„Ave, Caesar, morituri te salutant!“

Dvadsiateho piateho februára 1945 osvetľovala drážďanský Altmarkt apokalyptická hranica, na ktorej postupne horelo 6865 tiel z celkovo 25 000 obetí bombardovania britského a amerického letectva. O sedem dekád a dvesto kilometrov severnejšie, pred berlínskou Brandenburskou bránou osvetľovalo celý svet nové predstavenie. Skladali si v ňom poklony lídri dvoch západných veľmocí. Ich slová nás presviedčali o globálnom spojenectve Ameriky a Európy pripravenÝCH nastoliť Nový svetový poriadok. „Ja sa cítim tak dobre, že si snáď vyzlečiem sako. Veď medzi priateľmi sa môžeme správať neformálne,“ povedal Obama, ktorého pred davom chránilo hrubé nepriestrelné sklo.

 
Článok pokračuje pod reklamou.


V dejinách dav vždy s jasotom vítal svojich imperátorov. Za hradbami rímskeho Kolosea sa z hrdiel gladiátorov pripravených vlastnou smrťou pobaviť vládcov predieral výkrik: „Ave, Caesar, morituri te salutant!“ Časy sa menia, vládcovia sa menia, spôsoby kontrolovania más sa menia, no podstata ostáva stále rovnaká. Svet sa delí na tých hore a tých dolu. Ich vzťah je založený na moci, teda možnosti prinútiť niekoho, aby urobil niečo proti svojej vôli. Moc, ktorá dnes deklaruje, že vychádza priamo z vôle ľudu, je možné len veľmi ťažko uplatniť na základe represívnych opatrení. Preto je nevyhnutné vytvoriť spôsob, ktorý by zabezpečoval dokonalú ilúziu, že ľud túto moc kontroluje. A tak máme televíziu a noviny. V nich nás predstavitelia moci deň čo deň presviedčajú, že konajú výhradne v našom záujme. Problém je však v tom, že čím viac sa ich moc centralizuje až do absurdnej podoby (v ktorej prezident Rady Európy nie je volený občanmi), tým viac sa znásobuje ich mocenská pýcha. Čím vyššia je miera mocenskej posadnutosti, tým väčšie býva obmedzenie prístupu k vláde iným. Je to práve propaganda, ktorá – rovnako ako vo filmoch Leni Riefenstahlovej o Tretej ríši – aj dnes vytvára kulisy moci. Kto je za týmito kulisami? Kto navrhuje dnešných vládcov? Na to, aby si takéto otázky nikto nekládol, je nevyhnutné skutočnú moc zastierať. Tá sa potom pred našimi očami odvoláva na neviditeľnú ruku trhu či zlyhanie systémových opatrení vedúce ku globálnej kríze. „Svet v poriadku“ je rovnako reálny ako iluzórny. Záleží to na množstve informácií, vedomostí, skúseností, ale napokon aj schopnosti pozerať naň z pohľadu tých, čo ho tak nevidia. „Svet v poriadku“ je takým až do poslednej chvíle – kým ho opäť nezruinuje rinčanie zbraní. Ale ak poodhalíte oponu, za ktorou sa pripravuje to, čomu máme veriť, nedostanete obraz konzistentný s tým, čo sa nám snaží nahovoriť história a politici. Za tou-to oponou, v prítmí centrál spravodajských služieb, médií, zoskupení Bilderberg, Trilaterálnej komisie, Svetovej banky alebo Medzinárodného menového fondu sa odohráva niečo, na čo nemá vôľa ľudu žiaden dosah. Na to treba dodržať prioritnú podmienku: ľud sa o tom nesmie dozvedieť. A práve preto sa kľúčové rozhodnutia v tomto „šere sveta“ odohrávajú za zavretými dverami a bez prítomnosti kamier. Kým ľudí osvetľujú hypnotické debny odpútavajúce ich pozornosť, v tomto šere pôsobia sily zodpovedné za prípravu vojen, destabilizáciu štátov a plány na dosiahnutie kontroly zdrojov. V mytológii demokracie nie je možné len tak napadnúť krajinu s odôvodnením, že tadiaľ má viesť strategický ropovod alebo chcete jej ropné polia. Nie, ľudia by sa postavili na odpor a zrejme by nikto v mene takýchto „ideálov“ nepozdvihol zbraň. Preto je nutné danú krajinu démonizovať ako hniezdo teroru. Na to, aby ste občanov, nespokojných so zhoršujúcimi sa životnými podmienkami, prinútili podrobovať sa dohľadu, nemôžete povedať, že sa obávate ich vzbury. Musíte ich presvedčiť, že vzdať sa slobôd je v ich vlastnom záujme. Aby ste ospravedlnili skutočnosť, že polovicu bohatstva celého sveta vlastní jedno percento elity, kým o tú druhú polovicu sa delí celé ľudstvo, nemôžete priznať, že to je tým, lebo vlastníte monopol na tlačenie peňazí a vytváranie dlhov. Musíte ich uistiť, že aj masy majú rovnakú šancu ako vyvolení jedného percenta. Napokon, hlása to samotná ústava. Aby ste vysvetlili, prečo v médiách prevažuje brutalita, obscénnosť a neúcta k životu, nemôžete povedať, že je to zámer vytvárania nemysliacich a necítiacich zombie s umŕtveným pocitom lásky a solidarity, ktoré máte ľahšie pod kontrolu. Musíte povedať, že to nechcete vy, ale ľudia. Na to, aby ste ospravedlnili vyhladzovacie vojny, po ktorých ostáva 90 % civilných obetí, nemôžete prehlásiť, že konáte v súlade so strategickou doktrínou podpísanou zástupcami zbrojárskych korporácií prosperujúcich práve z vojny. Musíte masy presvedčiť, že ak by sa tieto „mierové misie“ neuskutočňovali, už čoskoro by nepriateľ stál pred našimi bránami.

Moje úvahy o tom, ako sa počas dejín vytvára, a v nekonečných cykloch obmieňa paralelný jazyk pre upokojenie odsúdených na smrť a otroctvo, zmazal v jedinom okamihu pohľad na nádherné stráne a úbočia, ktoré sa predo mnou rozprestreli na prechádzke so psami. V tom pohľade nebola žiadna vojna, žiadna smrť, žiadne lúpenie a beznádej. Vykúpenie človeka, ktorý je jediným druhom na Zemi platiacim za život, je v hľadaní pravdy a lásky, ako aj v nachádzaní krásy a spravodlivosti prebývajúcej v našom svedomí. Práve tak, ako v každom liste stromu a stonke trávy.

ZDIEĽAŤ