, že Diabol je vo svojej podstate dobrý. Nenarodil sa totiž ako zlý, a Boh ako tvorca všetkého, o čom prehlásil, že je dobré, musel najprv Diabla, tak ako všetko ostatné, najprv sám stvoriť. Jeden z cirkevných otcov Órigenes píše, že Lucifer a ostatní anjeli nasledujúci ho pri vzbure zhrešili práve aktom uskutočnenia slobodnej vôle. A tak Diabol nie je zlý pre svoju prirodzenosť, ale preto, lebo si svoju cestu zvolil slobodne na základe vlastného rozhodnutia. Kresťanská teológia prehlásila, že každý aspekt všetkého, čo bolo stvorené, je hlboko dokonalý, z čoho vyplýva, že ani Diabla nemožno chápať ako absolútne negatívny princíp. Samotná vzbura, o ktorej pojednáva kresťanské Písmo sväté, má svoj predobraz (podobne ako mnoho iných udalostí) už v dávnych sumerských eposoch tisíce rokov predtým.

A čo Lucifer – nositeľ svetla? Neskrýva sa i v tomto pojme evidentný paradox? Prečo je „nositeľ svetla“ zlý? Veď nečistým a zlým silám sa prisudzuje tma a temnota. Prečo sa tomu, kto je nositeľom pozitívneho fenoménu, akým je svetlo, prisudzuje záporný aspekt? Iný nositeľ svetla ako metafory pokroku ľudstva bol aj Prometeus. Priniesol oheň, ktorý pozdvihol ľudstvo na vyššiu úroveň. Aj Prometeus, podobne ako padlý anjel Lucifer, bol bohmi potrestaný za to, že ľudstvu umožnil pokrok a napredovanie. Čím sa v skutočnosti títo dvaja previnili? Tým, že v rozhodujúcej chvíli kládli odpor voči autorite a rozhodnutiam Boha alebo bohov? Tým, že sa v zlomovom bode, podobne ako sumerský Enki, rozhodli postaviť na stranu Bohom stvorených bytostí a v Atramchasisovej lodi ich aspoň niekoľko zachrániť pred potopou? Môžeme ich podľa tohto kľúča a z tohto pohľadu pokladať za zosobnenie zla? Aký obrovský rozpor nachádzame medzi tým, že v modlitbách prosíme Boha, aby sa vzdal svojich pokušiteľských snáh, neuviedol nás do pokušenia, a absolútnym zlom, ktorým označujeme entitu prinášajúcu svetlo! Navyše aký obrovský rozpor prináša skutočnosť, že žijeme vo svete, ktorý stvoril dobrotivý Boh, pričom tento svet je od svojho počiatku naplnený toľkým utrpením.

V týchto tézach a paradoxoch sa prejavujú dramatické dilemy monoteistického chápania sveta. Ak totiž podľa nich jediný všemohúci Boh tvoril svet a existenciu v ňom absolútne z ničoho, musel byť nevyhnutne aj tvorcom zla, pretože predtým neexistovalo. Je teda tesne spojený so svojím dielom – a teda aj zlom, za ktoré nesie zodpovednosť. Ak zaň nenesie zodpovednosť, nemôže byť Bohom zodpovedným, a tak ani dobrotivým. Problematiku zla vysvetľuje sv. Augustín v téze antropologického pesimizmu. Jeho podstatou je tvrdenie, že zlo existuje len v človeku, teda nie vo svete ako takom. Podľa tohto učenca spočíva v ľudskej posadnutosti chcením. Od nej sa odvíjajú aj všetky hriechy, previnenia začínajúce už prvotným hriechom, ktorého sa dopustili Adam a Eva. Ak sa však lepšie ponoríme do príbehu človeka, môžeme povedať, že rovnakú úlohu ako túžba zohráva strach. Strach z osamotenosti, strach zo zlyhania, strach z menejcennosti, strach z odmietnutia, strach z bolesti, strach zo starnutia, strach z chudoby. Všetky choroby, o ktorých zvykneme vravieť ako o civilizačných, spôsobuje práve tento strach. Sme lační a netrpezliví, aby sme dosiahli naše túžby, no to, čo nás v skutočnosti ženie, nie je posadnutosť chcením, ale obrovská úzkosť.

Od hriechu Adama a Evy sa odvíja to, čo pomenoval Martin Luther massa donation – nahromadené prekliatie. Tento nový paradox opäť spochybňuje princíp voluntas – vôle, slobodnej vôle vyberať si medzi dobrom a zlom. Ak sme totiž ako ľudstvo prekliate a človek ako jednotlivec je už svojím narodením hriešny, neexistoval by žiadny morálny predpoklad zodpovednosti, ani možnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom, ktoré si slobodne vyberáme. Ak má byť celé ľudstvo odsúdené za individuálny čin prvých ľudí, zásadne to determinuje uskutočňovanie slobodnej vôle nezúčastňovať sa zla. Hoci v problematike dedičného hriechu Augustín reaguje tvrdením, že večná spása a milosť je dar udeľovaný Bohom vyvoleným z dôvodu, ktorý je smrteľníkom skrytý, nepriamo tým potvrdzuje bezrozmerný fatalistický charakter smerovania ľudských bytostí. Týmto spôsobom by sa totiž vylučovali princípy, na základe ktorých má človek konať dobro. Podľa Augustínovej tézy skrytých dôvodov Božej milosti by išlo o zásadné popretie zmyslu nasledovania zákonov rozlišujúcich medzi dobrom a zlom. V takom prípade by sme boli ponechaní absolútnej neschopnosti vyberať si medzi tým, čo je dobré alebo zlé, pretože naše omilostenie sa uskutoční na základe nám neznámych kritérií. V našich životoch sa často spytujeme, ako je možné, že Boh dopúšťa toľko hrôzostrašných udalostí a javov. Ako je možné, že pripúšťa utrpenie a vraždenie nevinných detí, ponecháva tyranov a netvorov a život odníma nevinným a spravodlivým. Odpoveďou teológov býva, že Božie cesty sú nevyspytateľné, Boh sa neriadi zákonmi a morálkou ľudí a nič neposudzuje na základe ľudských noriem a zákonov. Ale zákony, ktorými sa má ľudstvo ria-diť, dostal predsa Mojžiš na tabuľkách Desatora na Sinaji priamo od Boha. Ak sa Božími zákonmi má riadiť človek, ako si vysvetliť, že sa Božími zákonmi neriadi Boh, ktorý nás stvoril na svoj obraz? Medzi týmito zákonmi okrem iného stojí: „Nezabiješ!“ Čo však zabíjanie nevinných detí v násilných a dobyvačných vojnách, ktoré aj dnes stále intenzívnejšie vedie kresťanský Západ voči bezbranným krajinám? Ako to môže Boh všemohúci dopustiť? Stačí nám uistenie, že ich duše budú spasené na inom svete? Prečo však žili na tejto Zemi? Akú skúsenosť si ich duša v niekoľkomesačných telíčkach mohla odniesť na onen svet? Mnohí tvrdia, že tu nie sme pre radosť, ale preto, aby sme v pote tváre dorábali náš chlieb každodenný, učili sa niesť svoj kríž, v súžení a mukách zdokonaľovali svoje nesmrteľné duše. Problematika dobra a zla v monoteistických náboženstvách s jediným, dobrotivým a všemohú-cim Bohom vedie k úvahe, že Boh stvoril zlo, aby nás učilo byť lepšími.

Tieto obrovské protiklady na rozdiel od náboženstiev monoteizmu dôsledne rozpracoval zoroastrizmus (zarathuštrizmus). Ten prináša koncepciu, ktorá by rozpravu o dobre a zle posunula z neriešiteľnej dilemy k objasneniu a odôvodneniu. Táto tradícia je založená na princípe, ktorý prináša aj manicheizmus. V ňom sa vesmír, príroda a ľudská duša stávajú bojovým poľom, na ktorom sa odohráva zápas medzi dobrom a zlom. Je tu vykreslený zápas protikladov, zápas, o ktorom ako o vojne – matke všetkých vecí, rozvažoval aj Hérakleitos. Z tohto uhla pohľadu sú vo svete nevyhnutné obe polarity podnecujúce permanentný pohyb k zmene. Tak ako ranné zore strieda nočnú oblohu, ako svetlo majáka pretína tmu a nocou svieti lodiam ponad útesy, ako láska a svár vytvárajú pnutie, z ktorého vychádza život, aj dobro a zlo tvoria nevyhnutnú kozmickú jednotu. Tieto dva božské princípy sú jedinečnou povahou harmónie celého kozmu. Zarathuštrizmus priniesol koncepciu dvoch božstiev: Angru Mainjua ako boha zla a Ahuru Mazdu – boha dobra, ktorí svojím pohybom vo večnom zápase vytvárali základnú povahu vesmíru ako nekonečného priestoru. Opierajúc sa o túto tradíciu by sa jediného Boha dalo vnímať v rámci monoteistickej viery ako akéhosi najvyššie postaveného sudcu dohliadajúceho na to, aby sa tento zápas uskutočňoval na základe nemenných pravidiel rovnováhy. Podstata nášho sveta a životov, ktoré tu žijeme, nemôže byť vnímaná ako jednoznačne dobrá či zlá. Jedinou skutočnou povahou bytia a zmyslom existencie je boj o udržanie rovnováhy. Nedá sa nesúhlasiť so sv. Augustínom, ktorý zlo vo svete situuje výhradne do ľudskej bytosti. Do ničoho iného vôkol nej. My sme dobro aj zlo, my sme bojiskom vesmírov, my stojíme na polceste medzi spásou a zatratením.

Ľudské dobro sa prejavuje mierou schopnosti potláčať v sebe zlo. Skutočnou slobodou je sloboda nečiniť hriech. Práve na tomto princípe existujú morálne zásady bytia, podľa ktorých darom slobodnej vôle môže jedine ľudská bytosť vedome voliť medzi dvoma zdanlivými protipólmi. Láska a nenávisť, dobro a zlo, soľ sĺz odlúčenia a spaľujúceho zblíženia – to všetko je v tých najhlbších a najmocnejších záchvevoch duše nekonečného utrpenia a krátkej slasti oddelené neviditeľným závojom. Nad tým jestvuje len jeden jediný, najvyšší, nikdy neporušený princíp všetkých prírodných zákonov a najvyššia spravodlivosť Stvoriteľa dobra a zla – všetko stvorené a živé v sebe nevyhnutne nesie smrť.

ZDIEĽAŤ