BEZ PARLAMENTU A STRÁN

Ak by jedného dňa odrazu prestala fungovať vláda, parlament aj prezidentská kancelária, s veľkou pravdepodobnosťou by si to nikto ani nevšimol a život by išiel v zabehaných koľajach. Tento systém držia pri živote úplne obyčajní ľudia a ich dôvera a rešpekt k elektrickým ohradám obkolesujúcim vytýčený priestor, kde môžu existovať.

 

Systém, ktorý sme v sebaklame nazvali demokracia a mnohí ho v tomto sebaklame chránia dušou aj telom, je skutočnosti všetkým iným, len nie demokraciou. Vláda ľudu môže byť vládou ľudu len s podmienkou, že sú to práve slobodní občania, ktorí majú všetky aktívne kompetencie na uskutočňovanie reálnych riadiacich a exekutívnych procesov v spoločnosti. Tie nesmú zakrpatieť do podoby výberu medzi väčším a menším zlom, ako parlamentné voľby definujú už aj samotní ctitelia iluzórnej demokracie. Vláda ľudu musí aj v skutočnosti, nie iba fiktívne, rešpektovať vôľu ľudu. Toto nie je možné dosiahnuť inak ako rozhodovaním z najnižších regionálnych úrovní smerom nahor. Na jednej strane je nevyhnutná decentralizácia moci tak, aby väčšina správnych kompetencií bola prenesená na rozhodovacie procesy v nezávislých a suverénnych regionálnych vládach, súdnictve, polícii a výbere daní. Regionálne vlády takisto rozhodujú o výdavkoch a príjmoch svojho vlastného rozpočtu. Takéto vlády by boli výsledkom hlasovania na úrovni ľudových zhromaždení. Na druhej strane sa zástupcovia regionálnych vlád môžu uchádzať o pozície v najvyššej štátnej rade, ktorá zabezpečuje chod základných vitálnych funkcií štátu, no komunikačná línia je v priamom kontakte s rozhodovacími procesmi na úrovni ľudových zhromaždení. Smerovanie štátu by v tých najdôležitejších otázkach, akými sú začlenenie alebo vystúpenie z medzinárodných štruktúr a vojenských paktov, vyhlásenie vojny alebo účasť v nej, verejná kontrola nad strategickými podnikmi krajiny, vyhlásenie neutrality, prijatie vlastnej meny, prítomnosť nevládnych organizácií financovaných zo zahraničia, centrálna banka s nulovým úrokom a podobne, formovalo referendum. Vyhlasuje ho najvyššia štátna rada alebo ho navrhuje občianska iniciatíva vo svojej petícii. Na vypísanie referenda bude potrebných 50 000 podpisov. V súčasnosti je referendum úbohým prieskumom verejnej mienky, pretože na jeho vypísanie treba 350 000 podpisov, pričom nemá žiadnu právnu a záväznú váhu. Referendum má byť platným, ak sa ho zúčastní 20 % oprávnených voličov s tým, že výsledkom bude verdikt nadpolovičnej väčšiny. Argumentácia, že v referende je potrebná účasť 50 %, aby nerozhodovala menšina o väčšine, v žiadnom prípade neobstojí už aj preto, lebo najvyššie ústavné funkcie a poslanecké mandáty nevyžadujú žiadne potrebné percento zúčastnených voličov. Model, o ktorom hovoríme, nie je ničím iným ako aristotelovským modelom správy vecí verejných, zohľadňujúcim zmiešanú formu vlády pozostávajúcej z kombinácie rozhodovania tých najlepších zvolených hlasovaním a priamej demokracie prostredníctvom inštitútu referenda.

Tento model sa v súčasnosti javí ako jediný funk-čný. Moc politických strán ovplyvňovaná oligarchiou a cudzími štátnymi záujmami je stále intenzívnejšie pranierovaná a symptómy jej agónie sa neprejavujú len v celom „demokratickom svete“, ale aj v posledných parlamentných voľbách na Slovensku. Samotná existencia parlamentu sa z toho uhla pohľadu ukazuje rovnako neopodstatnená ako existencia lobistických organizácií platených z veľkej časti z daní občanov – teda politických strán. Slobodní občania spravujúci svoj vlastný štát a domovinu chápu, že pojem „parlamentná“ alebo „zastupiteľská demokracia“ je rovnako absurdný oxymoron ako drevené železo. Chápu, že politické strany sú v skutočnosti najväčšou prekážkou k uplateniu ich predstáv o vlastnej budúcnosti. Chápu, že tými, kto môže naozaj hýbať osudom Slovenska, sú oni sami.

ZDIEĽAŤ