ANTICIVILIZÁCIA

Príbehy, ktorým zvykneme hovoriť história, sú vo svetle, v akom nám ich vystavujú, častokrát len mýty. Ak hovoríme o civilizácii Západu, hovoríme zároveň o akejsi nadradenej kategórii kultúry a hodnôt, ktoré by mali dominovať všetkému, čo je mimo jej rámca. To, čo dnes tvorí fundament nášho života, je iluzórna substancia zdania, že poznáme realitu. Od nej sme však oddelení zásadným spôsobom: odtrhli nás od skutočného spojenia s prírodou v mestských getách, kde realitu simulujú médiá. Západná civilizácia je tak odkázaná na sprostredkovateľov s monopolom na distribúciu potravy pre dušu aj telo.

Pred päťsto rokmi začal Západ svoje ťaženie prostredníctvom imperializmu. Okolo roku 1500 bol najväčším mestom sveta Peking so 700 000 obyvateľmi, pričom z desiatich najväčších miest sveta bolo len jedno jediné európske – Paríž s 200 000 obyvateľmi. Londýn obývalo v tom čase približne 50 000 ľudí. Navyše bolo toto mesto – podobne ako mnohé iné mestá Európy – vystavené katastrofálnym hygienickým podmienkam. Neexistovala žiadna kanalizácia, čierny mor prenášaný blchami s baktériou Yersinia pestis zredukoval počet obyvateľstva Európy o dve tretiny. Kým priemerný vek dožitia sa v rokoch 1540 – 1800 pohyboval okolo žalostných 37 rokov, v Londýne to bolo približne 20 rokov. Temža bola na počiatku 15. storočia iba stojatou, páchnucou stokou a londýnsky Tower a most iba nevábnym trhom na koloch. Breugelov obraz Triumf smrti majstrovsky zaznamenal realitu tej doby v podobe hôr z kostlivcov v krajine bez duše. Maliar Salvator Rosa na svoje memento mori Ľudská krehkosť neskôr napísal slová, ktoré azda najvýstižnejšie charakterizujú to, čo bolo podstatou civilizácie Západu: „Počatie je hriech, pôrod je bolesť, život je drina, smrť je nevyhnutnosť.“

Na východ od „raja“ však panovali celkom odlišné podmienky určujúce kvalitu života. V prvom rade bol Východ úspešnejší vo výrazne produktívnejšom poľnohospodárstve. Pestovanie ryže dokázalo z jedného akra uživiť celú rodinu, kým vo Veľkej Británii na to bolo treba dvadsať akrov, čo vysvetľuje aj väčšiu ľudnatosť Ázie. Ešte v roku 1776 opisoval Adam Smith Čínu ako „jednu z najbohatších, teda najúrodnejších, najlepšie obhospodarovaných, najpracovitejších a najľudnatejších krajín sveta, ktorá je bohatšia ako ktorákoľvek časť Európy“. Jej bohatstvo a prosperitu udržiaval čulý obchod prevážajúci tovar na rieke Jang-c’-ťiang patriacej do rozsiahleho vodného komplexu, ktorého história siaha až do siedmeho storočia pred Kristom. Benátsky cestovateľ Marco Polo opisuje svoje dojmy z cesty Čínou v 13. storočí tak, že hovorí o množstve lodí, „ktoré brázdia túto rieku a je také obrovské, že nikto, kto by o tom len čítal alebo počul, by tomu neuveril. Množstvo tovaru prevážané hore a dolu je mimo akejkoľvek predstavy. Rieka je v skutočnosti taká veľká, že vyzerá skôr ako more“. Lode a námorníctvo samotné predstavovali pred pol tisícročím epicentrum, z ktorého napokon vzišla samotná esencia súperenia Východu a Západu. Loď Čeng Chea, najvýznamnejšieho moreplavca čínskych dejín, bola so svojimi 120 metrami asi päťkrát taká veľká ako Santa Maria Krištofa Kolumba a väčšia ako čokoľvek postavené v tých časoch v Európe. Loďstvo admirála Čeng Chea bolo s posádkou 28 000 mužov najväčšou

námornou silou sveta až do prvej svetovej vojny. Naproti tomu primitívna navigačná technika odsudzovala anglických námorníkov iba k plavbám kanálom La Manche a pozdĺž pobrežia. Flotily admirála Čeng Chea sa však v tom čase plavili až do Hormuzského zálivu a k brehom východnej Afriky. Zmyslom čínskych výprav bolo spoznávať svet a nové územia, plávať do krajín barbarov a darovať im cenné dary, aby sa zmenili v pokornom prijatí čínskej nadvlády. A práve v tomto momente a v tomto bode sa odlišuje podstata civilizácií Východu a Západu. Kým východná kultúra rozširovala sféry svojho vplyvu vyberaním tribútu ako poklony pred kozmickou nadvládou cisára, európske plavidlá a ich posádky mali úplne odlišnú motiváciu – korisť. Európa bola v 14. storočí rozdrobená na tisícku malých mestských štátov, čo bolo dôsledkom toho, že na rozdiel od Číny a jej troch veľtokov mala množstvo menších i väčších riek tečúcich rôznymi smermi ako mnohopočetné horstvá, lesy a močariská. A tak Európa na rozdiel od veľkej čínskej ríše nepociťovala potrebu byť jednotnou voči výpadom mongolských nájazdov na koňoch.. Toto bolo zároveň dôvodom mimoriadnej rivality mestských štátov. Európa v období 15. storočia prahla po korení, muškátovom orechu, klinčekoch a škorici, ktoré však nedokázala vypestovať. Cesty, ktorými sa tento tovar z Orientu na starý kontinent dovážal, kontrolovali Benátčania a Turci. Nuž a tak sa toto storočie stalo storočím hľadania námorných ciest v európskom zápolení o obchodné výhody a priestor. A v tomto zápolení sa prejavili obyvatelia Európy ako mimoriadne krutí, brutálni a bezohľadní. Inými slovami, ich dychtivosť po majetku a lúpení sa snúbila s amorálnym zlom, v ktorom zaživa upaľovali posádky zajatých lodí, kántrili domorodé obyvateľstvo a masakrovali celé kontinenty. Dôvodom úspechu západnej civilizácie, z ktorého ťaží posledné tri storočia, nebola veda, umenie alebo schopnosť lepšie hospodáriť. Nie. Pointa vzostupu Západu je zakódovaná v agresívnej povahe ibersko-anglosaskej mentality. Tá sa neprejavovala len v drancovaní, ale aj v podlosti, ako v prípade ópiovej vojny, keď suverénnej ríši diktovala potupné podmienky privátna korporácia – Východoindická obchodná spoloč-nosť.

Agresivita Európanov je hnacím motorom gigantického koloniálneho stroja zabíjajúceho v mene profitu a životného priestoru. Gándhí o tejto civilizácii vo svojej knihe Indická samospráva v roku 1908 prehlásil, že je chorobou a prekliatím. Západná civilizácia je postavená na bezohľadnom darvinizme hlásajúcom tvrdý boj jedného na úkor druhého a právo na prežitie prisudzuje iba silnejším. Darvinizmus určoval charakter zaobchádzania s domorodým obyvateľstvom všetkých kolonizovaných, masakrovaných a drancovaných kontinentov. Svet sa tak môže deliť na „civilizovaných“ ľudí ako my a na tých, ktorých Orwell označil ako unpeople, neľudia – teda všetkých, na ktorých nezáleží. Neľuďmi neboli len židia a Rómovia v koncentračných táboroch, ale aj milióny ľudí domorodých kmeňov ako Herero, ktorých v koncentračných táboroch v Namíbii vyhladzovali guľometmi Maxim tí istí nemeckí perfekcionisti smrti ako o štyridsať rokov neskôr v Osvienčime. Bola to tá istá mentalita Západu, ktorá vyhladila amerických Indiánov. Ich zlato dnes

zdobí európske kresťanské katedrály. Bola to tá istá krvilačná povaha piraní na kosť ohlodávajú-cich vyspelejšie kultúry, ktoré objavili, a tak ako v Amerike, Indii, Austrálii, Oceánii, Afrike alebo na Strednom východe im nikdy neporozumeli. Zahraničná politika Západu, ktorú dnes vedú Spojené štáty, je identická s mentalitou európskej koloniálnej kultúry. V jej dôsledku len od konca druhej svetovej vojny Západ zavraždil 55 miliónov ľudí. Toto je najkratšie obdobie dejín ľudstva s najväčším počtom obetí. Na to, aby mohol byť svet kolonizovaný privátnymi korporáciami, dnes slúžia dva nástroje. Ich symbiózu oceňoval už Ber-nays a Goebbels – propaganda spolu s reklamou a globálna intervenčná sila kontrolujúca teritóriá, z ktorých hegemónia Západu odčerpáva život. Tie kolonizované a zotročované teritóriá, bez ktorých by žiadna priemyselná revolúcia nikdy neexistovala. Bez

zámorských amerických plantáží s otrokmi by tiež nikdy k žiadnemu vzostupu Západu nedošlo. Opodstatnenie existencie militarizácie a NATO je však oveľa širšie – v skutočnosti má dnes za úlohu zabrániť Európe stať sa takzvanou treťou silou. Americkí stratégovia v päťdesiatych rokoch hľadeli na Európu s obavami, aby sa z nej nestala sila schopná konkurovať obom veľmociam. Dnešný model civilizácie Západu a jej ekonomická dominancia boli vybudované vďaka interakcii nacizmu so Spojenými štátmi. Kolonializmus, masová výroba, masová kultúra a propaganda, to všetko sa vhodne dopĺňalo a premiešavalo už v časoch druhej svetovej vojny za vzájomnej podpory nacizmu s korporáciami Západu. Mestá, ktoré mohli tomuto plánu stáť v ceste, boli bombardované americkými vzdušnými silami tak ako Bratislava, Plzeň a mnohé ďalšie, pričom nemecké centrá priemyslu ostali neporušene stáť. Američanom išlo o ničenie konkurencieschopných centier ekonomiky (rafinéria Apollo, ČKD Plzeň). Americká armáda, nervózna z predstavy, že postupom Červenej armády nebude kontrolovať Škodove závody, sa ešte 25. apríla 1945 rozhodla bombardovať 29 objektov závodov. Týmto spôsobom si vojnou takmer nedotknutá Amerika ešte na sklonku vojny zaisťovala svoju nastupujúcu ekonomickú prevahu. Prvoradou úlohou amerických vojsk na území kontinentálnej Európy bolo oslabiť alebo úplne zlikvidovať antifašistický odpor, rozpustiť a oslabiť hnutia pracujúcich, zakazovať činnosť národných výborov ako orgánov ľudovej moci.

Civilizácia Západu si navyše nahovára, že za svoj vzostup vďačí filozofii, vede a kultúre. Ibaže dávno pred ňou existovali civilizácie dokázateľne vyspelejšie, ktoré podľahli jej výhode – schopnosti účinnejšie zabíjať. Napokon algebra, optika, matematika, kartografia, medicína, nemocnice, ako aj mnohé iné prišlo z Východu, zvlášť z moslimského sveta. Žiadna renesancia by pred päťsto rokmi neuzrela svetlo sveta nebyť abbásovského kalifátu z 9. storočia, kde boli do arabčiny prekladané grécke texty a učenie starovekej antiky. Roger Bacon to ocenil slovami: „Filozofiu sme získali od moslimov.“ Ani tlačiarenský stroj – mylne pripisovaný Západu, nebol Guttenbergovým vynálezom, ale v skutočnosti bol už v 11. storočí známy v Číne. Podobne ako papier, tapety, toaletný papier, sejací stroj, vysoká pec na tavenie železnej rudy, hodváb, výroba textilu, ale aj pušný prach, rakety a míny – to všetko bolo stáročia pred ich „objavením“ na Západe známe v Číne. Univerzity a vzdelanosť sa na Západe, na rozdiel od Východu, začala sústreďovať na zdokonaľovanie vraždiacej techniky, ktorej Západ vďačí za svoju prevahu. Inštitúcie ako napr. Akadémia strojárstva a delostrelectva vo Woolwichi boli jednými z tých, ktoré spôsobili neprekonateľnú priepasť medzi oboma svetmi. Vynález drážkovaného vývrtu, umožňujúci efektívnejšiu a presnejšiu streľbu na protivníka, bol jedným z príkladov, ako sa vedecké poznatky západných akadémií od tých čias až podnes podpísali pod krvavé ťaženie civilizácie Západu. Tento pojem v sebe nesie protirečenie – skôr môžeme hovoriť o anticivilizácii, ktorá svoj ničivý potenciál napokon obracia sama voči sebe. Ekonomika postavená na vojenskom priemysle s nástrojmi mechanizovaného ničenia po sebe zanechala spustošené a najkrvavejšie storočie. Metódy totálnej vojny a vyhladzovania, odskúšané na všetkých kolonizovaných územiach sveta, sa v plnej deštrukčnej sile vrátili späť k civilizácii, ktorá ich splodila.

ZDIEĽAŤ